Hodinky vo Vatikáne často nemali ručičky

Chcel byť kňaz, rehoľník, preto zo socialistického Československa v roku 1984 emigroval do Talianska. „Nie kvôli peniazom, ale kvôli tomu, že som cítil povolanie slúžiť Bohu,“ hovorí.

Keď dostal vycestovaciu doložku na zájazd k moru do Pesara, sadal si do autobusu s tým, že sa už nevráti. „Bolo to také dobrodružstvo s Pánom. Neviete, do čoho idete, a späť už nemôžete.“

VYTIAHLI HO Z AUTOBUSU

Komunistický režim už skôr registroval aktivity, do ktorých sa zapájal v Banskej Bystrici, kde sa zamestnal. S dominikánmi chodieval po chatách na tajné duchovné cvičenia, v kostole spieval v zbore. Dvakrát si ho predvolali na výsluch. Po nežnej revolúcii sa dozvedel, že ŠtB naňho viedla spis.

„Na hranici ma vytiahli z autobusu,“ približuje okolnosti emigrácie. „Tvrdil som, že idem len na výlet. Oni na to, že mi vystavia vycestovací pas, ak chcem ostať vonku.“ Skúšali to naňho, ale nedal sa a opakoval, že sa vráti späť.

„V Bystrici som poznal paniu z cestovnej kancelárie, každý deň chodila do kostola. Už skôr ma varovala, že ak by mi na hranici núkali kávu či čokoládu, nech si neberiem, lebo neviem, čo je dnu namiešané, a keď sa mi to dostane do tela, poviem aj to, čo nechcem.“