Dnes je ťažké byť dobrodruhom na cestách

Jozef Terem na púšti Wadi Rum v Jordánsku v roku 2019. Snímky: archív Jozefa Terema
Čo urobí z človeka cestovateľa?
Nepovažujem sa za cestovateľa, definoval by som sa ako človek, ktorý rád spoznáva svet. Pre mňa pojem cestovateľ súvisí s ľuďmi, ktorí žili pred sto či dvesto rokmi a objavovali menej známe končiny sveta. Dnešných ľudí, ktorí chodia na výlet do Buenos Aires, na Bali alebo Karibské ostrovy, by som nazval dovolenkári alebo dovolenkoví turisti. O sebe by som povedal, že som človek, ktorý rád spoznáva svet. Som spoznávač sveta alebo milovník spoznávania sveta.
A čo urobí z človeka, ktorý rád spoznáva svet, dobrodruha?
To je tiež dilema. Zaoberal som sa ňou aj vo svojej prvej knihe Dobrodruh na cestách. Slovo dobrodruh malo istý význam pred 20 či 30 rokmi a dnes má úplne iný význam. Kedysi bola dobrodružstvom aj stopovačka do Prahy alebo na Zemplínsku šíravu, alebo ísť pod širák do lesa. Bolo to dobrodružstvo, lebo nebol internet ani mobilné telefóny, nemali ste spojenie so svetom, nevedeli ste si pozrieť aktuálne informácie. Ale v dnešnej dobe internetu, keď je všetko v telefóne a skoro všade je signál, vám takmer nikde nič nehrozí. Preto už nie je dobrodružné ísť napríklad stopom na Sicíliu. Ani ja nerobím nič extra dobrodružné.
Už vás na cestách nič neprekvapí?
Vždy ma niečo prekvapí, ale nemusí to byť dobrodružné. Hranica dobrodružstva je posunutá úplne inde. Ľudia skáču s padákom aj bez neho, zlyžovali Mount Everest i K2. Dnes je technika a bezpečnosť pri týchto kúskoch na inej úrovni. Zabezpečenie pre dobrodruhov sa posunulo tak, že pomaly je už všetko možné. Preto je ťažké niečo nazvať skutočným dobrodružstvom.
Autom precestoval Senegal v roku 2013.
Ako ste teda riešili cestovanie a spoznávanie sveta pred 30 rokmi? Pre mňa to malo ohromné čaro. Všetci, ktorí cestovali podobne, budú určite súhlasiť, že sme objavovali a tápali. Keď sme niekam chceli vyraziť, čítali sme knihy a písali listy ľuďom v rámci Československa, o ktorých sa vedelo, že boli tam a tam. Každá informácia, každý riadok mali veľkú hodnotu.
Čo nasledovalo potom, keď ste sa takto informačne pripravili?
Vyrazil som na cestu a pritom sa učil. Veľmi mi záležalo na tom, aby som sa stretával s miestnymi ľuďmi, komunikoval s nimi, zisťoval, ako to tam funguje a čo ma čaká. Človek bol nútený sa družiť, čo bolo super. A čakali ma aj prekvapenia, lebo som napríklad presne nevedel, kde je môj hotel. Vtedy som si ho nemohol zarezervovať cez internet ani sa doň doviezť taxíkom. Musel som sa snažiť a prebíjať sa, čo ma bavilo.
Naozaj sa dnes dá cestovať kedykoľvek a kamkoľvek? Keby ste sa teraz rozhodli, že idete tam či onam, nie je žiaden problém?
Myslím, že nie. Hoci stále sú časti sveta, kde nie je jednoduché sa dostať. Nemôžete ísť len tak do Mongolska, ale aj v Rusku či Južnej Amerike sú oblasti, kam sa nedostanete. Ale ak sa rozprávame o mestskej turistike a bežne dostupných lokalitách v drvivej časti sveta, počas polhodiny to máte pripravené: kúpite si letenku, zarezervujete hotel aj odvoz z letiska. Na hoteli si kúpite služby miestnej cestovky, ktorá vás povozí po okolí. Naozaj je to veľmi ľahké, no zároveň sterilné.
Vy ste stále staromódny dobrodruh?
Som odchovaný na starom štýle. Dokonca sa úmyselne izolujem. Nehovorím, že vždy, ale často. Napríklad vo vrchoch, kde nie je signál, stretnete iba miestnych pastierov, kúpite si od nich syr, mlieko, porozprávate sa s nimi. Pri cestovaní ma vždy potešila ľudská úprimnosť, pohostinnosť a priateľstvo. Vždy som bol zameraný na kontakt s ľuďmi. Tento starý spôsob spoznávania sveta sa znova začína vracať do módy.
Kde boli ľudia mimoriadne pohostinní a spríjemnili vám cestu?
Kaukazské národy, ale aj Iránci sú povestní pohostinnosťou. Aj keď niektorí majú voči Iránu predsudky, žijú tam fantastickí ľudia. Keď sa priznáte k svojej viere, hoci ste kresťan, rešpektujú to. Keby ste povedali, že nie ste žiadneho vierovyznania, divili by sa, ako to je možné.
Stretli ste aj ľudí, ktorí vám cestovanie znepríjemnili?
