Čoraz viac sa cíti ako ohrozený druh

„Začínal som pred 24 rokmi v Dóme sv. Alžbety, kde zvoním dodnes,“ hovorí. Okrem toho jeho ruky ťahajú aj zvony uršulínskeho kostola. V minulosti zvonil tiež u dominikánov či v Kaplnke sv. Michala.

Ručné zvonenie je zapísané v  Reprezentatívnom  zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Väčšina zvonov na našom území však funguje už len na elektrický pohon a povolanie zvonára vo farnostiach sa postupne vytráca.

Jeden z jeho vykonávateľov však konštatuje, že podľa jeho dlhoročných skúseností a znalostí sa takto môžu zvony opotrebovať skôr ako pri ručnom zaobchádzaní.

Vníma i svetlé prípady, kde modernizácia neuškodila a dodnes sa tam zvoní ručne. „Mám na mysli napríklad zvon Donát v  Banskej Štiavnici. Pochádza z druhej polovice 19. storočia a patrí k najväčším u nás. Má pôvodné srdce a je minimálne opotrebovaný.“

ODLIEVANIE PRI CHRÁMOCH

Kedysi sa k zvonom a ich majstrom pristupovalo s veľkou úctou a rešpektom. „V 15. a 16. storočí sa zvony pre svoju veľkosť a nevhodné kamenné cesty odlievali priamo pri chrámoch, na ktoré boli potom inštalované. Putujúci zvonolejári začínali svoju prácu niekedy v marci. Najprv si museli postaviť pec a formu, čo trvalo nejaký čas. Samotný zvon spolu s príslušenstvom dokončovali v lete, všetko sa dialo pred zrakom verejnosti. K jeho zaveseniu došlo väčšinou pred vianočnými sviatkami.“

Ľudia tak prežívali príbeh svojho zvona od úplného počiatku až do finálnej podoby. Naši predkovia vo všeobecnosti prechovávali k  zvonom oveľa väčšiu hrdosť, ako je to v modernej dobe.

„Stali sa súčasťou ich kresťanskej i vlasteneckej identity. Zvon bol totiž pre svoje náklady väčšinou najdrahším predmetom, aký sa v obci alebo meste nachádzal, preto si ho ľudia patrične vážili.“

Róbert Farkaš pri pohľade do histórie tiež vysvetľuje, že ešte v prvých desaťročiach 20. storočia bolo celkom bežné, že službu zvonára vykonávali ľudia z určitej spoločenskej vrstvy.