Náš krutý osud nech je mementom

Trauma a  bolesť zostávajú v Margite Zimanovej po celý život. Preto jej veľmi záleží, aby sa pravdivé informácie o bývalom totalitnom režime dostávali na verejnosť. Aby aj mladí ľudia vedeli, aká bola vtedy doba.

Margita sa v roku 1942 narodila Margite a Pavlovi Valentovcom ako najstaršie dieťa. S dvoma súrodencami – bratom Petrom a sestrou Helenkou – vyrastala na Vazovovej ulici v Bratislave. Otec pracoval na Povereníctve vnútra, mama sa starala o deti a domácnosť.

„Boli sme vychovávaní prísne, ale s láskou. Nemohla som si hocičo dovoliť. Raz som si kúpila pastelky bez povolenia mamičky. Musela som ich vrátiť. Rodičia z nás chceli niečo mať. Keď sa na mňa mamička pozrela, hneď som vedela, čo odo mňa chce,“ spomína.

Pokojné detstvo narušil útek krstného otca Vojtecha Danka do Rakúska v decembri 1951. Za tento „hriech“ pykala celá rodina. Komunisti vzali rodičov za pomoc pri úteku do väzenia, kde podstupovali ťažké útrapy. Otca Pavla v roku 1953 dokonca popravili na Pankráci. Telo pochovali vo vreci na cintoríne v Ďábliciach. Na čas uväznili aj maminho brata Imricha a starého otca z maminej strany Gabriela Danka.

DEŇ, KTORÝ ZMENIL ŽIVOT

„Štrnásteho januára 1952 nás mamička balila k starým rodičom do Ladomera pri Žiari nad Hronom. Tešili sme sa na dedinu, chceli sme sa aj sánkovať. Ráno u nás zazvonili ockovi kolegovia, že mamička má ísť s nimi. Tušila, že sa deje niečo zlé. Prekvapená a vystrašená nám povedala, že ide za ockom do nemocnice. Vrátiť sa mala o chvíľu, ale stalo sa tak až po siedmich rokoch,“ spomína Margita s bolesťou na osudný deň. Rodine sa prevrátil život naruby.

Najstaršia Gitka mala vtedy deväť rokov. „Kým po nás prišiel starký, strážili nás príslušníci Verejnej bezpečnosti. Ja som dávala pozor na naše veci. Pozamykala som skrine a kľúče ukryla do zásterky. Z bytu som zobrala iba knihy do školy, pár detských kníh a krabičku so zlatými šperkami. Ostatné veci, celý zariadený byt, vtedy zhabal štát.“

Príslušníci Verejnej bezpečnosti odnášali veci po nociach niekoľko mesiacov. „Za odcudzené veci sme nedostali ani korunu. Keď sa mamička vrátila z väzenia, musela som jej všetko oblečenie kúpiť, pretože si nemala ani len čo obliecť.“

OBETAVÁ A MÚDRA STARKÁ

Odchodu detí do detského domova zabránila stará mama. Úradníkov presvedčila, že ich výchovu zvládne. U nej našli lásku i pochopenie.

„Bola to múdra žena, vo všetkom si vedela sama pomôcť. Nechcela, aby si nás zobrali cudzí ľudia. Veľmi nad nami plakávala, a keď som sa jej pýtala, prečo plače, povedala, že ju bolia zuby. Neboli to zuby. Plakala nad nami, či jej zdravotný stav dovolí opatrovať nás.“

Žili veľmi skromne, ale nehladovali. „Nepriznali nám sirotský dôchodok, tak sa starkí mali čo obracať. Nemali sme veľa vecí, ale chodili sme čisto oblečení. Veľmi som chcela, aby som mala ako ostatné dievčatá ‚filcáky‘, ktoré stáli stopäťdesiat korún. Starká mi ich nemala za čo kúpiť, tak som chodila v zime do školy v papučiach, na ktorých som mala ‚kalošne‘. Až keď som bola staršia, kúpili mi poltopánky.“

ODVAHA JEJ NECHÝBALA

Margita Zimanová si často spomína na návštevy vo väzení. Otca, keďže ho popravili, videli len raz. Mamu sporadicky. Z Bratislavy ju preložili do väznice v  Rimavskej Sobote, potom do Pardubíc a následne do Želiezoviec. Cestovali za ňou niekoľko hodín, no stretnutia trvali iba dvadsať minút.

