Aj soľ má na Slovensku inú chuť

„Najprv sem prišla manželka s dvoma synmi. S tretím dieťaťom bola v  siedmom mesiaci tehotenstva. Nemohol som odísť s nimi, pretože sme mali iba dve deti. Až keď má ukrajinský muž tri a viac detí, je ,bohatodetný‘, preto je vyňatý zo služby v armáde a môže cestovať,“ vysvetľuje Denys.

Po narodení dcérky Márie si začal vybavovať doklady, aby mohol prísť za rodinou. S manželkou Júliou privítali do rodiny pred dvoma mesiacmi štvrté dieťa – syna Nikolaja. „S úsmevom hovorím, že mám teraz v rodine dve deti Ukrajincov a dve cudzincov.“

JEDEN Z NICH

Hneď na druhý deň po príchode na Slovensko išiel do Centra podpory pre odídencov z Ukrajiny, aby dostal doklady potrebné na pobyt v našej krajine. „Pýtali sa ma, aké mám vzdelanie a profesiu. Keďže psychologická služba bola veľmi potrebná, prakticky okamžite som začal pracovať ako psychológ.“

Ukrajinci, ktorí opúšťali svoju vlasť, bezprostredne po prekročení slovenských hraníc potrebovali cítiť predovšetkým ľudskú blízkosť. „Nechceli nič viac než priateľskú podporu a porozprávať sa. Keďže sme chodili za utečencami aj na ubytovne, prvý rok som veľa cestoval. Skutočnosť, že som jeden z nich, mi prácu uľahčovala.“

Denys podporoval ľudí aj v úplne obyčajných veciach. „Napríklad jednu ženu trápila bezmocnosť. Hovorila, že nedokáže nič robiť. Radil som jej, aby pokračovala v živote, ktorý žila pred 24. februárom 2022. Tak ako sa doma na Ukrajine ráno zobudila, vstala, umyla si zuby, obliekla sa a odviedla deti do školy, aby to robila aj zajtra ráno.“

ADAPTAČNÉ PORUCHY

Prvá psychologická pomoc sa týkala krízovej intervencie a adaptačných porúch, ľudia nemohli spať. „Choroby a symptómy, ktoré mali predtým, sa zhoršili. Depresie sa prehlbovali. Až keď človek začal mať pocit istoty, reguloval sám seba a nadobúdal stabilitu, mohol myslieť na to, že potrebuje prácu.“

Figovník zasadil Denys spolu so šéfredaktorom Jánom Laukom 6. júna v záhrade pri sídle KN na Kapitulskej ulici. 

Aby si napríklad kúpil potraviny a navaril jedlo, aké jedol doma. „Všetci sme zvyknutí na svoju chuť,“ zdôrazňuje Denys. „Na prvý pohľad sú to rovnaké jedlá, ale potom zbadáte rozdiely. Sú to také obyčajné maličkosti, napríklad u vás je trend mixovať polievky, my máme v polievke radšej celú zeleninu. Ale aj soľ má tu inú chuť. Na začiatku som nemohol dať do jedla toľko soli, ako som mal zafixované v hlave. Už len trošku iná slanosť ovplyvní všetko.“

Ukrajinci začínali žiť svoj život na Slovensku od nuly. „Na začiatku bola pre mňa moja práca náročná, lebo psychológ má mať osobnú imunitu – odstup od skúsenosti svojho klienta. Ale ja a aj ďalší ukrajinskí psychológovia, ktorí pracovali s utečencami, sme mali skúsenosť s vojnou. Boli sme v rovnakej situácii ako tí, ktorým sme pomáhali.“

Obetavá pomoc si vypýtala svoju daň a  viacerí odborníci si prešli syndrómom vyhorenia. Postupne sa však situácia stabilizovala.

ŠPECIFICKÁ POMOC

„Doma na Ukrajine som sa venoval aj postihnutým deťom. Keď som začal pracovať na Slovensku v centre krízovej podpory, utečenci potrebovali i túto špecifickú pomoc pre rodiny s postihnutými deťmi. Niektoré dokonca prestali rozprávať. Ich psychický stav sa nezlepšoval rýchlo. Niekedy sme akoby stáli aj tri-štyri mesiace na mieste. Vnímal som to najprv ako svoj osobný neúspech.“

Radil sa preto s ďalšími psychológmi. Uistili ho, že u týchto detí nastáva zlepšenie len veľmi pomaly. Keď si už zvykli na nové pokojné a stabilné zázemie na Slovensku, nastal u nich znovu progres.

Denysovými klientmi boli najmä deti s  psychickým postihnutím. „Venoval som sa deťom s autizmom a  inými vývinovými poruchami.

Snažíme sa preto, aby reagovali primerane veku. Okrem toho potrebujú byť súčasťou kolektívu, chodiť do škôlky a školy. Nesmú byť vylúčené zo spoločnosti, pretože kontakt so svetom je pre ne veľmi dôležitý.“

AKO KEĎ LUSKNETE PRSTAMI

V rámci svojej práce v Bratislavskej arcidiecéznej charite sa dnes Denys venuje aj rodičom týchto detí, ktorí stále zápasia s traumatickým zážitkom. „Pri traume a posttraumatickom syndróme aplikujem súčasné metódy. Nie vždy ide o  traumu z vojny,“ pripomína Denys. Ide najmä o to, čo sa stalo s človekom, ktorý stratil korene.

