Dobrý deň, Pán Ježiš, dali by ste mi vodu?

Hoci má mesto Atyrau okolo 300 000 obyvateľov, katolíci netvoria ani jedno percento. Krajina je prevažne moslimská. Z kresťanov je väčšina pravoslávneho vierovyznania a nezaostávajú ani protestanti. „Nájde sa však aj veľa anonymných ‚katolíkov‘, ktorí k nám začali prichádzať zo zvedavosti,“ začína rozprávať misionár Peter Nákačka.

„Videli, že sa u nás niečo deje, a oslovilo ich to. No báli sa oficiálne vstúpiť do Katolíckej cirkvi kvôli rodine, najmä ak šlo o moslimov,“ vysvetľuje. Kazašské Vianoce mal možnosť prežiť šesťkrát. Keďže spravoval farnosť, nemohol sa len tak zbaliť a odísť domov na Slovensko.

MLADÍ PRINIESLI PIZZU

To, čo mu najviac chýbalo, neboli ani tak vianočné zvyky, ako vzťahy a ľudia, ktorí spolu vytvárali tú najkrajšiu atmosféru Adventu v očakávaní Vianoc. „Bolo to zvláštne, ale po čase som si zvykol. Vytvorili sme malú komunitu s rodinnou atmosférou. Štedrú večeru som mal v spoločenstve kňazov, rehoľných sestier a dobrovoľníkov, ktorí nám na misiách vypomáhali.“

Zvykli pozývať aj zopár mladých, čo chodievali na stretká. Chceli im ukázať, ako sa slávia kresťanské Vianoce, lebo z domu to nepoznali. „Ich rodičia vianočné sviatky neslávili, neboli kresťania. Túžili sme, aby zažili ozajstnú vianočnú atmosféru a mohli ju odovzdať ďalším generáciám. Tiež sme ich učili, že k Vianociam patrí vzájomné obdarovanie. No darčeky bývali len skromné, pretože ľudia v Kazachstane často žijú na hranici chudoby.“

S úsmevom dodáva, že štedrá večera sa niesla v medzinárodnom duchu. Kapláni boli totiž z rôznych krajín sveta. A tak každý na stôl prispel niečím, na čo bol doma zvyknutý. Slováci, samozrejme, varili kapustnicu. „Mladí raz nechceli prísť s prázdnymi rukami, a tak doniesli pizzu,“ spomína misionár Nákačka a nahlas sa zasmeje, „naozaj nemali predstavu o kresťanských Vianociach.“

NA VIANOCE DO PRÁCE

Prežitkom bývalého Sovietskeho zväzu je, že Nový rok sa aj v Kazachstane považuje za akýsi rodinný sviatok. Ateistické „Vianoce“ mali vytesniť kresťanské sviatky. Slávenie Vianoc doslova skopírovali. Ľudia si vtedy stavajú stromčeky, pečú koláče, majú slávnostnú večeru a prichádza dedo Mráz.

Stretne sa celá rodina a dávajú si darčeky. S oslavou narodenia Ježiša Krista v Betleheme to však nemá nič spoločné. Na pravoslávne Vianoce 7. januára je v krajine štátny sviatok. Keď však podľa kresťanského kalendára slávi Vianoce malá hŕstka katolíkov, je pracovný deň. Dospelí sú v práci a deti v školách.

Napriek tomu sa však v noci z 24. na 25. decembra schádzajú na polnočnú svätú omšu. Niekedy prišlo aj veľa nekatolíkov či moslimov. Počuli, že je sviatok a v kostole bude program, tak sa prišli pozrieť.

„Pastoračné priestory sme otvorili okolo  desiatej večer, pretože neskôr už v  meste nepremávala doprava. Takto mali ľudia možnosť stretnúť sa, porozprávať, zahrať sa. A o jedenástej sa začínal program, ktorý sme počas Adventu s mladými nacvičovali. Nechýbal ani vianočný koncert,“ vysvetľuje Peter Nákačka.

