Keď opisujem postavy, vstupujem do nich

Pôvodne ste boli prekladateľka a učiteľka. Čo bol pre vás prvý impulz, aby ste začali písať?

Písať som chcela vždy. Nepamätám si na ten moment, keď som sa rozhodla, že bude zo mňa spisovateľka. Vyrastala som v rodine, kde sa vždy veľa čítalo. Dokonca som si myslela, že ak niekto čokoľvek píše, tak píše knihy. Moja cesta k spisovateľskému povolaniu bola síce kľukatejšia, ale myšlienka, že budem písať, žila vo mne vždy.

Do akej miery sú vaše postavy a príbehy inšpirované skutočnými ľuďmi?

Je v nich aj niečo z vás? Keď vytváram svoje postavy, nevidím pred sebou konkrétneho človeka. Postavu sa usilujem stvárniť tak, aby bola uveriteľná, ľudská, mala v sebe niečo dobré a niečo zlé. Aby bola napríklad váhavá, skrátka taká, akú ju potrebujem do knihy.

Postavy si teda vymýšľam, ale je fakt, že nevarím z vody, vezmem si niečo z vlastných zážitkov. Dívam sa okolo seba, sledujem, ako žijú ľudia v mojej blízkosti, ako sa správajú, čo cítia. Keď opisujem postavy, vstupujem do nich a dívam sa na svet ich očami.

Nedá sa povedať, že je tam niečo autobiografické, ale celkom určite sú tam veci, ktoré vyšli aj zo mňa. Vstupujem však aj do zlých postáv, preto keď som písala knihu Les v dome, musela som sa vžiť aj do zápornej postavy. Potrebné bolo predstaviť si, čo asi cíti, vidí a prežíva. Myslím si, že každý spisovateľ by mal mať v sebe určitú empatiu, ale zároveň aj predstavivosť. To je základ, bez toho sa asi písať nedá.

Vaše romány sú vždy zasadené do niektorého historického obdobia. Podľa čoho si ho vyberáte?

Väčšinou si to povie sám príbeh. Keď som napríklad písala Hanu, pôvodne som vôbec nemala v  úmysle spomínať holokaust. Mala to byť kniha o  týfusovej epidémii v mojom rodnom meste Valašské Meziříčí.