Zastavme už konečne ohováranie

Svätý Ján Bosco skonštatoval, že ak by sa našiel niekto, kto by dokázal zastaviť ohováranie, zničil by veľkú časť zla vo svete. To je celkom dobrá výzva. Čo by sa stalo, ak by sa každý z nás rozhodol stopnúť ohováranie v tom kúsku sveta, v ktorom sa pohybuje? Keby začal sebou?
Mária Bilá 25.06.2020
Zastavme už konečne ohováranie

„Osloboď ma, Pane, od lživých perí a od ľstivého jazyka" (Ž 120, 2). Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Možno aj tebe trhajú uši i srdce ufrflané, negativistické, uštipačné, útočné, ponižujúce, skleslé reči tých, čo nájdu problém na každé riešenie a chybu na každom človeku – a svoje „objavy“ radi šíria medzi inými. 

„Ohovárať znamená zabíjať“ – slová pápeža Františka vyzerajú možno zhyperbolizovane, sama som však neraz videla, ako klebety, ohováranie (postupne) zabíjali človeka (jeho radosť, pokoj, povesť, túžbu angažovať sa) a aj jeho dobré vzťahy s inými.

Stále platia postrehy Sirachovca, že „kto má dvojaký jazyk, vie pobúriť mnohých, ktorí žili v pokoji“ (Sir 28, 15). Často práve kruté reči boli spúšťačom úzkosti, depresie, možno dokonca samovražedných myšlienok či pokusov. 

Nečudo, že pápež František konštatuje: „Tí, čo ohovárajú, sú teroristi; jazykmi zhadzujú bomby a potom odídu, a bomba, ktorú zhodili, všade ničí reputácie.“

Prečo ohovárame 
Pre nízke sebavedomie. Tak to povie asi každý psychológ. Poukazovaním na chyby iných sa cítime lepší. 

Koľko katolíkov doslova striehne na každú klebetu či už osobne, alebo na sociálnych sieťach a profiloch všetkých známych, len aby im náhodou neuniklo kto, čo, kde, s kým. A aby to potom mohli pred inými patrične ofrflať.

A koľko katolíkov číta bulvár, sleduje a komentuje reality šou či najnovšie influencerov (známa osoba vystupujúca na sociálnych sieťach, pozn. red.), vedie plytké zbytočné reči o tom, kto sa s kým rozišiel, vyspal, kde dovolenkoval...  

Niekedy si to vieme zbožne odôvodniť. On/ona/oni budia pohoršenie a my sme pohoršení. V takom prípade nemôže byť predsa o ohováraní ani reči. My máme na to vlastne právo.

Možno ako tí spravodliví, čo vzali kamene a šli potrestať prostitútku. Stavím sa, že okrem kameňov v rukách mala väčšina aj súpis jej hriechov v ústach. Len škoda, že Ježiš ich za túto „nadprácu“ nielenže nepochválil, ale dokonca sa tej hriešnice zastal a ponúkol jej novú životnú víziu. 

A keď spomíname Ježiša... Niekedy máme v žalúdku a ústach práve ľudí jeho sorty. Dobrý, spravodlivý, milý, pekný, talentovaný, úspešný, darí sa mu – v tom musí byť nejaký háčik. Tie háčiky treba nájsť. A keď treba, tak aj trochu prifarbiť, zväčšiť.

Veď to nie je možné, aby bol niekto lepší, múdrejší, krajší, obľúbenejší, úspešnejší ako my. Koľkí si ani neuvedomia, že sú ako ľudia z Múd 2, 12 – 20.  

Nevy s vlkmi
Vraj „ničomné slovo mení srdce“ (Sir 37, 21). Možno cítiš, že to platí nielen o slovách, ktoré vyslovíš, ale aj o tých, ktoré denne počúvaš.

Ak si v kolektíve, kde sa klebety tešia veľkej obľube, možno chvíľu vydržíš tak, že sa budeš snažiť nezapájať, ignorovať, nepočuť. Ale môže sa stať, že časom sa poddáš. Kto s vlkmi žije, ten s nimi vyje.

Ak by som mohla poradiť včerajšiemu ja, tak by som ho poprosila, nech skúša podobné reči už v zárodku stopnúť. Hoci to možno bude za cenu výsmechu, znevažovania či ohovorenia mňa samej. 