Deti a mladí zostali po polnočnej svätej omši spať na fare a ráno ich kňazi a dobrovoľníci odvážali do školy. Aj na Božie narodenie bol pracovný deň, a tak sa svätá omša slúžila až večer.

Vianočné stretnutie so spolupracovníkmi misie. Snímka: archív Lenky Piatrov Horákovej

ÚSILIE O EKUMÉNU

„Počas celých šiestich rokov som si nevšimol, že by medzi ľuďmi bola nejaká náboženská nenávisť. Alebo že by niekto nútil druhému svoju vieru,“ konštatuje Peter Nákačka.

„Keď pravoslávni slávili v januári Vianoce, navštívili sme ich. Rovnako aj oni nás 25. decembra. Každý rok nám prišli zablahoželať. Siedmeho januára zvykli organizovať vianočný koncert. A aj náš zbor tam chodil spievať.“ Dobré vzťahy mali aj s moslimami.

„Na Vianoce nám upiekli tortu a priniesli nám ju. Vedeli, že máme nejaký sviatok, hoci presne nerozumeli aký.“ A tak sa misionárom naskytla príležitosť na evanjelizáciu. Porozprávali im o kresťanskom zmysle vianočných sviatkov a o Ježišovi Kristovi, ktorý sa narodil, aby vykúpil svet z hriechov, nikoho nevynímajúc.

NETRADIČNÉ JEDLÁ

Prvé Vianoce v Kazachstane však pre Petra Nákačku aj tak znamenali kultúrny šok. Deti na katechéze vôbec nevedeli, čo sú Vianoce. Také slovo nikdy v živote nepočuli. Kým na Slovensku už niekoľko týždňov pred sviatkami bežia v  televízii a v obchodoch reklamy, Kazachovia nič také nepoznajú. Rovnako by ste u nich na slávnostnom stole nenašli kapra ani vianočné oblátky.

„Na najväčšie sviatky jedávajú tzv. bešparmak,“ vysvetľuje. „Je to jedlo z mäsa, zemiakov a cestovín a jedávajú ho rukami. Mäso často býva z koňa, ale ja som ho nikdy nejedol,“ hodnotí s úsmevom. Postsovietske krajiny jedávajú boršč a šašlík, čo je veľmi chutne pripravené grilované mäso.

„Zaujímavé je, že za slávnostný nápoj pokladajú kobylie mlieko alebo dokonca ťavie. No mne to nechutilo.“ Slovenská kuchyňa je podľa neho na nezaplatenie. Tú sa snažili aspoň trošku pripomenúť, keď sa koncom Adventu pravidelne stretávali misionári, rehoľné sestry a dobrovoľníci, ktorí pôsobili v rámci diecézy.

Urobili si spoločný večer, lebo na Štedrý deň už musel každý byť vo svojej farnosti. Keďže boli z rôznych krajín, každý prezentoval niečo zo svojej kultúry. „My Slováci sme spievali koledy. A mohli sme pripraviť kapustnicu, pretože kapusta sa dá kúpiť aj v Kazachstane.

No miestni ju nepripravujú na náš spôsob. Filipínci napríklad robievali rôzne šaláty. Typický bol ovocný so zhusteným sladkým mliekom alebo exotická polievka z kravskej kože a zázvoru. Ale to som tiež ani neochutnal,“ smeje sa nahlas.

Veľkú radosť mali, keď Poliaci priniesli vianočné oblátky alebo ak niekto zo Slovenska poslal grilážky. Tie sa tam totiž pripraviť nedali. A takto mal každý možnosť byť aspoň na chvíľku doma.

Birmovka a krst dospelého na Veľkončnú vigíliu. Snímka: archív Lenky Piatrov Horákovej

DOBRÝ DEŇ, PÁN JEŽIŠ

Misia v meste Atyrau má len niekoľko rokov. A misionári, ktorí do nej prichádzajú, si uvedomujú, že sú poslaní ku všetkým. Tamojší ľudia nemajú totiž žiadne alebo len veľmi malé znalosti z kresťanstva.