Keď nemohli byť spolu, tak sa Gitke podarilo prepašovať aspoň fotografiu. „Dozorcu som požiadala, či môžem dať mamičke fotku. Povedal, že nie. Mala som malú čokoládu, fotku som teda vsunula pod jej obal. Tak mama dostala čokoládu aj fotografiu.“

Odvahu a vytrvalosť prejavila už ako piatačka na základnej škole, keď si písala s prezidentskou kanceláriou. Žiadala o zrušenie matkinho trestu. Z doživotia bolo nakoniec štvrťstoročie. Na amnestiu prezidenta Antonína Zápotockého sa jej skrátil trest na sedem rokov.

LIST VLASTNOU KRVOU

Dnes aktívna dôchodkyňa vyčíta komunistom ich praktiky: „Moji rodičia nikomu neublížili, otec bol veľmi dobrý, neublížil ani muche, nepil, nefajčil. To všetko sa stalo preto, že previedol krstného otca. Súdil ho vojenský súd, pretože otec pracoval na Povereníctve vnútra a ten mal veľmi vysoké tresty, preto tá poprava.“

Dozorcovia trápili aj mamu. Takto zaznamenala svoje spomienky: „Štyri dni boli výsluchy deň i noc, spávala som v cele na zemi, prikrytá kabátom. Na piaty deň som dostala väzenský úbor. Večer mi hodili slamník, v ktorom bolo treba slamu hľadať, a ráno mi ho vzali. Výsluchy vykonávali tak, že nám zaviazali oči, aby to nebolo pre nich také fádne. Medzi výsluchmi sa vystriedala korekcia. Väzenská pivnica, kde kvapkala voda, vlhko, potkany. Nasledovala hladovka, obyčajne tri dni, potom ožarovanie silnou žiarovkou a ďalšie metódy ŠtB.“ 

Počas pobytu vo vyšetrovacej väzbe nemali manželia možnosť osobného kontaktu, tak matka v zúfalstve napísala otcovi list na toaletný papier vlastnou krvou.

DO PRÁCE V ŠTRNÁSTICH

Gitka chcela po ukončení osemročnej školy v Žiari nad Hronom študovať na jedenásťročenke v Žarnovici. Hoci zložila prijímacie skúšky, nevzali ju. Za velezradu rodičov.

Oznámili jej: „Štúdium na výberovej škole vám nebolo povolené, pretože obaja vaši rodičia boli odsúdení za protištátnu činnosť. Tým sa vám však nezatvára celkom cesta k vzdelaniu. Po zapojení sa do pracovného procesu a osvedčení sa v práci máte možnosť mimoriadnymi formami na odporúčanie zamestnávateľa pokračovať v štúdiách. Preto sa zapojte do vhodného zamestnania a v práci sa osvedčte ako oddaná občianka.“

Margita Zimanová si teda v štrnástich rokoch vybavila prácu v  Slovenských bazaltových kameňolomoch. Vydávala doklady vodičom nákladných aut, prepájala hovory v ústredni, starala sa o poštu a fakturáciu. Ekonomické vzdelanie si doplnila počas zamestnania. „Kolegovia v prvej práci boli mojou druhou rodinou. Súcitili so mnou, snažili sa mi pomáhať,“ konštatuje.

