Hrdina verný Bohu a svojmu povolaniu

„Jeho dielo korunované mučeníctvom je jedným zo základných kameňov, na ktorých vyrástla nová Slovenská dominikánska provincia,“ konštatuje o pátrovi Mikulášovi Jozefovi Lexmannovi, OP, autor jeho životopisu Dominik Roman Letz, OP.

Aký bol teda životný príbeh Mikuláša Jozefa Lexmanna? Veľmi pestrý, ľudsky náročný, plný činorodej lásky, obety aj utrpenia. Začal sa odvíjať 28. októbra 1899 v obci Bobot, neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Jozef pochádzal z remeselníckej rodiny Alojza a Márie, rodenej Fridrichovej. Mal sedem súrodencov.

„Dostali vzornú kresťanskú výchovu hlavne vďaka obetavej mame Márii, ktorá údajne už ako 16-ročné dievča túžila zasvätiť svoj život Bohu ako rehoľná sestra, no rodičia jej to neumožnili. Božia prozreteľnosť to vynahradila štvornásobne – pre rehoľný stav sa postupne rozhodli až štyri jej deti,“ zaznamenal páter Dominik.

PRIJAL MENO MIKULÁŠ

Cesta do Rehole dominikánov bola v  prípade mladíka Jozefa priamočiara.

„Istý brat dominikán z budapeštianskeho konventu, pôvodom Slovák, zbieral prostriedky na stavbu kláštora a kostola. Tento rehoľník dobre zapôsobil na mladého Jozefa. Cez neho sa dozvedel o možnosti prijatia do dominikánskeho juvenátu,“ uvádza ďalej v Lexmannovej autobiografii páter Dominik.

Po vstupe do rehole pokračovala Jozefova životná cesta na gymnáziu v Budapešti a v noviciáte v Grazi, kde zložil prvé rehoľné sľuby a prijal meno Mikuláš. Následne študoval vo Viedni a opäť v Grazi. Tam prijal 29. júla 1923 kňazskú vysviacku.

EVANJELIUM A PROFÁNNY SVET

Dominikánsky kláštor v Košiciach sa stal pre Mikuláša Lexmanna už krátko po kňazskej vysviacke dlhoročným pôsobiskom, kde bol v  rokoch 1934 – 1936 priorom. Podnietil vznik kultúrneho strediska Veritas, ktorého činnosť sa zameriavala predovšetkým na mládež.

„Hrávalo sa tu divadlo, premietali sa poučné i zábavné filmy pre deti, mládež i dospelých, organizovali sa prednášky, stretávala sa mládež, terciári i ruženčiari. Páter Mikuláš bol presvedčený, že evanjeliová radosť zo života má prenikať profánny kultúrny svet, keďže aj ten odkazuje na krásu ľudskej prirodzenosti – diela Stvoriteľa,“ objasňuje páter Peter Fotta, súčasný správca Veritasu. 

Potvrdzuje, že Mikulášovu ideu neprerušil ani neskorší 40-ročný komunistický režim, po ktorom sa mohli dominikáni v roku 1990 vrátiť do košického kláštora a ešte v máji toho roku prevziať budovu Veritasu späť do svojho vlastníctva.

NETRADIČNÁ PASTORÁCIA

Páter Mikuláš venoval veľa času mládeži, a to nielen pri vyučovaní náboženstva. Snažil sa aj o netradičné spôsoby pastorácie. Dokonca organizoval kurzy esperanta, ktoré sám ovládal. Páter Dominik k tomu poznamenáva, že jeho dobrosrdečná, veselá povaha bola magnetom pre mladých.

Mal nadanie zoskupovať ich do rôznych spolkov. Z jeho iniciatívy vznikol napríklad cyrilo-metodský skauting, členov charakterizovala žltá šatka na krku. Deťom a mládeži umožnil stráviť nedeľné popoludnia v ružencovom „bratskom“ dome.

Mikulášov obetavý a láskavý prístup priaznivo vplýval na mladých, z ktorých sa niektorí vybrali na cestu duchovného povolania v dominikánskej reholi. Záujem o rehoľný stav podnietil aj u emigranta Jána Krivého z Bošáce, ktorý žil vo Francúzsku,

kam Mikuláš Lexmann vycestoval v rámci misie u našich krajanov v roku 1931. „Ján Krivý sa potom vrátil na Slovensko, Mikuláš ho ubytoval v kláštore a umožnil mu urobiť si maturitu na košickom gymnáziu. Po vstupe do rehole prijal meno Pius,“ spresňuje životopis.

PILOT, ŠOFÉR, ŠÉFREDAKTOR

Osobitnú kapitolu v Mikulášovom živote tvoril neustály záujem o nové technické výdobytky. Ako prvý rehoľník vo vtedajšom Československu pilotoval lietadlo.

„Jeho rodný brat Rafael spomínal na to, ako mu Mikuláš zhodil z  lietadla veniec k  primíciám priamo pred dominikánsky kláštor v Košiciach,“ vyberá jednu zo spomienok páter Dominik.

Mikuláš Lexmann bol aktívny aj v automobilizme. Už v 20. rokoch minulého storočia jazdil autom a bol prvý kňaz v Košiciach, ktorý mal vodičské oprávnenie. Dokonca viedol vodičské kurzy pre nemajetných.

Určitý čas pôsobil aj v Prahe, Znojme a v maďarských mestách Šopron a Vasvár, no pred koncom vojny opäť prišiel do Košíc a založil náboženské periodikum ružencových bratstiev a dominikánskych terciárov Svätý ruženec.

