Kiežby ste v každom vyhĺbili čosi z Ježiša

Skromná žena, plná odvahy, modlitby, obety, viery i nádeje. S nezlomným charakterom, rozhodnosťou, niekedy aj prísnosťou učiteľky. Vždy s ružencom v rukách a s typickým láskavým úsmevom na perách.
Lívia Dvorská 01.07.2024
Kiežby ste v každom vyhĺbili čosi z Ježiša

Sestra Bernadeta v Lurdoch, ktoré boli jej obľúbené miesto.

Sté výročie narodenia rehoľnej sestry Bernadety Pánčiovej, zakladateľky Rodiny Nepoškvrnenej, uplynulo 12. júna tohto roku.


Sestra Bernadeta, vlastným menom Aurélia Štefánia Pánčiová, sa narodila ako druhá z deviatich detí do veriacej rodiny manželom Štefanovi a Zuzane Pánčiovcom 12. júna 1924. Časť detstva prežila v Bielom Potoku pri Ružomberku a v Mužli pri Štúrove. Túžbu po Kristovi a rehoľnom živote pocítila už ako mladé dievča. Študovala na učiteľskej akadémii v Bratislave a učiteľskému povolaniu sa venovala ako rehoľná sestra.

DRŽAL JU JEŽIŠ

Svoj úsmev však sestra Bernadeta neraz rozdávala cez slzy a bolesť. Fyzickú i duchovnú. Keď nemohla byť oblečená v  rehoľnom rúchu, lebo komunisti to zakázali. Keď bola násilne internovaná a so spolusestrami vyhnaná z kláštora. Keď bola ponižovaná, keď pracovala zadarmo ako účtovníčka...

Ona i jej rodina bola prenasledovaná pre vieru, preto, že šírili kresťanské myšlienky. Keďže sa nedala nahovoriť na spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou, bola sledovaná, vypočúvaná i odpočúvaná. Pre komunistov bola protištátnym živlom, nepriateľkou štátu a socialistického zriadenia. Nepohodlná, zaznávaná. Veľkí páni sa báli malej sestry.

Fyzicky za života trpela najmä pre bolesti kĺbov. Niekoľkokrát utrpela úraz a pre následky i ochorenie podstúpila množstvo operácií. Keď už nemohla chodiť ani stáť na nohách, i to využila v prospech Cirkvi – vo vozíku pašovala knihy a náboženské samizdaty, ktoré aj sama vydávala.

Nevzdávala sa. „Zaujatosť povinnosťami a choroba stravuje ma deň čo deň. Ježiš ma však drží, som s ním,“ napísala v roku 1973 do svojho denníčka.

VIACNÁSOBNÁ HRDINKA

Pri príležitosti jej nedožitého okrúhleho jubilea sa v Ružomberku, kde strávila časť detstva, kde pôsobila a kde je aj pochovaná, uskutočnil seminár Príbeh naplneného života. Ľudia si tak pripomenuli odkaz zakladateľky Rodiny Nepoškvrnenej. Hlavne bohaté duchovné dielo tejto výnimočnej hrdinky, členky rehole Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárok.

O silnej rehoľníčke, ktorú stravovala láska k Ježišovi a Márii a ktorá dostala pevné základy kresťanskej výchovy v rodine, Jerguš Sivoš z Ústavu pamäti národa povedal: „Štatút postavenia veterána protikomunistického bojovníka in memoriam, ktorý sme jej v týchto dňoch udelili, jej právom patrí. Neudeľuje sa automaticky všetkým, ktorí boli prenasledovaní za svoju vieru. Títo ľudia museli podniknúť konkrétne kroky voči komunistickému režimu. U sestry Bernadety to bolo jasne preukázané.“

Od roku 2006 doteraz sa tak stalo približne v 1 200 prípadoch. „Hlavný prínos sestry Bernadety bol v tom, že odolala tlaku vtedajšej Štátnej bezpečnosti, ktorá ju chcela prinútiť k tajnej spolupráci. Jednoznačne ju odmietla a zaslúžila sa tým aj mnohým ďalším o prinavrátenie slobody a demokracie.“

AUTORKA KNÍH A SAMIZDATOV

Ružomberský kronikár Peter Dvorský s ňou spolupracoval a pomáhal jej pri šírení jej myšlienok. „Úctyhodné je, že keď už nemohla organizovať katechetické kurzy, tajne vyučovala náboženstvo. Výborne sa jej podarilo spracovať dejiny rehole satmárok.“ Keďže bola ich novicmajsterka, chcela, aby nové sestry poznali pôvod a základy rehoľného rádu.

Známa je aj jej publikácia Celý rok so svätými. Knihy a samizdaty, ktoré publikovala pod menom Miriam Liptovská, odovzdávala členom rehole i Rodiny Nepoškvrnenej.

Generálna predstavená kongregácie Mária Irena Kopanicová si na ňu tiež spomína s bázňou a úctou. „Bola vždy v službe, vždy pri chudobných či márnotratných synoch. Ľuďom prinášala útechu. Ďakujem za ňu, za jej príklad, za to, že život naplnila niekým a niečím, čo hodno nasledovať.“ Kongregácia preto začala podnikať kroky na jej blahorečenie.

SPOMIENKY BISKUPA

Počas pôsobenia na Liptove spoznal sestru Bernadetu osobne aj dnešný spišský pomocný biskup Ján Kuboš. Často ju stretával v rehoľnom dome v Ružomberku, kde žila.


