Janko Havlík nebol nikdy sám

„Už len malý úvod do toho, kto bol Janko Havlík, ma nadchol a chcel som ho spoznať viac. Tešil som sa, že to môže byť práve prostredníctvom nácvikov a aj samotného vystúpenia,“ opisuje Tadeáš svoje prvé stretnutie s blahoslaveným.

Už sú to vyše tri mesiace od vystúpenia, no aj dnes ho vraj Janko dokáže inšpirovať. „Na mnohé veci som prichádzal počas skúšok aj počas samotného predstavenia, no dokonca i vtedy, keď sa zdalo, že už je po všetkom. A ešte stále je na ňom čo spoznávať.“

NEDAŤ SA ZASLEPIŤ

K prípravám na vystúpenie pristupoval Tadeáš veľmi svedomito. Už od začiatku si uvedomoval, že ide o zodpovednú úlohu, preto sa snažil informácie o Jankovom živote spájať s replikami v hre.

„asto sme my sami jediné evanjelium, ktoré si druhí ľudia môžu prečítať,“ hovorí Tadeáš Bolo. Snímka: archív –TB–

„Snažil som sa dávať ich priamo do súvislosti s textom, ktorý mal v danom výstupe zaznieť. Zároveň som do toho vnášal aj svoju predstavivosť a vnímanie celého príbehu. Všetky tieto aspekty som prepájal a snažil sa ich vizualizovať po vnútornej i vonkajšej stránke čo najpravdivejšie.“

Vizualizovanie Jankovho prežívania, o ktorom herec rozpráva, však spájal aj s vlastným vnútorným prežívaním. Toho sa týkala aj scéna Jankovho krutého mučenia. Tadeáš si vďaka nej uvedomil, že „akákoľvek bolesť, nielen fyzická, ale aj psychická, by nám nikdy nemala zastrieť zrak tak veľmi, že sa nebudeme vedieť pravdivo pozrieť na seba, na druhých a na Boha“.

Práve toto Janko Havlík, ktorý sa nedal zaslepiť bolesťou a nenechal ju zvíťaziť, dokázal. Pozeral na skutočnú podobu Boha, na hĺbku srdca ostatných ľudí a na to, ako bol on sám stvorený.

KAŽDODENNÝ ŽIVOT

Janko Havlík bol blahorečený ako mučeník a divadelná scéna umučenia bola určite časť, ktorá divákov chytila za srdce. Tadeáš Bolo hlavnú postavu však nevníma len ako človeka, ktorý skonal na následky mučenia. V Jankovi vidí oveľa viac, oslovil ho celý jeho príbeh.

„Od detských, trošku naivných túžob cez študentské obdobie plné ohňa Janko Havlík nebol nikdy sám a vášne viery a lásky, ktoré sa snažil žiť v každodennosti, cez náročné obdobie mučenia a  neslobody až po životné poznanie, ktorým sa uzavrel celý oblúk jeho života.“

Práve s tým podľa herca súvisí pojem svätosť. Janko nebol blahorečený „len“ preto, že musel podstupovať nehumánne správanie a napriek tomu sa nevzdal. „Svätosť nie je len o veľkých veciach. Myslím, že svätosť je o každodennosti, o  každodennom rozhodovaní sa pre slobodu, pre vnútornú slobodu, pravdu, lásku, oheň a Život s veľkým Ž.“

STONÁSOBNÁ ÚRODA

Inšpiráciu v tomto každodennom rozhodovaní vidí herec aj v tvrdohlavosti niektorých svätcov. „Myslím tým tvrdohlavosť za dobro, pravdu, slobodu a vnútornú slobodu, ktorú nám nikto nemôže ukradnúť. Janko Havlík to patrične dával najavo. Vedel, že oni síce majú moc, ale on mal pravdu. Tú pravdu žil a bojoval za čnosti a svätosť.“

Spomínaná tvrdohlavosť sa podľa herca vzťahuje aj na dnešnú dobu. Aj dnes sú tu ľudia, ktorí bojujú za dobro a môžu sa Jankom inšpirovať. „Často sme my sami jediné evanjelium, ktoré si druhí ľudia môžu prečítať a ktoré môžu nejakým spôsobom zažiť. A toto je niečo, čím som sa z Jankovho príbehu veľmi inšpiroval.“

Tadeáš to zároveň prirovnáva k žitiu Božieho príbehu, ktorý nám Boh zveril. „Z ktorého nemáme vyťažiť ani tridsaťnásobnú, ani šesťdesiatnásobnú úrodu, ale stonásobnú úrodu.“

NIKTO NIE JE SÁM

Keď Janko Havlík 27. decembra 1965 cestou za doktorom prechádzal uličkami, kráčal čoraz ťažšie. Napokon zastal pri popolnici pred jedným z domov a oprel sa o ňu. Dom patril doktorovi, ktorý ho objavil, ale na jeho oslovenie už Janko nereagoval. Ten, ktorý toľko bojoval za mnohých, nakoniec zomrel sám. Herec sa však na to pozerá inak.

„Som presvedčený, že Janko vedel, že nikdy nie je sám. A že ani nezomiera sám.“ V tomto nám môže byť príkladom. Aby sme si aj my uvedomovali, že nikdy nie sme sami.

„Aj keď sa ocitneme na mieste, kde by sme Boha vôbec neočakávali, práve tam sa najviac zjavuje a prejavuje.“ Po tom, čo Tadeáš Janka prostredníctvom prijatej roly spoznal, charakterizoval by ho jedným slovom: šťastie.

Toto slovo si vybral aj na základe Jankových denníkov, posledných statí v nich, ale aj posledných slov, ktoré zazneli na divadelnom vystúpení: „Šťastie je vďačnosť za každý slnečný lúč, za každý kvet, za každý okamih života, šťastie je zhoda s Božou vôľou.“