Bol jeho šéfredaktorom, no predovšetkým doň prispieval pútavými článkami, napríklad o svätom Dominikovi alebo o ruženci v rodine – viac rokov bol aktívny ako riaditeľ košického ružencového bratstva.

Mikuláš Lexmann s krížom vpísaným do jeho života na konci svojej pozemskej púte (1952). Snímka: Historický archív Slovenskej dominikánskej provincie

S LÁSKOU A ODVAHOU

Koncom druhej svetovej vojny Mikuláš Lexmann zachránil desiatky ľudí, ktorých v krypte dominikánskeho kláštora ukrýval pred krutým prenasledovaním zo strany maďarskej pronemeckej fašistickej Strany šípových krížov.

Jeho príbuzný Juraj Lexmann v tejto súvislosti zdôrazňuje: „Páter Mikuláš sa ukrývaním antifašistov na prelome rokov 1944 – 1945 priamo vystavil riziku smrti, podobne ako to urobila blahoslavená Sára Salkaháziová v Budapešti presne v tom období. Odkaz pre nás spočíva v tom, aby sme sa učili rozpoznávať pravdu v dnešnom zložitom svete plnom dezinformácií, nebáli sa vybočiť z hlavného prúdu názorov a zostali samými sebou aj za cenu ohrozenia.“

Páter Dominik zasa poukazuje na konkrétnu lásku v skutkoch Mikuláša Lexmanna, v ktorej nielen zachránil prenasledovaných ľudí bez rozdielu ich vyznania a politickej príslušnosti, ale v ktorej navyše našiel spôsob, ako priestory kostolnej krypty zútulniť a zaviesť tam elektrinu.

„Jeho činorodá láska nikdy nehľadala dôvody, prečo sa niečo nedá, ale nachádzala cestu, ako to uskutočniť. Raz to bola pomoc dievčaťu, ktoré nemalo prostriedky na mandolínu, aby mohlo hrať v jeho tamburášskom súbore; inokedy pozvanie istého mladíka, aby prišiel do Košíc urobiť si maturitu, keďže z ekonomických dôvodov nemohol nastúpiť na cestu duchovného povolania.“

V KOMUNISTICKÝCH ŽALÁROCH

Po februári 1948 sa v  bývalom Československu začali sťahovať mračná nad Cirkvou a náboženskou slobodou. Mikuláš Lexmann už vtedy vyjadroval svoj nesúhlas s rozmáhajúcim sa komunistickým režimom, a to aj na stránkach Svätého ruženca.

Odozva bola trpká, čoskoro ho totiž zatkla Štátna bezpečnosť. Juraj Lexmann vyzdvihuje jeho vernosť. „Aj za cenu svojho pozemského života zostal verný Bohu, Cirkvi, dominikánskej reholi.“

Ďalej pripomína, že v roku 1950 bol internovaný ako reakčný protištátny rehoľník a postupne presúvaný po internačných táboroch – kláštoroch.

„Po zdravotnej stránke sa mu zvýraznili v dôsledku psychosomatického týrania prejavy aterosklerózy a hypertenzie, nedostávalo sa mu adekvátnej zdravotnej starostlivosti, až napokon 17. júla 1952 zomrel s príznakmi cievnej mozgovej príhody.“

Mikuláš trvale odmietal podpísať vernosť Československej republike, ktorej základnou štátnou ideológiou bol ateizmus. Tento súhlas však bol podmienkou udelenia štátneho súhlasu na výkon kňazského povolania. Z rovnakých dôvodov boli takto internovaní mnohí kňazi.

„Väčšinu z  nich komunisti zlomili a vrátili sa do pastorácie. Nemožno ich však kritizovať, lebo nie každý dostane dar stať sa hrdinom. Páter Mikuláš zomrel ako mučeník za Boha,“ hovorí Juraj Lexmann. V  súčasnosti sa pripravuje na podnet Slovenskej provincie Rehole kazateľov proces jeho blahorečenia.

KŇAZ S OTVORENÝM SRDCOM

Mikuláš Lexmann naposledy vydýchol v  internačnom tábore v českých Králikoch. Miestom jeho posledného odpočinku je rodná obec Bobot.

„V roku 2019 sa u nás konala spomienková akadémia pri príležitosti 120. výročia jeho narodenia, na ktorej sa zúčastnila široká rodina Lexmannovcov a veľa občanov našej obce,“ spomína Boris Michalička, zástupca starostky obce Bobot.

V obci sa uskutočnilo pred niekoľkými rokmi požehnanie pamätnej tabule pátrovi Mikulášovi.

Zanietený rehoľný kňaz so srdcom otvoreným pre každého človeka; ochranca ľudskej dôstojnosti aj za cenu ohrozenia vlastného života; mučeník ticho znášajúci tvrdé príkoria komunistického režimu; člen Kolakovičovej Rodiny, z ktorej sa počas totality sformovala tajná Cirkev. Aj toto bol Mikuláš Lexmann.

„Svedectvo jeho života je veľkým povzbudením pre každú životnú situáciu,“ vyznáva páter Dominik Roman Letz. Keď je čas priaznivý, treba naplno využiť dary, ktoré do nás vložil Boh, a budovať Božie kráľovstvo.

Keď je doba ťažká, nezúfať si a urobiť, čo sa dá naplno a s láskou. A keď je veľmi ťažko, treba to prijať s dôverou, byť verný vo svojom povolaní a prinášať duchovnú obetu.