Michal Buzalka: Krížom ku svetlu

S tatočný človek, kňaz pevnej viery a zásad, ktorý v nich vytrval až do konca života. Rodák zo Svätého Antona pochádzal zo skromných pomerov z baníckej rodiny. Prvorodený syn Juraja a Anny Buzalkovcov ale vyrastal v priaznivom ovzduší viery. Snaživý študent bol za výborné výsledky viackrát odmenený.

Po maturite na gymnáziu v  Banskej Štiavnici sa rozhodol pre štúdium teológie. Jeho smerovanie ovplyvnil birmovný otec – katolícky kňaz František Richard Osvald. Priúčal ho láske k Bohu i národu. Ako vynikajúceho bohoslovca ho biskup poslal na štúdiá do Viedne.

HRDÝ NÁRODOVEC

Už v tom čase bol Michal Buzalka hrdý Slovák a národovec. „Pôvodne ho predstavení zamýšľali poslať na štúdium teológie do Ríma, no podmieňovali to pomaďarčením jeho mena. Buzalka na to nepristal. Ostrihomský biskup Kolos Vaszary ho napokon poslal do Viedne,“ hovorí Peter Slepčan, postulátor blahorečenia Michala Buzalku.

Kňazskú vysviacku prijal v roku 1908. Stal sa aktívnym duchovným, bojujúcim za práva slovenských veriacich. Prvým pôsobiskom sa mu stala Teplá pri Banskej Štiavnici. Mimo bežných pastoračných povinností bol aj katechétom dievčenskej kláštornej meštianskej školy v Banskej Štiavnici. Biskup Kolos Vaszary ho vymenoval dokonca za profesora katolíckeho náboženstva na tamojšom evanjelickom lýceu.

Michal Buzalka sa prvýkrát dostal do problémov, keď ho mešťanosta obvinil zo svojho neúspechu vo voľbách. Kauza sa skončila preložením do Budapešti za duchovného správcu Nemocnice svätého Štefana. Po vyše roku sa mu splnil sen a mohol sa vrátiť na Slovensko.

SVOJ ĽUD NEOPUSTÍM

Predstavení ho umiestnili do farnosti Skýcov. Zaslúžil sa o jej veľký duchovný rozvoj. Prežil tu osem rokov, aj prvú svetovú vojnu. V auguste 1914 narukoval do Budapešti ako vojenský duchovný rakúsko-uhorskej armády. No farníci zo Skýcova bojovali za svojho kňaza na najvyšších miestach – u cisára vo Viedni vybavili jeho návrat.

V Skýcove ho zastihol aj vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Horlivému kňazovi ležal na srdci osud Slovákov. Keď v roku 1919 vyhlásili Slovenskú republiku rád, začal sa útlak a teror voči národovcom. Michal Buzalka znova ukázal svoju oddanosť vlasti. Organizoval domobranu a vo farnosti postavil stráž.

Zriadil vyzvedačský oddiel, dôstojníkom československých légií poskytol priestory fary. Dostal sa tým do hľadáčika maďarských žandárov. Keď mu hrozil trest smrti obesením, ľudia ho nabádali, nech ujde. „Ako kňaz svoj ľud neopustím práve vtedy, keď sa vlci rútia na stádo. Keď mi je to súdené, zomriem ako Slovák na Slovensku a tu budem aj pochovaný. Ak bude treba, obránim sa so svojimi veriacimi,“ odpovedal.

ZO SKÝCOVA DO VAJNÔR

Po vzniku Československa preložili Michala Buzalku do Vajnôr. Okrem duchovných aktivít prispieval k rozvoju národného povedomia. Pomáhal rozbiehať redakciu denníka Slovenskej ľudovej strany Slovák. Stal sa jeho zodpovedným redaktorom. Upozorňoval, že v čase spoločnej republiky vedie život bez Krista k odcudzeniu oboch národov.

„Ruka sa mi trasie, keď pomyslím pritom na svoj národ. Valia sa naň mrazy a ľady z centrálnej fabriky nad Vltavou, roztrpčujú ho, zmrzačujú obchod a priemysel slovesnej krajiny a tak, žiaľ, pomaly, ale isto roztrhávajú žulový základ bratskej solidarity slavianskej medzi Šumavou a Tatrami,“ napísal.

Osobitne sa venoval deťom a mládeži, zaslúžil sa o rozvoj ľudovej školy. Stal sa arcibiskupským komisárom pre štátne ľudové i stredné školy so slovenským vyučovacím jazykom v Bratislave. Významnou udalosťou v jeho živote bolo menovanie za člena výboru Spolku svätého Vojtecha. Pastoračná služba ho zaviedla v roku 1924 do farnosti Zavar.

