Na cestách ho sprevádzal svätý František

Keď som v lete 2007 požiadala Františka Keleho o rozhovor, bez váhania súhlasil. V nasledujúcich rokoch sa s našimi čitateľmi podelil aj o vlastné reportáže.

Jeho posledný článok, ktorý venoval Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, vyšiel v Katolíckych novinách s dátumom nedele 19. októbra 2014. V ten deň František Kele zomrel vo Vysokých Tatrách na túre v okolí Rysov. Keď sme sa to dozvedeli, v redakcii sme sa za neho spoločne pomodlili.

„Modlitba, bez ohľadu na to, ako kto zomrie, je najvhodnejšia rozlúčka s priateľmi z vrchov alebo z ciest,“ povedal František Kele v spomínanom rozhovore pre KN. „Pomodliť sa a zaspomínať si na niečo dobré sa nielen patrí, ale mne pomôže aj prekonať bolesť nad stratou blízkeho človeka,“ dodal cestovateľ a horolezec, ktorý sa už počas svojho života stal legendou.

„Som presvedčený, že ten, kto ešte len hľadá cestu k Bohu, v objatí prírody si cestu k hlbokej viere skracuje. Kto vystupuje do vyšších nadmorských polôh, má šancu hlbšie vnímať dielo Stvoriteľa. Vrchy nám symbolizujú najkrajšiu časť Božej prírody. Do jej objatia vstupujeme ako do chrámu,“ zdôraznil.

Preto mu hlboký duchovný zážitok z túry nemohla zakaliť ani búrka či prudký víchor spojený s lejakom.

ĽUDIA AKO PRAMENISTÁ VODA

Právom si zaslúžil prívlastok najznámejšieho slovenského cestovateľa. Precestoval také kúty sveta, o ktorých mnohí ani len nepočuli.

Uvedomoval si, že na cestách je človek v neustálom nebezpečenstve. „Vo vrchoch je to objektívne nebezpečenstvo ako náhla zmena počasia či lavíny. V civilizovaných oblastiach číha nebezpečenstvo aj zo strany ľudí. Najmä na preľudnených miestach.“