Muž odvahy a pravej radosti

Peter Murdza (5. november 1954 – 14. december 2009) sa ako člen spoločenstva Fatima pričinil o viaceré aktivity tajnej Cirkvi v období neslobody. S veľkým oduševnením, že takýmto spôsobom môže plniť Božiu vôľu.

V LAICKOM APOŠTOLÁTE

Do diania sa zapojil krátko po tom, čo v  roku 1974 prišiel študovať na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Do služby ho oslovil Silvester Krčméry, začínal ako animátor a vedúci pravidelných stretnutí (krúžkov) medzi vysokoškolákmi, neskôr sa stal ich hlavným koordinátorom.

Úsmev na tvári bol pre Petra Murdzu príznačný, humorom vedel odľahčiť aj ťažké chvíle. 

Korene jeho zápalu pre náboženskú činnosť však treba hľadať už v rodnej Starej Ľubovni. „Všetko pramenilo z dobrej atmosféry v rodine, od detstva sme boli vychovávaní vo viere. Mali sme obetavých rodičov a veľmi starostlivú babku,“ odkrýva rodinné zázemie Mária Andrejková, jedna z dvoch sestier Petra Murdzu.

On bol zo súrodencov najmladší. „Nebol medzi nami veľký vekový rozdiel, takže sme vychádzali dobre, mali sme spoločný okruh kamarátov. Peter sa aktívne zapájal do miništrovania.“

Mal šťastie, že duchovne mohol rásť aj ako miništrant veľkého bojovníka za ľudské práva Viktora Trstenského, ktorý po tom, čo strávil v komunistickom väzení a pracovných táboroch sedem rokov, prišiel ako farár do Starej Ľubovne. Svojho posledného pôsobiska predtým, než mu režim odňal štátny súhlas.

„Keďže Petra formoval tento vzácny muž, tak Silvester Krčméry mu po jeho príchode do Bratislavy povedal, že môže vlastne hneď začať pracovať medzi vysokoškolákmi,“ hovorí Pavol Hric.

V  Bratislave sa Murdza popri študijných povinnostiach zanietene venoval vysokoškolákom, na elektrotechnike dával dohromady prvákov, aby vytvárali stretká, ktoré formovali ich duchovný život. Samozrejme, všetko v absolútnej tajnosti.

NEUSTÁLE NEBEZPEČENSTVO

Keďže sa osvedčil ako spoľahlivý a praktický človek, dostal aj iné dôležité úlohy. Rozhodlo sa, že v dome Na križovatkách v bratislavskej Trnávke, kde býval, bude vytvorený centrálny sklad náboženskej literatúry pašovanej zo zahraničia. Tajnú skrýšu vymysleli v priestore pod schodmi, ktoré rozpílili na polovicu, aby vznikol zamaskovaný otvor. Prinášal teda obetu veľkého rizika, avšak Štátna bezpečnosť sklad nikdy neobjavila.

Po páde komunizmu mohol kňazstvo vykonávať už aj verejne. Na snímke v portugalskej Fatime v roku 1992.

„Akú odvahu musel mať, keď takto vlastne sedel na výbušnom materiáli. Veď keby ŠtB odhalila, že sklad je v jeho dome, dostal by sa do väzenia na dlhé roky. Nešlo totiž o pár kusov, ale o tisíce časopisov a kníh. A tie bolo treba, často v noci, doniesť a uložiť, potom aj distribuovať, to bola jeho zodpovednosť,“ približuje Pavol Hric.

Murdzova činnosť sa neobmedzila iba na obdobie štúdia, pokračoval v nej aj po tom, čo nastúpil do zamestnania na Inšpektoráte telekomunikácií.

mali dohodu, že v pondelok ráno sa mi vždy z práce telefonicky ozve, že je v poriadku. Počas víkendu, keď prebiehali rôzne akcie, sa totiž mohlo stať hocičo,“ prezrádza Mária Andrejková, ktorá ostávala s bratom prepojená práve cez aktivity tajnej Cirkvi, hoci boli na opačných koncoch Slovenska.

„Navštevovala som ho v Bratislave, a keď som potom šla späť do Košíc, brala som so sebou aj nejaké náboženské knihy. Vždy mi však dal len jednu alebo dve, aby som ich nemala u seba veľa, keby ma chytili. Snažil sa ma chrániť.“

PODZEMNÁ TLAČIAREŇ

Keďže v  osemdesiatych rokoch narastal aj počet samizdatovej náboženskej literatúry písanej na Slovensku, padlo vhod, že spoločenstvu Fatima sa podarilo dostať k ofsetovému stroju darovanému z Holandska. Aby sa na ňom mohlo tlačiť, bolo ho treba umiestniť tak, aby ho režim nenašiel. Opäť padla voľba na dom Petra Murdzu.

