Z anorexie jej pomohla láska okolia

Môžete sa vrátiť do obdobia, keď do vášho života vstúpila mentálna anorexia? 
Na úvod pripomeniem, že PPP sú ochorenia, ktoré nevzniknú „lusknutím prstov“ ako napríklad chrípka, keď ju niekde „chytíte“. Trvá roky, kým sa tieto ochorenia rozvinú.

Ich základom je genetická predispozícia, keď má človek napríklad črty neuroticizmu, je úzkostlivý, nevie zvládať stres, má negatívny obraz o sebe samom alebo je zameraný na výkon - a toto je v ňom postupne formované a rozvíjané najmä pod tlakom spoločnosti a okolia.

Takto to bolo aj u mňa. Keď som mala osem rokov, začala som pociťovať veľmi silné úzkosti a odpor k vlastnému telu.

Myslela som si, že mám tučné bruško. Zaťahovala som si opasok na nohaviciach, až som mala odreniny a modriny na páse. 

Ale toto bol asi len začiatok ťažkostí a ochorenie sa ešte len začínalo rozvíjať.
Trvalo sedem rokov, kým sa táto porucha u mňa rozvíjala.

V pätnástich som trénovala výkonnostnú atletiku. Na sústredení mi povedali, že by som mala upraviť svoje telesné parametre, ak sa chcem zlepšiť. Ďalší polrok som intenzívne chudla, nenávidela som samu seba a padala som do čiernej diery zvanej mentálna anorexia.

Znižovala som energetický príjem a zvyšovala energetický výdaj, trénovala som šesťkrát do týždňa dve až tri hodiny, pridala som si tréningy, upadala som do depresií a ťažkých stavov úzkostí, až som schudla na 37 kíl.

Pokúsila som sa o samovraždu, no vďaka Bohu k tomu nedošlo. 

Čo vám najviac pomáhalo dostať sa zo zovretia ochorenia?
Bola to láska môjho okolia. Mamka zostala so mnou doma, starala sa o mňa, ťahala ma z toho všetkého von. Dávala mi pocítiť, že jej na mne záleží.

Ale stále som bojovala sama so sebou. Najväčšou motiváciou pri liečbe je uvedomiť si hlavný dôvod, prečo sa z toho chcete dostať. 

Predpokladám, že už počas vášho ochorenia sa postupne formovala myšlienka založiť projekt, ktorý by o PPP nielen informoval, ale aj šíril osvetu. 
Niekedy v tom čase, keď som ešte sama prechádzala ťažkosťami spojenými s poruchou príjmu potravy, som si povedala, že keď budem zdravá, tak rozbehnem projekt, aby druhí ľudia nemuseli prechádzať tým, čím som si prešla ja a moja rodina.

Neskôr teda vznikol projekt Chuť žiť, ktorý má už takmer dva a pol roka.

V tíme máme psychiatrov, psychológov, výživových poradcov, ľudí so skúsenosťami z oblasti PPP, profesionálnych športovcov, ale aj dobrovoľníkov z radov tínedžerov a dospelákov.

Tím sa rozrastá a darí sa nám napĺňať naše poslanie.

Ak má niekto problém s PPP, čo by mal urobiť, aby ste mu mohli v rámci projektu pomôcť?
Je dôležité osloviť nás; uvedomiť si, že má problém; pri mladých do 18 rokov zveriť sa rodičom, neľutovať sa a nebyť frustrovaný; neostať v tomto probléme sám.

Nie je hanbou mať toto ochorenie. Dôležitá je odvaha urobiť niečo so sebou.

Ako vnímate svoj život v súčasnosti?
Priemerná dĺžka liečby je sedem rokov. Ja sa liečim momentálne štvrtý rok.

Liečba je dlhá podobne ako z nejakej závislosti. Spravila som veľké kroky a začínam žiť nový, kvalitný, dobrý život. Čoraz lepšie si uvedomujem svoju hodnotu bez ohľadu na svoju hmotnosť a postavu.

V súvislosti nielen s mladými ľuďmi chcem pripomenúť, že čím viac sa bojuje v spoločnosti proti obezite, tým viac pribúdajú prípady PPP. Tento boj a tieto kampane proti obezite vyvolávajú túžbu po extrémnej štíhlosti i tam, kde nie je vôbec potrebná.

Sociálne siete a médiá určite prispievajú k nárastu PPP.

Uvedomme si však, že spoločnosť sme my všetci a začína to už v rodinách. Napríklad dievčatko s predispozíciou PPP sa necíti v ničom dobré, má k sebe negatívny vzťah, porovnáva sa s kamarátkami; a vidí, ako mamka dietuje, a tak sa viac sústredí na svoje telo.

V športových kluboch sa môže stať, že sa napríklad vyzdvihuje hráčka, ktorá je najštíhlejšia, čo môže v niekom inom vyvolať pocit menejcennosti a zbytočné porovnávanie sa.

Často komentujeme, koľko schudla či pribrala nejaká celebrita, čo nie je dobré.

Podstatné je budovať v deťoch a mládeži zdravé sebahodnotenie, prirodzené stravovacie návyky a radosť z pohybu. 

Žiadna duševná porucha nie je hriechom ani trestom, svoju rolu tam zohráva aj genetická predispozícia a ďalšie rizikové faktory. Myslím, že viera môže pomôcť a dodať nádej, lásku i odhodlanie.

Ak veríme v lásku, necítime sa odsúdení v našom trápení, skôr naopak – hľadáme motiváciu.

Aj ja som neskôr uverila, že to všetko malo zmysel. Vždy som túžila pomáhať druhým – skúsenosťou s PPP mi dal Boh možnosť, ako to robiť.