„Pri fare sme mali malý dvor, kam sa v lete chodievali hrávať deti. A keďže bývalo veľmi teplo, často nám zvonili, že chcú vodu. Raz ma jedna dievčina oslovila: Dobrý deň, Pán Ježiš, dali by ste mi vodu? Keďže počula, že v Katolíckej cirkvi je nejaký Pán Ježiš, tak si myslela, že som to ja,“ spomína na úsmevnú príhodu zo začiatku svojej misijnej činnosti.

V takýchto situáciách si uvedomoval, koľkí ľudia ešte o Kristovi nepočuli. Pole je teda veľké a misionári využívali Advent nato, aby sa veriaci na sviatky Narodenia Pána duchovne dobre pripravili.

MLADÍ I STARÍ

„Zaviedli sme napríklad rorátne sväté omše. Bývali v sobotu a potom sme ľudí pozvali na faru na malé pohostenie. Mladým sme ponúkli možnosť prísť na faru už v piatok a prespať do soboty. Takto sa budovalo spoločenstvo,“ spomína misionár.

Pre mladých sa v Advente konala aj neodmysliteľná víkendovka. Keďže katolíkov bolo veľmi málo, chýbalo im spoločenstvo rovesníkov, s ktorými by sa mohli deliť o svoju vieru.

„Mali sme šesť či sedem tínedžerov. Ich spolužiaci boli moslimovia, pravoslávni alebo bez vyznania. A tak sme začali pozývať mladých z iných farností. Na našu adventnú duchovnú obnovu niektorí cestovali naprieč krajinou aj tisíc kilometrov.“

Veľký evanjelizačný význam mala príprava vianočného divadla. S deťmi a mladými ho nacvičovali už od novembra. Kazachovia veľmi radi vystupujú pred publikom. Dokonca aj viacerí moslimskí rodičia dovolili deťom v predstavení účinkovať a sami sa naň potom prišli pozrieť.

Aj skôr narodení si prišli na svoje. Keďže boli kresťanmi len krátko, konali sa pre nich rôzne katechézy, prednášky, spoločné výlety, dokonca letné tábory, kde mali možnosť duchovne rásť.

Krúžok varenia a pečenia – príprava vianočného pečiva. Snímka: archív Lenky Piatrov Horákovej

ZIMA BEZ SNEHU

K pravým slovenským Vianociam patrí bohatá snehová nádielka. No nie v atyrauskej oblasti, ktorá je typická zimami bez snehu, hoci ortuť teplomera klesne aj na mínus 30 °C. Ku klasickým zimným zábavkám, ako je sánkovanie či lyžovanie, kazašské deti nikdy neprivoňali.

Ale keďže tam poriadne mrzne, rady sa korčuľujú, no pre chudobu korčule nemajú. Na fare mali asi 20 párov a požičiavali im. Keď rieka Ural zamrzla, takmer každý, dospelý i deti, už korčuľoval.

Typickou zimnou zábavkou dospelých je však rybolov. Priamo na rieke si postavia stany, vysekajú ľad a chytajú ryby. A úlovky bývajú naozaj bohaté.

SEMIENKO BUDE RÁSŤ

Na záver Peter Nákačka vyjadril, že hoci je krajina geograficky či kultúrne odlišná od Slovenska, dobrí ľudia sa nájdu aj tam. A keď sa do dobrej pôdy zaseje semienko, vyklíči a prinesie úrodu. Najmä oni misionári sú zodpovední za to, aká veľká bude.

„V  mnohom mi to pripomína podobenstvo o  horčičnom zrnku, ktoré je zo začiatku maličké, takmer neviditeľné. No keď sa zaseje do dobrej zeme, vyrastie z neho mohutný strom s pevnými koreňmi a vtáky hniezdia v jeho korune,“ hovorí s nádejou v hlase.

Je presvedčený, že hoci je misia v Kazachstane mladá a katolíkov málo, aj vďaka nim mnohí ďalší prijmú Krista a kresťanstvo v krajine bude rásť.