Bernadeta Pánčiová (druhá zľava) so spolusestrami v kláštore. Snímky: archív sestier satmárok

„Na Mariánskej hore v Levoči v roku 1995 pri návšteve Jána Pavla II. som mal tú česť pomáhať jej s vozíčkom, vytlačiť ju na ňom hore. Pred kňazskou vysviackou v roku 1989 sme si vylosovali mená osôb, ktoré sa za nás do konca života budú modliť. Bol som a som vďačný, že odvtedy je tu niekto – sestry satmárky a členovia Rodiny Nepoškvrnenej –, kto sa za nás kňazov modlí každý deň.“

Sestru Bernadetu približuje takto: „Mala svojský štýl komunikácie, usmerňovania ostatných. Bola vytrvalá a niekedy neústupčivá, ale bez toho by sa jej nepodarilo dielo, ktoré je tu. Povzbudzovala ľudí, nás všetkých, aby sme popri každodenných prácach nezabúdali, načo sme tu, na tomto svete.“

SPREVÁDZA MA ŽIVOTOM

Pekné spomienky má na sestru Bernadetu aj jej neter Zuzana Jedináková z Martina. „Bola to nezlomná, vytrvalá žena. Jej odkaz a príklad ma sprevádza celým životom. Ako malé dievča ma učila náboženstvo, pretože ako dcéra dvoch lekárov som naň za socializmu nemohla chodiť. Chodila som s ňou a spolu s mnohými ďalšími na duchovné cvičenia.“

Vtedy vraj tak trochu „dobrovoľne nasilu“, ale prinieslo to svoje ovocie. „Dnes som za to vďačná a som na ňu hrdá za všetko, čo dokázala, urobila. Pre mňa bola svätá už za života. Už teraz sa k nej modlíme a prosíme ju o príhovor za vyliečenie vnučky alebo zlepšenie jej stavu.“

DETI, KŇAZI, CHORÍ

Ako vyštudovaná učiteľka sa Bernadeta Pánčiová často pohybovala medzi deťmi a mládežou. S horlivosťou jej vlastnou ich vyučovala náboženstvo. Do denníčka si 10. novembra 1968 napísala: „Ježišu, vďaka ti za deti! Dnes som ich po osemnástich rokoch opäť prvýkrát verejne sprevádzala k svätostánku. Niekoľko sobôt som chodila zastupovať náboženstvo. Už ich mám v hrsti. Lietajú za mnou. Mám iba jednu starosť – priviesť ich blízko k tebe.“

Zo stretávok s mladými si pred Vianocami toho istého roka zapísala: „Už tretíkrát som bola v klube medzi mládežou. Nacvičujem k Vianociam veľkých i malých. Mám rada tieto moderné pohančatá. Všetky ti ich chcem darovať.“

Druhou skupinou, ktorá jej ležala na srdci, boli kňazi. Často sa za nich modlila a prihovárala sa im. „Milovaní novokňazi, kiežby ste v každej duši, s ktorou prídete do styku, vyhĺbili čosi z Ježiša, aby sa v nich odrazil, aby si ho zamilovali, aby sa svet, aj ten dnešný, stal svetom Božím.“

Osobitné miesto v jej srdci mali chorí. Poznala cenu a hodnotu utrpenia a obetovala ho Najvyššiemu. S chorými a postihnutými ľuďmi sa často stretávala a povzbudzovala ich. Jedna z chorých členiek Rodiny Nepoškvrnenej si na zakladateľku spomína takto: „Moje prvé stretnutie so sestrou Bernadetou mi pripadalo ako stretnutie s Matkou Terezou. Držala v rukách ruženec, zodvihla ho a povedala: Toto je zbraň. Moja zbraň... Opýtala som sa, ako môže byť ruženec zbraň. Ona len opäť zopakovala: Je to zbraň proti všetkému...“

SPLNENÉ PRIANIE

Posledných päť rokov života bola sestra Bernadeta pripútaná na lôžko. Svätú omšu a spoločné modlitby sledovala už len cez domový rozhlas. Eucharistiu prijímala takmer každý deň skoro do posledného dňa svojho života.

Podľa zápiskov sestry Márie Alžbety „Pán od nej postupne žiadal viac a viac obiet. Jedného dňa prezradila mladej sestre, ktorá jej prišla poslúžiť: Chcela by som zomrieť vo Veľkom týždni ako môj Ženích... A ten jej túžbu splnil. Sestrička Bernadeta nám svojím životom ukázala, ako aj s krížom choroby kráčať cez Máriu k Ježišovi. Chcela sa stať svätou, chcela byť zmiernou obetou.“

MÍĽNIKY ŽIVOTA SR. BERNADETY

– 15. 8. 1945 obliečka do rehoľného rúcha
– 9. 6. 1946 vysviacka brata Bernarda za kňaza
– 19. 7. 1947 prvé rehoľné sľuby
– 27. 8. 1947 príchod do komunity sestier v Pavlovciach nad Uhom
– 29. 8. 1950 zrušenie kláštorov, internácia do sústreďovacieho kláštora v Rožňave
– október 1951 odchod do Varnsdorfu za spolusestrami, práca v textilnej fabrike
– Turíce 1975 vznik a založenie Rodiny Nepoškvrnenej
– 1979 myšlienka duchovnej „adopcie“ kňazov formou modlitieb a obiet
– 1984 prvá návšteva Lúrd
– 1973 – 1988 pôsobenie v Ružomberku v komunite sestier, ich formácia, služba chorým a väzňom  – 1988 – príchod do Charitného domova vo Vrícku – pokračovanie v predchádzajúcich aktivitách
– 30. marca 2015 pozvanie do večného Otcovho domu