V roku 1987 v ňom preto vlastnoručne vykopali tajný tunel s vchodom do zamurovanej časti pivnice. Vtedy v dome prebiehali iné rekonštrukčné práce, takže susedia si podozrivú aktivitu nevšimli. Na spomínanom stroji sa tak mohlo začať pracovať, údajne sa na ňom vytlačilo súhrnne až okolo 600-tisíc strán papiera.

„Mali sme pripravený plán aj pre prípad domovej prehliadky. Vtedy by sme napustili podzemný tunel vodou, naliali tam trocha čpavku a prezentovali ho ako kanalizáciu. Hadicu sme mali vždy pripravenú. Ak by nám ŠtB neuverila, na preskúmanie zaplaveného tunela by potrebovali najmenej odvážneho človeka, ak nie potápača. Keď sa tak na to s odstupom času pozerám, sám som prekvapený, ako som dokázal riskovať,“ spomínal na unikátnu podzemnú tlačiareň samotný Peter Murdza v knihe historika Jána Šimulčíka Svetlo z podzemia: z kroniky katolíckeho samizdatu 1969 – 1989.

„Veľa vecí okolo mňa prehrmelo. Niekedy sa aj zablýskalo. Doteraz pokladám za zázrak, že ma komunistický režim za to všetko neuväznil. Za tento zázrak ďakujem Bohu,“ dodal.

VYSVÄTENÝ V KORCOVOM BYTE

Pobytu za mrežami sa síce vyhol, ale do hľadáčika ŠtB sa dostal – jeho dom sledovali a predviedli ho aj na vypočúvanie. Neprezradil nič a orgány neprišli ani na to, že od roku 1987 pôsobil v podzemnej Cirkvi už aj ako kňaz. Tajnú kňazskú vysviacku prijal u biskupa Korca v jeho bratislavskom byte. Duchovne potom pôsobil pre potreby spoločenstva Fatima.

Po páde komunizmu mohol celebrovať pri oltári už aj verejne. Bol kaplánom a neskôr farárom v nitrianskej farnosti Horné Mesto. Zároveň sa ako tajomník Komisie pre laikov pri Konferencii biskupov Slovenska venoval formovaniu laických hnutí a stal sa jedným zo zakladateľov Hnutia kresťanských spoločenstiev mládeže.

„Apoštolské aktivity si okrem každodennej drobnej mravčej práce vyžadovali časté cestovanie po Slovensku, ale i do zahraničia, kde sme hľadali sponzorov pre apoštolát medzi mladými ľuďmi. Občas to boli veľmi namáhavé a vysiľujúce aktivity. Nikdy som ho nepočul ponosovať sa na únavu alebo fyzické bolesti, hoci vzhľadom na svoj zdravotný stav a reumatické ochorenia musel už vtedy dosť trpieť,“ povedal o ňom kňaz Pavol Benko.

„Prijímal a prinášal tieto bolesti Pánovi, ako obetu v zmysle výzvy Matky Božej z Fatimy: Modlite sa a  prinášajte obety za obrátenie hriešnikov.“

HUMOR A SPEV

Predchádzajúce slová Pavol Benko predniesol pri pohrebnej svätej omši, keď sa v roku 2009 pozemská životná púť Petra Murdzu skončila. Mal vtedy iba 55 rokov.

„Poznal som ho ako muža pravej radosti. Kedykoľvek som sa s ním stretol, kedykoľvek sme riešili nejakú zložitú situáciu, vedel ju odľahčiť a  vniesť do nej radosť a úsmev. Aj keď som s ním v nedeľu večer pred jeho smrťou telefonoval, náš rozhovor bol napriek jeho zdravotnému stavu prežiarený radosťou,“ doplnil Benko.

Peter Murdza je pochovaný v rodnej Starej Ľubovni. Hoci odišiel už pred pätnástimi rokmi, svojim blízkym stále chýba. „Boli sme na seba ako súrodenci naviazaní, sestra bola pri ňom päť rokov v domácnosti, keď pôsobil ako farár v Nitre. V tých časoch si po veľkých sviatkoch ako Vianoce a Veľká noc, počas ktorých bolo veľa povinností, vždy chodieval domov na pár dní oddýchnuť. Prišiel a takmer v jednom kuse len spal. Smiali sme sa z toho. Humor, to bolo jeho. A tiež spev, ten takisto miloval,“ uzatvára spomienky Mária Andrejková.