Keď Boh zverí poslanie, tak aj ochráni

Rodák z Maduníc prežil detstvo s  mladšou sestrou v  ovzduší viery a  lásky. Už ako malý chlapec však pocítil neblahé praktiky komunistického režimu. Starým rodičom pri znárodňovaní majetku vzali dobytok do družstva. A otec, ktorý pracoval v učňovskej škole, dostal ako najmladší učiteľ úlohu odstrániť zo stien kríže.

„Nevedel sa s tým stotožniť. Keď mu prikázali zložiť kríž a hodiť ho do pece, mal veľkú dilemu vo svedomí. Na radu kňaza väčšinu krížov spolu s charakternými kolegami rozdali. Do kachieľ nakládli drevo a navrch dali iba jeden, aj to bez korpusu.“

Neprajníci ho udali a  za trest musel odísť zo školstva. Nespravodlivo s ním naložili aj v ďalšom zamestnaní. Keď sa nedal presvedčiť na krivú výpoveď, označili ho za nespoľahlivého. „Z vedúceho sa tam stal radový robotník, no s čistým svedomím,“ vyzdvihuje Karol Dubovan otcov charakter.

Rodina pociťovala následky najmä na výplate. „Uskromnili sme sa. Podmienky v podnájme neboli dôstojné, ale prežili sme to. Plnohodnotný rodinný život sme prežívali až neskôr v Trenčíne, kde sme sa po získaní družstevného bytu presťahovali.“

STŔHAL TABUĽKY Z ULÍC

V Trenčíne ho zasiahol aj vpád sovietskych vojsk v  roku 1968. „Mama ma 21. augusta zobudila, aby som šiel rýchlo kúpiť múku, cukor a olej. Nevedeli sme, či bude vojna. Zažil som, keď tanky mierili mínometmi na paneláky. Mali sme strach, netušili sme, či budú strieľať,“ vybavuje si hrozné chvíle Karol.