Dni veľkej bolesti i veľkého pokoja

Mama je pre rodiny a zvlášť pre nás kňazov ten najväčší dar.“ Týmito slovami povzbudil apoštolský nuncius Ivana Kňazeho, ktorý tento rok prežil príbeh Veľkej noci veľmi osobne.

BEZ SŤAŽNOSTÍ

„O tom, že mame diagnostikovali vážnu chorobu, som sa dozvedel v  Ríme počas Kvetného víkendu. Začal som prežívať bolesť. Tušil som, že jej pozemské putovanie sa končí, hoci ešte pred týždňom bola u mňa, poupratovala mi izbu, prezliekla posteľ, spolu sme sa najedli a nasmiali,“ hovorí Ivan Kňaze.

Na Kvetnú nedeľu ešte Eva Kňazeová lajkovala synove fotografie z Ríma, navarila a napiekla na celú Veľkú noc, ale v pondelok Svätého týždňa odišla do nemocnice. Už s metastázami v poslednom štádiu ťažkej choroby.

„V utorok ma čakala vyobliekaná ako do kostola. Priniesol som jej eucharistického Ježiša a z Ríma požehnanú olivovú vetvičku z Kvetnej nedele. Na moju otázku, koľko rokov by sa chcela dožiť, okamžite odpovedala – 105. Bola plná chuti do života a duchovnej sily.“

Počas pobytu v nemocnici sa vôbec nesťažovala. „Modlili sme sa za jej pokoj a ona ho mala na rozdávanie. Do poslednej chvíle myslela viac na ostatných ako na seba, povzbudzovala nás. Nechcela, aby sme sa kvôli nej trápili,“ spomína Ivan Kňaze.

„Utešovala nás, hlavne môjho otca, ktorý sa s ňou deň pred jej odchodom do večnosti stretol z rodiny ako posledný. Nemali si už čo povedať, boli ticho. Veď si za uplynulých vyše 57 rokov spoločného života povedali všetko.

Otec ju pobozkal na obe líca a tak sa rozlúčili.“ Keď odchádzala do nemocnice, hovorila: „Vo štvrtok už budem doma.“ A skutočne bola, ale vo večnom domove. Zomrela na Zelený štvrtok.

KRISTOV POKOJ

Pohreb bol na Veľkonočný pondelok. „Keď sme za ňu slávili svätú omšu, naplnil nás pokoj vzkrieseného Krista. Bola to pevná viera, ktorá mame umožnila odísť z tohto sveta s odvahou a dôstojnosťou.“ Smrť jedného z rodičov prinesie slzy lásky, ale v tie dni prichádza aj Boží pokoj. „Aj ja som prežil dni veľkej bolesti, ale i veľkého pokoja.“