Ježiš dohral šachovú partiu za mňa

„Šach som hrával od detstva. Vystihovalo ma to, lebo som mal rád matematiku, logiku, kombinatoriku. V hre môžeme veľa ovplyvniť svojimi schopnosťami,“ vraví na úvod brat Peter. Šach hrával súťažne za Novú Baňu i Žarnovicu. Na gymnáziu mal šach dokonca ako nepovinný predmet.

„Súťažili sme ako družstvo, čo sa mi páčilo. V rámci stredných škôl a gymnázií bolo veľkým úspechom 4. miesto v  celoslovenskej súťaži. To bol veľký úspech, keďže tam boli ,iné mozgy‘. My sme prišli ako ,šuflikanti‘, s ktorými nikto nepočítal.“

Dnes Peter Vician pôsobí v Kremnických Baniach a na šach, „hoci je to dobrá psychohygiena po celom dni“, mu už neostáva toľko času. Navyše „aby človeka hra bavila, musí hrať s niekým, kto tiež rád oddychuje týmto spôsobom“.

Pred pár rokmi mu známy poradil, že sa dá hrať aj online: „Stačí sa prihlásiť a môžeš hrať s celým svetom.“ Peter sa smeje, že hoci na prihlásenie netreba špeciálnu počítačovú zdatnosť, nepodarilo sa mu to ani na desiaty pokus.

„Vtedy som sa pýtal, či to Boh vôbec chce. Uvedomil som si, že ja ako bývalý gambler by som mohol ľahko padnúť do pasce.“ Odvtedy si zaumienil, že šach bude hrať vždy len s konkrétnou tvárou oproti.

DO HRY VSTÚPILI TIKETY

Po gymnaziálnych štúdiách rozohral ten najťažší šachový turnaj, čo si vtedy neuvedomoval. „Predstavoval som si ľahký život. Chcel som mať moc, dom, auto, peniaze – taký štandard –, ale chcel som to mať rýchlo.“

Na čiernych políčkach sa objavili stávkové kancelárie a tikety. „Myslel som si, že podobne ako v šachu to funguje aj v stávkovaní. Nikdy som nehral automaty, ale tipoval som zápasy, lebo sa mi zdalo, že svojím umom a  vedomosťami môžem hru ovplyvniť a  vyhrať peniaze; že to nie je len o náhode.“

Raz bol na ťahu on, potom súper. „Môj život bol šťastný alebo nešťastný podľa toho, či sa darilo alebo nedarilo. Skákalo to.“ Opisuje, že stávka s človekom pracuje.

„Nádej, adrenalín, eufória z výhry, no potom prišli pády a išiel som z eufórie úplne dole. Už to šlo iba čierno.“ Rozpadali sa mu všetky vzťahy, ľuďom naokolo klamal a dlhy sa mu vyšplhali na niekoľko stotisíc slovenských korún. „Nevidel som východisko. Bol to osobný bankrot. Bol to život na samovraždu.“

VÝSTREL DO PRÁZDNA

V mylnom presvedčení, že na zemi bude bez neho lepšie, vyliezol na skalu, aby so všetkým skoncoval. „Bolo to, ako keď totálne prehrávaš, ale ešte urobíš prekvapivý ťah, aby si súpera zaskočil.“

Ale zľakol sa a utiekol. Keď to spätne analyzuje, hovorí, že to „bolo skôr také demonštratívne. Človek nevie povedať, že je na dne, že potrebuje pomoc, a už vôbec si nechce priznať, že je závislý, to je zakázané slovko. Bol to výstrel do prázdna“. Rodičia ho potom priviedli na spoveď.

„No vo mne to nebolo zlomené, žeby som si povedal: to je fakt zlý spôsob života a idem iným smerom.“ Ešte bolo ďalších šesť rokov tápania, kým sa tak definitívne rozhodol. Pracoval, ale aj pokračoval v stávkovaní. Ako márnotratný syn. Dokonca okúsil život bezdomovca na pražských uliciach.

Vtedy – bol práve Štedrý deň 1996 – zavolal rodičom, či sa môže vrátiť. „Reakcia ocka aj mňa veľmi prekvapila.“ Povedal totiž: už si tu mal byť. „Zasiahlo ma to veľmi, lebo už niekoľko mesiacov som sa im neozýval a čakal som skôr výčitky. Mama s otcom ani nevedeli, či som vôbec živý; netušili, kde som.“

Rodičia zohrali v jeho príbehu veľkú úlohu. Nikdy ho neodmietli a každý deň sa zaňho modlili. „Aj to, že otcov postoj bol taký mäkký, až odzbrojujúci, pripisujem modlitbe.“

Okamžite nasadol na vlak a prišiel. Bol to veľmi silný moment návratu k fyzickému otcovi, i keď ešte stále neopúšťal svoju verziu a nebol to definitívny koniec. „Takto som nechcel prísť. Považoval som to za prehru. Chcel som sa vrátiť do Prahy a potom prísť späť s veľkým balíkom peňazí.“

ÁNO JEŽIŠOVI

Boh to však zariadil inak. Do cesty mu posielal rôznych dobrých ľudí, ktorí mu pomohli nájsť prácu, i spoločenstvo mladých, ktorí ho prijali bez odsúdenia. „Začalo ma lámať to, že som sa v kostole cítil veľmi dobre.“

Na Kampani pre Ježiša prvýkrát počul svedectvá ľudí o tom, ako dali Ježiša na prvé miesto v živote. „Zistil som, že ja ho tam nemám. Roky som žil v tom, že môj problém sú dlhy, a tak potrebujem len peniaze; že keď vyhrám veľký balík, všetko bude v poriadku. Dlho som nevidel, že som opustil nebeského Otca, že som odišiel z domu Cirkvi a prestal prijímať sviatosti. To sa mi nezdalo najdôležitejšie.“

Na duchovnej obnove v  roku 2002 sa počas jednej prednášky mali účastníci niečoho pre Ježiša vzdať. Brat Peter mu vtedy ponúkol všetky sladkosti, čo mal so sebou, a keď videl, čo prinášajú iní, zahanbene si uvedomil, ako je to málo, čo je ochotný dať Bohu. Na ďalšej prednáške už príležitosť neprepásol.

