Ako chlapec som chcel byť pekár

„Varenie má veľký potenciál upokojenia duše,“ hovorí. „Aj pre mňa je to relax. Keď mám v rukách cesto, môžem tvoriť – ako sochár z hliny. Obdivujem každý umelecký presah, aj pri príprave jedla.“

K vareniu a pečeniu inklinoval odmala. „Mama k tomu viedla mňa i súrodencov, sestru a dvoch bratov. Keď piekla buchty, my deti sme si robili z cesta guľky, ktoré nám nastrihala do podoby ježkov. Tento zvyk teraz prechádza na najmladšiu generáciu. Nedávno som videl v našej kuchyni dvojročného synovca so zásterkou. Mal veľkú radosť, že môže babke pomáhať.“

Miništrant z pekárne

Ako chlapec sa Ivan Ružička chcel stať pekárom. „Mal som šesť rokov, keď som z rozhovoru rodičov zachytil, že v našej obci Dobrá Voda býva pán, ktorý je pekár. Volal sa Ferdinand Ciutti. Dodnes si pamätám, ako som u neho zazvonil, pričom som ledva dočiahol na zvonček.“

Pán Ciutti sa najprv po dobrovodsky opýtal: „Ty si čí?“ Keď mu chlapec vysvetlil svoj úmysel, pekár súhlasil, že ho naučí piecť chlieb. „Ale povedal mi, že do pekárne musím prísť v sobotu skoro ráno. Keďže sme bývali kilometer od dediny, myslel si, že neprídem. No ja som poprosil rodičov, aby ma zobudili, a potom som sa tam pešo vybral.“

Chlapcova odvaha sa pekárovi páčila. Pekárskemu remeslu ho však naučil pod podmienkou, že začne miništrovať. Ferdinand Ciutti bol totiž kostolník.

„Chodil som k nemu celé detstvo. Bol skvelý učiteľ. Stačilo, aby vtlačil prst do cesta a hneď vedel, že je ešte málo nakysnuté. Dodnes mám odložený recept na pšenično-ražný chlieb, ktorý mi napísal. Na záver pridal milé slová: Ak sa chlieb celkom nevydarí, netreba rezignovať, ale skúšať ďalej.“