Priame citácie psychologických príručiek či Biblie by zrejme viedli len ku konfliktom, osobným útokom či irónii; primeranejšie budú azda „stopky“ vo forme otázok. Možno vďaka nim sám ohovárač príde na to, čo by ako výčitku prijať nemusel. 

Nehrať sa na morálnu autoritu – skrátka vlastným príkladom ponúknuť víziu sveta, v ktorom sa dá žiť aj bez očierňovania iných. 

Iste, treba rozlišovať, kedy je referencia chýb iných priam nutná (napríklad ak sa vám niekto zverí, že je týraný či šikanovaný); ohováranie pre ohováranie by však v našom svete fakt nemalo (a nemuselo) mať miesto. 

Možno to nie je a nebude ľahké, možno občas padneme, no stále lepšie, ako keby sme to ani neskúsili. 


Otázky, ktorými môžeš skúsiť stopnúť ohováranie 

•    „Prečo mi to hovoríš?“ 
•    „Potrebujem to počuť?“
•    „Sú tie reči na niečo dobré?“
•    „Uvedomuješ si, že teraz ohováraš?“
•    „Odkiaľ vieš, že je to pravda?“
•    „Povedal by si mi to, aj keby tu bol X?“
•    „Prečo to nepovieš priamo X?“
•    „Nemohli by sme sa zaňho radšej skúsiť pomodliť?“
•    „Chceš to potom aj naozaj riešiť alebo to bude len ohováranie?“
•    „Prečo máš tak rád klebety?“
•    „Môžeme zmeniť tému?“ 
•    „Nebudeme sa radšej rozprávať o tebe?“ 

Odporúčaná formulka mnícha Anselma Grüna
•    „Nechcem sa už rozprávať o druhých. V skutočnosti som aj ja sama taká ako ten, o ktorom sa teraz bavíme.“ 


Pár biblických výrokov o ohováraní a klebetách

•    „Kto roztrusuje klebety, je pochábeľ“ (Prís 10, 18).
•    „Úder bičom vyvoláva sinku; úder jazyka až kosti láme“ (Sir 28, 21).
•    „Mnohí padli ostrím meča, ale nie toľkí, ako čo zahynú pre jazyk“ (Sir 28, 22).
•    „Klebetár poškvrňuje seba samého, preto ho každý nenávidí; nenávidený je aj ten, kto s ním spolu drží: len mlčanlivý a múdry muž si získa úctu“ (Sir 21, 31).
•    „Klebetník, ktorý sa túla, povyzrádza tajnosti, kto však má zmysel pre spoľahlivosť, ten drží slovo u seba“ (Prís 11, 13).
•    „(Kde) niet dreva, (tam) vyhasne oheň a kde niet klebetníka, tíchne svár“ (Prís 26, 20).


Ako neohovárať
Hľadám, skúšam, padám. Roky. Možno aj ty. Možno máš vlastné tipy, ako s tým prestať. Osobne svoju „stratégiu“ proti ohováračovi vo mne vidím v týchto veciach. 

Sviatostný život. 

Strelné modlitby - napríklad: „Bože, pomôž mi teraz neohovárať. Bože, daj mi túžbu neohovárať. Bože, daj mi túžbu chcieť, aby som nechcela ohovárať.“ 

Škodoradosť vymeniť za záujem (a nenápadne k tomu priviesť aj klebetníka). „Naozaj sa rozišli? Myslíš, že by sme jej mohli nejako pomôcť?“ 

Stať sa „obhajcom“ ohováraných bratov a sestier. „Áno, oblieka sa svojsky. Ale kto povedal, že my dve máme patent na to, čo je pekné?“

Často si pripomínať, aké má ohováranie následky. Veď „mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6,23), a to nielen vo večnosti, ale už teraz, v tvojom srdci. Ako vraví Boh v najznámejšom románe Williama Paula Younga: „Nepotrebujem trestať ľudí za hriech. Sám hriech je trestom, zožiera ich zvnútra. Mojím zámerom nie je trestať; mojím potešením je uzdravovať.“ 

Túžba/snaha viac milovať/chápať tých, ktorých máme chuť ohovoriť. Možno rozhovor s nimi. Ohováranie je často únik. Hnev, ktorý cítime voči osobe A, si vyventilujeme pred osobou B. Tým však len oddiaľujeme vyriešenie si problému s osobou A. Ak nám niekto ublížil, ohováranie sa nám možno zdá opodstatnené, Biblia to však vidí inak: „Keby sa prehrešil tvoj brat, choď za ním a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata“ (Mt 18, 15).