Sklamala ma ľudská zloba, alebo keď ma chcel niekto dostať do úzkych či oklamať. Napríklad si dohodnete odvoz alebo službu za istú sumu, ale potom vás ten človek oklame. A nechá vás uprostred ničoho. Na svete sa dejú aj takéto veci.
Čo robíte, keď vás niekto nechá takto napospas?
Priznávam, že kedysi som aj nadával – veď čo iné človek urobí? Keby sa mi to stalo dnes, poviem si, že asi to tak malo byť a zrejme mám hľadať inú cestu. Už to beriem tak, že dobre, mám pred sebou túto situáciu, ktorá ma asi má niekam posunúť. A tak to riešim intuitívne.
Prečo ste založili internetový portál dobrodruh.sk?
Najprv som publikoval iba svoje zážitky. Pred dvadsiatimi rokmi asi ani podobný portál na Slovensku nebol. Postupne vzniklo fórum a čoraz viac ľudí sa pýtalo, či môžu pridať článok o svojom cestovaní. K dnešnému dňu sú tam tisícky rôznych cestopisov, článkov z histórie, po zaregistrovaní tam môžete zverejniť aj video. Čitatelia Katolíckych novín si môžu prečítať svedectvá pútnikov do Santiaga de Compostela.
Kam by ste sa ako spoznávač sveta ešte chceli pozrieť?
Idem za svojimi túžbami a snami, ktoré mám od malička nazbierané z kníh na celý život – mám toho ešte veľa, čo by som chcel vidieť a prejsť. Chcel by som sa napríklad túlať po Aljaške alebo Sibíri, vidieť menej prístupné časti sveta.
O niektorých krajinách sa hovorí, že sa tam dá len ležať na pláži, lebo tam nič nie je. Alebo všade je možné niečo vidieť a zažiť?
Všade je niečo. Aj každá ulica v Bratislave má svoje špecifické genius loci. Napríklad vaša redakcia je na Kapitulskej ulici, polhodiny som tu obdivoval okolité budovy a dvory. Podľa mňa každá hlavná i vedľajšia ulica stojí za obdiv, nieto ešte krajina alebo región. Nikde sa nedá povedať, že tam nič nie je. Aj púšť môžete obdivovať. Keby ste sa zahrabali do piesku a začali skúmať, ako to tam funguje deň-noc, mali by ste obrovský zážitok. A čo ešte keď sa zoznámite s miestnym nomádom alebo sa začnete rozprávať s chlapom, ktorý vyťahuje vodu zo studne, a spoznáte jeho životný príbeh. Zrazu žasnete.
Čo cítite, keď zažijete a vidíte niečo krásne, či sú to ľudia, príroda, architektúra, atmosféra?
Dáva mi to vnútornú silu a duševné obohatenie. Posúva ma to v pomyselnom rebríčku rozširovania vzdelávania. Každý vizuálne pekný a príjemný vnem zanecháva v človeku akoby ďalšiu tehličku v múriku dobra, ktorý pomaličky v sebe stavia a zvyšuje si ho. Ten dojem je vo vás, nemôžete sa oň podeliť, lebo sa to nedá. Fotka to nezachytí, ale možno to dokážete sprostredkovať cez peknú myšlienku v článku alebo knihe.
Treba mať pri cestovaní pokoj v duši aj medzi ľuďmi?
Treba mať hlavne nadhľad, lebo každá kultúra je iná. Vieme sa pohybovať prirodzene v stredoeurópskej kultúre, ale keď je človek v iných krajinách, musí sa prispôsobiť s pokorou a rešpektom miestnym zvykom. V moslimských krajinách nemôžete chodiť v šortkách a tričku, ale ani v Južnej Amerike nie je ideálne byť vyzlečený do pol pása. V Indii je veľa chudobných ľudí, ktorí pýtajú peniaze. Otázka, prečo nejdú robiť, nie je namieste. Narodili sa na ulici, kde sa narodil aj ich dedo a otec. Ak ste cudzinec, treba tieto veci pochopiť.
Dokáže vás ešte niečo vydesiť?
Určite by ma vydesilo, keby som sa dostal do prestrelky alebo podobne. Preto sa snažím vyhnúť nebezpečným štvrtiam a zákutiam. V Strednej Amerike nemôžete ísť o polnoci von užiť si nočnú atmosféru, lebo ste tam gringo, teda cudzinec, a „svietite“.
Čo sa zmenilo vo vašej batožine za 20-30 rokov?
Zmenšil sa objem, lebo spacáky a výstroj sú vďaka moderným technológiám menšie a kvalitnejšie. Ale inak sa nič radikálne nezmenilo, iba sa všetko obnovilo. V batohu mi nikdy nechýba kniha, okrem toho mám vždy so sebou ešus alebo varič. Pribudol len mobilný telefón a nabíjačka.
Do koľkých kíl sa v batohu zmestíte?
To je dobrá otázka, na ktorú ťažko odpovedať. Všetci, ktorí chodia na turistiku, to poznajú: aký veľký batoh máte, taký naplníte. Je to o sebadisciplíne.
Kam sa chystáte toto leto?
Asi prvýkrát v živote odpoviem, že si chcem v lete možno trošku oddýchnuť od veľkého cestovania. Mám opäť obdobie, že sa hľadám. Každých niekoľko rokov sa zamyslím, ako a či vôbec cestovať, akým spôsobom spoznávať krajiny. Momentálne ma to skôr ťahá spoznávať Slovensko a okolité krajiny autom.