Sedemnásty august bol zlomový. Bohu dal v slzách prvé miesto a svoj život odovzdal Ježišovi. „Už chcem ísť len a len s ním.“ Navštívil ľudí, ktorým dlhoval, aby im povedal pravdu, a  začal pomaly splácať. O  rok nato na krížovej ceste sa ho dotkla myšlienka zasvätiť svoj život Ježišovi.

„Uvedomil som si, že to chcem najviac na svete, že to je túžba z najväčšej hĺbky môjho srdca. A tak som mu povedal áno. Niesol som to ako svoju perlu, ako svoje tajomstvo.“

VÍŤAZNÝ ŤAH

Peter zatúžil po generálnej spovedi. Chcel zhrnúť celý svoj život a spraviť hrubú čiaru raz a navždy.

„To bol pre mňa dôležitý moment. Akoby som pustil dohrať tú partiu Boha. Kým som to držal v rukách ja, vyzeralo to na totálny debakel. Pustil som Boha a on tomu dal šach-mat. Ježiš to dohral za mňa. Ale to je u každého tak. Lebo my za svoj hriech nevieme zaplatiť. Ale on to dohral. On zvíťazil. Je na nás, či tú výhru prijmeme.“

Generálnu svätú spoveď mal na Štedrý deň 2003. „Obrátil som sa na nášho pána dekana, muža prenikavého pohľadu, pri ktorom som mal pocit, že vie všetky moje hriechy, skôr ako mu ich poviem,“ usmieva sa.

Po spovedi nastalo najprv veľké ticho. Potom spovedník vstal a silno ho objal: „Peter, celé nebo sa teší, že si toto urobil.“ „Spadli zo mňa veľké balvany.“ Peter zveril partiu Ježišovi a ostal pešiakom.

„V  pešiakovi je veľký potenciál. Keď prejde šachovnicou, dá sa premeniť za silnú figúrku. Ako pešiak je nenápadný. Nech ma Ježiš premení, na čo on chce.“

PREOBLEČENÉ ZÁVISLOSTI

A premenil. Na kapucínskeho kňaza, ktorý inšpirovaný Pátrom Piom rád spovedá, chodieva do Medžugoria, pomáha ľuďom s podobnými problémami a vo svojom duchovnom živote objavuje nové impulzy. Jedným z nich je muž kráčajúci v programe 12 krokov pre anonymných alkoholikov, narkomanov, gamblerov.

„Už je roky čistý,“ hovorí o ňom. „Dotklo sa ma, že už niekoľkýkrát robí tieto kroky. Je to pre mňa silný moment, lebo nestačí, že si dvadsať rokov čistý. Je tu nová otázka: Do čoho sa preobliekla tvoja závislosť? Stále je v nás totiž niečo, čo chce nad nami zvíťaziť a držať nás v nejakom otroctve. Aj keď to už nie je také životu nebezpečné ako drogy alebo gamblerstvo.“

Ako keď Izraeliti, ktorí hoci prešli cez rozostúpené Červené more a videli, že ich prenasledovatelia sa utopili, v bežnom živote začali nariekať, že v Egypte mali plné hrnce. „My sme takí istí. Stále musíme dávať pozor, či náš život korešponduje s Ježišovým,“ vysvetľuje brat Peter.

Často sme ako apoštoli, ktorí sa vybrali za Ježišom, ale potom sa lámali. „Keď im hovoril, že Syn človeka musí mnoho trpieť, reagovali pobúrene: toto nie, to sa ti nemôže stať. Tu niekde vidím aj seba – že sú veci, v ktorých by som chcel naprávať Boha. V tom môže byť ľahko moja nová závislosť.“

Silno sa Petra dotklo aj stretnutie s istou osobou v Medžugorí. „Bola to taká čistá duša, jasne žijúca v spojení s Ježišom, že mi bolo ťažké dívať sa jej do očí. Zrazu som videl všetku svoju biedu, to, koľko nenápadných závislostí vlečiem so sebou a ako ma to spomaľuje na ceste za Ježišom.“

V rozhovore Petrovi povedala nové veci pre jeho rast.. Uvedomil si, že jeho neistota, „hra na skrývačku“ je tiež preoblečená pýcha: „Keď urobím všetko, aby som obstál v očiach ľudí, môžem strácať to, čo chce odo mňa Pán. Mlčím, keď mám hovoriť, alebo naopak.“

Po vyše dvadsiatich rokoch od obrátenia túži po novom obrátení. „Túžim dať všetko nanovo Pánovi, ísť na hlbinu, vidieť na kríži veľkosť lásky a urobiť preňho a pre ľudí najviac, čo vládzem.“