„To nie je emigrácia v zmysle, že človek dlhodobo uvažoval o odchode niekam za prácou. Toto bola emigrácia, ktorú Ukrajinci riešili za jednu noc. Ako keď lusknete prstami. A ráno odišli. No človek ešte dlho nemôže rozkázať sám sebe, aby nemyslel na vlasť, na svoje korene.“

Vždy sa aspoň v  myšlienkach vracia domov a ustavične sleduje v správach, čo sa doma deje. „To zároveň spôsobuje, že jeho osobný traumatický zážitok je stále aktuálny. Žiaľ, človek vtedy nie je schopný sociálnych kontaktov, a  keď mu chcete pomôcť, zareaguje odmietavo a negatívne. Dotknú sa ho aj slová, ktoré ste mysleli v dobrom.“

PRESADIŤ SVOJE KORENE

Aj ukrajinskí odídenci sú len ľudia a potrebujú sociálny rozvoj obyčajného človeka, tak ako ktokoľvek z obyvateľov Slovenska, hovorí Denys. Podľa jeho názoru každý človek a národ prežíva opustenie domoviny inak.

„Slovanské národy sú srdcom spojené so svojimi koreňmi. V tom sa veľmi líšime napríklad od Američanov, ktorí nemajú problém odcestovať za prácou z jedného štátu do druhého. Ale my dodnes cítime dejinnú spätosť s našou krajinou a zemou, pretože celé predchádzajúce generácie pracovali s pôdou, ktorá bola ich živiteľkou. To je naša kultúra roľníkov, ktorá je pre slovanské národy veľmi symbolická.“

Vojnový konflikt prinútil emigrovať i veľa ľudí z ukrajinských dedín. „Na Slovensku si najprv nemohli zvyknúť na rytmus mesta. Ale keď sa stabilizovali, pochopili, že aj tu môžu viesť normálny život a mať normálnu prácu. Popritom sa začali učiť jazyk a pracovali na sebe.“

Hoci spočiatku zápasili s tým, že nestačí spoznávať všetko iba z okna. „Zistili, že potrebujú viac ako rýchle pozdravy a vidieť sa s príbuznými, priateľmi či známymi iba raz za mesiac. Ukrajinci si pomáhajú navzájom, ale aj Slováci nám veľmi pomáhajú, sú k nám veľmi pohostinní a ústretoví. S mnohými sme si vybudovali priateľské vzťahy.“

RÝCHLO AKO PO TALIANSKY

Ale aj na Ukrajine si po vypuknutí vojny ľudia ochotne pomáhali. „Vzťahy medzi nimi prevýšili akýkoľvek sociálny systém. Keď niekto mal niečo navyše, podelil sa. A keď niekto niečo potreboval, Pán Boh sa prostredníctvom dobrých ľudí obratom postaral, či už išlo o finančnú pomoc, bývanie, auto alebo školu.“

Kvôli škole sa aj Denysove deti začali učiť po slovensky. „Keď som prišiel na Slovensko, moje deti sa už vedeli dohovoriť. Mal som zvláštny pocit, keď som ich počúval. Deti sa učia rýchlejšie nový jazyk aj preto, lebo sa nehanbia, že sa pomýlia. My dospelí príliš premýšľame o tom, či povieme slovo správne.“

Keď vraj počúval ľudí v obchodoch alebo mládež na ulici rozprávať po slovensky, myslel si, že je to taliančina. „Lebo všetci hovorili rýchlo, akoby to bola jedna súvislá veta bez bodky. Slovenčina mi pripomínala aj poľštinu, ale slovenčina sa mi zdá ľubozvučnejšia, je to melodická reč. Pre Ukrajincov nie je slovenčina až taká ťažká, lebo väčšina ovláda ukrajinský aj ruský jazyk, a keď viete dva slovanské jazyky, tretí už nie je taký problém.“

BOH MA VŽDY DRŽAL

Keď príde reč na vieru, Denys cíti pátos. „Bez neho si ani netrúfam hovoriť o viere. Som pravoslávny, na Ukrajine som chodil ráno a večer do kostola, čítal som modlitby. Po začiatku vojny sa všetky moje vnútorné nastavenia, ktoré som si za 38 rokov vypestoval, zresetovali. Cítil som sa ako sedemnásťročný mladík na začiatku dospelosti. Boh ma však vždy držal.“

Preto aj keď sa okolo neho diali zlé veci, na uliciach boli vojaci s automatmi a nevedel, čo bude ďalej, mal v sebe vnútorný pokoj a jedinú starosť. „Keď vypukla vojna a moja žena a deti odišli z Ukrajiny, nevedel som, či ich ešte niekedy uvidím. Veľmi mi však záležalo na tom, aby boli v poriadku a manželka mohla v pokoji porodiť tretie dieťa.“

POD FIGOVNÍKOM

V Kyjeve tiež chodil pravidelne do divadla. „Mám rád činohru a kino, manželka preferuje operu a balet. Veľmi rád navštevujem aj múzeá a galérie. Keď som prišiel na Slovensko, viac ako rok som nebol nikde. Potom sme s manželkou boli na jednom charitatívnom koncerte v DK Ružinov, kde bola príjemná, pokojná atmosféra. Postupne som začal chodiť aj do múzea a do kostolov, zoznamujem sa s ich históriou.“

Na Ukrajine je napríklad veľmi obľúbený svätý Ján Almužník, ktorého relikvie sú v bratislavskej Katedrále sv. Martina. „Môj kolega mi ukázal aj františkánsky kostol, kde sú relikvie svätého Reparáta. Teraz hľadám v univerzitnej knižnici históriu Kostola sv. Nikolaja a tiež Slovenska v 20. storočí. Rozprávam sa s ľuďmi o dejinách Slovenska, pretože si myslím, že tak lepšie môžem vedieť, kde žijeme. To je pre mňa kultúrny zážitok.“

Denysa od detstva zaujíma botanika. Venuje sa jej dodnes. Našej redakcii daroval figovník, ktorý spolu so šéfredaktorom Katolíckych novín Jánom Laukom zasadili 6. júna v záhrade pri sídle KN na Kapitulskej ulici.