O každú dušu sa oplatí bojovať
„Neustále sa presviedčam, že Boh vždy úžasne koná, že o dobré veci sa vždy postará,“ hovorí saletín Wiesław Krzyszycha. SNÍMKA: ERIKA LITVÁKOVÁ
Jeho cesta ku kňazskému a rehoľnému povolaniu bola priamočiara, nad ničím iným nepremýšľal. Pevné základy viery dostal od rodičov spolu so svojimi dvoma bratmi Jozefom a Janom.
„Keď sme sa spolu hrávali, prostredný brat Jan musel byť vždy kňaz, ale pritom sa ako jediný z nás oženil. Ja a najstarší Jozef sme boli vždy ‚iba‘ miništranti, ale nakoniec sme obaja kňazi misionári a obaja aj rehoľníci saletíni,“ smeje sa páter Wiesław.
POĎ ZA MNOU
Ozajstnému miništrovaniu sa najprv venoval v rodisku, vo farnosti Huta Różaniecka neďaleko ukrajinských hraníc. Jedného dňa ho oslovil kňaz, ktorý zastupoval miestneho duchovného. Wiesław, ešte ako žiak základnej školy, vtedy stál pred svätou omšou v uličke kostola.
„Doteraz mám pred očami, ako sa ten kňaz, keď popri mne prechádzal, otočil a povedal: Poď za mnou! Vtedy tým myslel miništrovanie. Nemal som službu, tak som nešiel, ale tieto slová mi zneli v ušiach a neustále som o nich premýšľal.“
VPLYV SALETÍNOV
Život mladého chlapca ovplyvnili aj saletíni v Rzeszówe, kde študoval na strednej strojníckej. Po škole rád chodil na faru na hodiny náboženstva a počúval rozhovory a prednášky miestnych kňazov. Páčila sa mu ich múdrosť a zároveň skromnosť a jednoduchosť.
Vnútorný boj rozlišovania mu vraj pomohla rozlúsknuť modlitba a Panna Mária. „Bohu som túžil odovzdať všetko.“ Po maturite tak nasledoval seminár Rehole misionárov Matky Božej Lasaletskej a následne Pápežská teologická akadémia. Napokon sa z neho stal nielen kňaz, ale zložením večných sľubov aj duchovný syn plačúcej Panny Márie z La Salette.
DOTYK SO SLOVENSKOM
Prvé spoznávanie Slovenska pátra Krzyszychu nastalo počas kňazských štúdií. Po ukončení piateho ročníka ho provinciál poslal na letnú diakonskú prax do Považskej Bystrice, na sídlisko Rozkvet, ktoré sa neskôr stalo jeho „životnou misiou“.
Ako novokňaz vykonával duchovnú službu vo farnosti Považské Podhradie a tri mesiace nato prišla výzva byť farárom v Klokočove na Kysuciach. „Trochu som sa toho obával, hovoril som si, že taký mladý a hneď taká zodpovednosť. Ale prijal som to.“
Vraj trochu s nevôľou a trochu s pokorou. „Kysučania sú tvrdé nátury, ale prijali nás veľmi pekne, sú to dobrí, srdeční ľudia. Rýchlo sme sa tu udomácnili. Som im za to vďačný,“ konštatuje dnes páter Wiesław.
Mladí kňazi však mali dilemu, či si s tunajšími ľuďmi vôbec vytvárať bližšie vzťahy – mali tu byť iba jeden rok. Na Vianoce, keď sa chodia požehnávať príbytky, si neboli istí, či veriacich navštevovať. No ľudia mali o ich službu taký záujem, že skončili až pred pôstom. Rovnako to bolo so spovedaním chorých, z ôsmich kajúcnikov bolo za krátky čas osemdesiat.
„O každú dušu sa oplatí bojovať, bol to požehnaný čas. S tými ľuďmi mám pekné vzťahy dodnes,“ konštatuje páter.
ÍSŤ ZA KAŽDOU OVEČKOU
Ďalším pôsobiskom bola na rok opäť Považská Bystrica a jej mladé desaťtisícové sídlisko. „Keď som tam prišiel, bola filiálka Rozkvet veľkou výzvou. Mali sme veľa práce. Mnoho mladých rodín a malých detí, ktoré bolo treba učiť náboženstvo. V prvých rokoch, keď sme vysluhovali sväté prijímanie, bolo ich až tristo. Dnes je ich len vyše päťdesiat, vidím, ako naše sídlisko postupne starne.“
Nasledovalo deväť rokov duchovnej služby v Chrenovci-Brusne. Veľká farnosť s ôsmimi filiálkami bola rovnako školou života. Aj v novozriadenej farnosti Čerín-Čačín. Nebolo to jednoduché, hlavne na začiatku. Tu si páter Wiesław začal vážiť každú jednu dušu.
„Bolo tam viac evanjelikov ako katolíkov. Do kostola chodilo do dvadsať ľudí. Keď neprišla jedna rodina, hneď to bolo poznať. Trápil som sa, ale nakoniec som prišiel na to, že i keď ich chodí menej, vždy to má význam. Dôležité je, že vytrvali. Ukázalo sa, že naozaj je každý potrebný. Veď aj Ježiš šiel za každou jednou ovečkou, zvlášť sa vrátil po tú stratenú.“
ROZKVET DO TRETICE
V roku 2009 zveril biskup Tomáš Galis novovzniknutú farnosť Rozkvet v Považskej Bystrici práve saletínom. Za trinásť rokov tu páter Wiesłav so spolubratmi vybudoval faru, kostol a rozbehlo sa mnoho spoločenstiev a duchovných aktivít. Nedávno dokončili aj moderné pastoračné centrum.
„Každá aktivita potrebuje nápad, priestor, ľudí a financie, aby mohla fungovať a aby komunitný život mohol ďalej rásť. Toto je úloha celej farnosti a v nej vzniknutého Komunitného centra Rozkvet, občianskeho združenia. Vďaka nemu sa môže realizovať každý, kto má nápad, ako urobiť Rozkvet lepším.“
BOH SA VŽDY POSTARÁ
Páter Wiesłav hovorí, že najkrajší na jeho misii je človek sám. „Aby som to zvládal, potrebujem tri veci: vzťah s Pánom, spoločenstvo, ktoré pomáha, podrží a s ktorým sa viete podeliť o radosti i starosti. Tiež pokoru – je to pravda, ktorá vás oslobodzuje a nezasekávate sa.“
A čo je pre neho najťažšie? „Keď cítim zrnko neodpustenia. Dôležité je, aby som dokázal odpustiť. Toto ma učí plačúca Panna Mária, aby som bol zmierený s Bohom, s druhým človekom, so sebou. Napredovať, posilňovať sa vo viere.“ Keď nevie, ako ďalej, a má starosti, pokľakne pred svätostánkom a hľadí na Božiu tvár. „Neustále sa presviedčam, že Boh vždy úžasne koná, že o dobré veci sa vždy postará.“