VÝSLUCHOV SA NEZĽAKLA

Po zrušení pôvodného miesta v kameňolomoch zmenila Margita Zimanová zamestnanie. Stala sa z nej inšpektorka v Zelenine. „Tam som zistila, že nemôžem nikomu dôverovať, ale prispôsobila som sa. Robila som si svoju prácu a o nikoho sa nestarala. Pokiaľ mi niekto škodil, písomne som sa odvolávala.“

Až do pádu komunizmu ju sledovala Štátna bezpečnosť, z času na čas bola aj vypočúvaná. „Jedného dňa ma zobrali na výsluch priamo z kancelárie. Ja som sa ale nezľakla. Dali ma do veľkej miestnosti, podali mi čistý papier a začali diktovať vety. Všimla som si však, že list, z ktorého čítajú, je napísaný akoby mojím písmom. Kto napodobňoval a napísal protištátny list? Ten človek ma chcel dostať do väzenia. Bránila som sa tým, že to nie je moje písmo. Prikázali mi, aby som nikomu nehovorila, čo som tam robila.“

MANŽELA JEJ POSLAL OTEC

Napriek absencii rodičov má Gitka na mladosť pekné spomienky. Zapájala sa do mládežníckych aktivít, navštevovala tanečnú i kurz varenia. Spomína na zoznámenie s manželom Michalom.

„Raz som na zábave spozorovala, že na mňa neustále pozerá jeden mladík. Videla som v ňom príslušníka Štátnej bezpečnosti. Vysvitlo, že hľadá tri siroty a ja som bola najstaršia. Podnet dostal od farára v Česku, ktorý bol v posledných chvíľach pri mojom otcovi. Michal pri ňom miništroval. Vzťahu som sa bránila, ale nedal sa odbiť,“ hovorí s úsmevom.

Manžela teda akoby jej poslal otec... Prežili spolu bez hádok takmer šesťdesiat spoločných rokov a vychovali dve deti – Ivetu a Pavla. Po smrti manžela žije v spoločnom dome so synom, sú si vzájomnou oporou.

PRIVÍTALI ZMENU REŽIMU

Po Novembri 1989 celá rodina privítala zmenu režimu. „Tešili sme sa, že budeme žiť v slobodnej krajine. Hovoriť to, čo máme na srdci, a nemusíme sa báť, že sa ocitneme v cele.“

Gitkina mama patrila k zakladateľom Konfederácie politických väzňov Slovenska v  roku 1990. Zúčastnila sa aj na nakrúcaní dokumentárneho filmu Dušana Hanáka Papierové hlavy a vyvíjala tiež aktivity v prospech ľudí poškodených socializmom. Zomrela v roku 1995 na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Na jej prácu a aktivity v konfederácii nadviazala dcéra Margita. V roku 2019 jej vyšla kniha o svedectve rodiny, ktorej komunisti prevrátili život naruby. Necíti nenávisť ani túžbu po pomste. Jej krédom je: „Nikdy viac nedopustiť totalitný režim. Mladú generáciu vychovávať k láske a úcte k blížnemu, vlasti a národu. Podieľať sa na tom, aby naša história hovorila pravdu a nič nezamlčovala. Kruté osudy ľudí nech sú mementom pre budúce generácie.“

Rodine Dankovej a Valentovej odhalili v Ladomerskej Vieske v roku 2000 pamätnú tabuľu ako obetiam komunistickej diktatúry.

„Mamička sa mala vrátiť o chvíľu, ale stalo sa tak až po siedmich rokoch. Ocko sa nevrátil nikdy.“

Margita Zimanová (1942) bola najstaršia z troch súrodencov. Keď mala deväť rokov, rodičov Margitu a Pavla Valentovcov vzali do väzenia za útek príbuzného Vojtecha Danka do zahraničia. Otca komunisti popravili na Pankráci. Matka, pôvodne odsúdená na doživotie, strávila za mrežami sedem rokov. Ako dcéra politických väzňov nemohla študovať a bola sledovaná a vypočúvaná Štátnou bezpečnosťou.