RÁZNE A DO HĹBKY

V Trnave vypomáhal na biskupskom úrade. V miestnom seminári vyučoval morálnu a  pastorálnu teológiu, časom sa stal jeho rektorom. Po prenesení seminára do Bratislavy v roku 1936 a po zriadení  Bohosloveckej fakulty bol do roku 1940 jej prvým rektorom. Funkciu rektora seminára zastával opäť v rokoch 1942 – 1950. Kardinál Jozef Tomko na neho spomínal: „Ako rektor chápal dušu mladých seminaristov. Vedel vychovávať a pôsobiť rázne, ale aj do hĺbky. Vedel nechávať v duši mladého človeka, čo bolo dôležité pre formáciu kňaza.“

OBNOVA KATOLÍCKYCH NOVÍN

Morálne a  osobnostné vlastnosti Michala Buzalku viedli k jeho vymenovaniu za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry. Biskupskú vysviacku prijal v máji 1938 ako 53-ročný. Za svoje krédo si zvolil Per crucem ad lucem – Krížom ku svetlu. Kríž sa napokon stal jeho údelom aj oporou v ťažkých časoch národného socializmu a tvrdého komunizmu.

Aktívne sa angažoval proti rasizmu. Stal sa predsedom Združenia katolíckej mládeže i Katolíckej akcie na Slovensku. Jedným z jej pilierov bola katolícka tlačová kancelária a vydávanie mienkotvorného týždenníka Katolícke noviny. Obnovené prvé vydanie vyšlo 25. októbra 1940 v náklade štyridsaťtisíc kusov.

Náklad a čítanosť pod vedením Michala Buzalku stúpli. Už o tri roky mali vyše stotisíc predplatiteľov. Cieľom bolo čeliť hroziacemu nebezpečenstvu prenikania ideológie nemeckého národného socializmu.

ZACHRAŇOVAL ŽIDOV

V roku 1940 bol Buzalka vymenovaný za vojenského vikára slovenskej armády. Od kňazov mal správy o násilí nemeckých vojakov na Ukrajine. Mnohým Židom počas deportácií do koncentračných táborov zachránil život. Pomáhal pri ich ukrývaní aj pri vybavovaní prezidentských výnimiek.

„Veď je to neľudské, o kresťanstve ani nehovorím, ako s tými Židmi zachádzali. Bude to veľkou škvrnou na štáte, vraj kresťanskom,“ vyjadril sa biskup. Veľmi ho zasiahla správa o vypálení Skýcova, kde pôsobil. Pár dní nato zasvätil Bratislavu Sedembolestnej Panne Márii.

VYKONŠTRUOVANÝ PROCES

Keď po skončení druhej svetovej vojny nastalo obmedzovanie katolíkov, ktoré sa dotklo aj horlivého biskupa, komunistický režim obvinil Michala Buzalku ako vojenského vikára z kolaborácie. Začal sa vykonštruovaný proces, v ktorom ho v roku 1951 odsúdili na doživotie za údajnú špionáž pre Vatikán. Rovnako ako biskupov Gojdiča a Vojtaššáka.

Komunisti získavali krivé svedectvá pod hrozbou násilia. Učiteľku Annu Lehrovú, ktorú cez vojnu zachránil pred deportáciou, nútili vypovedať, že mu za službu zaplatila. Vďačná žena však napriek hrubému nátlaku ostala verná pravde.

NIČ ZLÉ SOM NEUROBIL

Keď sa ho príbuzná opýtala, prečo neemigroval ako iní, odpovedal: „Nič zlé som neurobil, pred kým som mal utekať? Pán Ježiš trpel za mňa, prečo by som ja nemal trpieť preňho?“ Statočný biskup z doživotného trestu strávil vo väzniciach s najprísnejším režimom šesť rokov.

Prežil mnoho telesných i duševných útrap, zostal verný Ježišovi a Katolíckej cirkvi. V roku 1956 ho prepustili z väzenia, jeho ďalším trestom bola internácia v Děčíne. Zomrel v meste Tábor 7. decembra 1961. Komunisti o jeho smrti mlčali, nedovolili ho pochovať na Slovensku. Buzalkovo telo previezli do rodiska až o tri roky neskôr. V súčasnosti prebieha proces jeho blahorečenia.

VÝSKUM PRI BLAHOREČENÍ

Podľa Petra Slepčana, postulátora blahorečenia, v  prípade biskupa Buzalku prispel historický výskum k prehĺbeniu témy postoja Katolíckej cirkvi počas druhej svetovej vojny a samotného pápeža Pia XII. k deportáciám Židov. 

„Vzhľadom na geografickú polohu Slovenska, skutočnosť, že Buzalka mal autoritu ‚vojenského‘ biskupa a úzko spolupracoval s vatikánskym diplomatickým zástupcom, tento proces poukazuje, že slovenský episkopát ako celok – v porovnaní s ostatnými episkopátmi v Európe – urobil veľa na ich záchranu. Ide o dôležitý aspekt života našej spoločnosti, ku ktorému sa neustále vraciame a ktorý zostáva stále nevysvetlený.“