Operácia jeho problémy nevyriešila

Daniel Black ako osemnásťročný muž podstúpil radikálny rez a premenu. No jeho dovtedajšie vnútorné problémy a zranenia sa tým nevyriešili, práve naopak. Prepadol do ešte hlbších depresií a pochybností. O svojej identite, či naozaj urobil dobre; o pravdivosti pozitívnych tvrdení transsexuálov na internete; o krokoch a postupoch lekárov, ktorí sú zainteresovaní v procese tranzície.

CHÝBAL MU MUŽSKÝ VZOR

Rodák z Havířova sa odmalička pohyboval takmer výlučne v spoločnosti žien – hlavne mamy, jej priateliek či starkej. Malému chlapcovi v detstve i v dospievaní chýbali mužské vzory. Vyrastal len s mamou a troma súrodencami, otec s rodinou nežil. Typicky chlapčenské hry a  športy ho nebavili. „Vždy som bol iný, ani som s chlapcami nehrával futbal. Nebavilo ma to,“ prezradil Daniel.

V prítomnosti iných detí sa prejavoval odlišne. Od istých vecí bočil a k iným, naopak, inklinoval. „Bol som málo mužský, skôr feministický a citlivý.“ To ho robilo odlišným od rovesníkov. Spolužiaci i ostatní ľudia to videli. Mnohí sa mu posmievali a šikanovali ho. „Bol som z toho veľmi frustrovaný, mal som z toho depresie. Okolie mi neustále dávalo najavo, že je so mnou niečo zlé.“

Preto sa uňho neskôr rozvinula aj hraničná porucha osobnosti, anorexia a nenávisť k vlastnému telu. „Už ako sedemročný som raz povedal bratovi, že keď budem veľký, dám sa preoperovať na ženu, a ten sa zhrozil. Netušil som, že to naozaj raz uskutočním.“

CHCEL BYŤ NORMÁLNY

Počas dospievania cítil, že ho nepriťahujú dievčatá, ale chlapci. „Zistil som, že som gay. Túto skutočnosť som spočiatku prijímal veľmi ťažko. Snažil som sa to potláčať a popierať. Nenávidel som sa. Chcel som byť normálny.“

Preto si povedal, že niečo musí na sebe radikálne zmeniť. Začal pátrať po príčinách krízy svojej identity, hľadal riešenia problémov.

Na internete našiel skupinu youtuberov – transsexuálov, ktorá ho presvedčila, že zmenou pohlavia jeho starosti zmiznú a dostaví sa šťastie. „Boli to mladí chlapci, ktorí zo seba vizuálne urobili pekné dievčatá. Prezentovali to ako najlepšie rozhodnutie svojho života.“

Čím dlhšie ich sledoval, tým viac si uvedomoval, že naňho sedí úplne všetko z toho, čo prezentujú. „Naraz som bol niekto a niekam som patril. Niekto ma konečne prijímal ako človeka. Už som nechcel byť zženštilý chlapec, ale žena. Nepútať ich pozornosť, byť v ich ponímaní normálny. Ničím iným som nežil, nič iné som nechcel,“ približuje Daniel, čo ho viedlo k  uvažovaniu nad radikálnym krokom.

MAMA NEROBILA OKOLKY

Ako šestnásťročný prvý raz vyhľadal odbornú pomoc. Medzi prvými, ktorým oznámil svoje zámery, bola kamarátka, vtedajší priateľ a mama. „Kamarátka to vzala v pohode, ale priateľ sa z toho zložil. Keďže si neprial, aby som to urobil, chvíľu som ešte počkal. Neurobil som to vtedy len kvôli nemu. Keď sa na to spätne pozerám, on jediný chcel vtedy so mnou riešiť príčinu, prečo to chcem urobiť.“

Mama pocit inakosti svojho syna nebrala ako tragédiu, nevyhovárala mu ani tranzíciu. Podľa Daniela jej túžbou bolo, aby jej dieťa bolo konečne spokojné. „Vždy som s ňou mohol hovoriť o dôležitých a vážnych témach. Vždy mi povedala, nech sa čokoľvek stane, hlavne mi to povedz a neklam, nech je to čokoľvek. Ale asi veľmi nevedela, čo môj zamýšľaný krok úplne znamená.“

Traumatizovaný človek dokáže podľa Daniela podstúpiť všetko možné, aby sa cítil lepšie. Preto sa po rozchode s priateľom ako sedemnásťročný definitívne rozhodol pre tranzíciu.

SKLAMANIE Z LEKÁROV

Na začiatku Daniela sklamal prístup lekárky sexuologičky. Predstavoval si, že jeho domnienku transsexuality budú konzultovať a spoločne prídu na to, či ju v jeho prípade potvrdia, alebo vyvrátia. Mladíka, hľadajúceho svoju životnú cestu, však lekárka odbila slovami, že pracuje len s tými, ktorí si už tranzíciou istí sú.

„Keď sa na to pozerám spätne, lekári majú postoj: keď to chceš, my ťa v tom podporíme, choď si za tým. Nie je žiadna pochybnosť, že by to bolo inak. Keď ste rozhodnutý a máte ten pocit, nikto vám ho nevyvráti. Na tom je postavená celá diagnóza,“ poznamenáva Daniel.

Myslel si, že súčasťou procesu bude aj nejaký čas a priestor na rozlišovanie, no mýlil sa. „Nejaké testy či iné vyšetrenia neexistujú.“

Na prvej konzultácii mu dali len termíny a postupy, čo má kedy absolvovať, a potvrdili diagnózu F64.0. Danielova mama podpísala súhlas s  operačným zákrokom a približne po roku jej syn absolvoval hlavnú operáciu. Zaplatila ju zdravotná poisťovňa.

ŠŤASTIE NEPRICHÁDZALO

Z tmavovlasého chlapca sa zo dňa na deň stala dlhovlasá blondínka. Pribudol mejkap a hneď aj ženské šaty a doplnky. Na úradoch a vo všetkých inštitúciách si zmenil meno na Danielu. Okolie bolo najprv v šoku, postupom času si na jeho nový výzor začalo zvykať.

Fyzickú bolesť po operáciách veľmi necítil, hoci s ňou počítal. Došlo skôr k znecitliveniu pohlavných orgánov. To, čo však naozaj prišlo, bola prázdnota a rozčarovanie.

„Čakal som zmenu, akú som videl a počul u mnohých transsexuálov, ktorí si tranzíciu pochvaľovali. Nič také však neprichádzalo. Lekári mi povedali, že keď podstúpim odstránenie mužského pohlavného orgánu a  následne vaginoplastiku, budem vyzerať prirodzene ako žena. Sľúbili nerozpoznateľný výsledok, čo však bolo od pravdy veľmi vzdialené.“

Absolvoval aj zníženie štítnej chrupavky a zväčšenie prsníkov. Pri ňom došlo k poškodeniu jedného z implantátov, o ktorom lekári netušili. Takto potom žil niekoľko rokov, až kým si ich nedal dobrovoľne vybrať.

ZMENIŤ POHLAVIE NEJDE

Danielove duševné problémy tak po operácii nezmizli, naopak, zhoršovali sa. Život s „novým“ pohlavím ho neurobil šťastným. „Pokoj v duši sa nedostavil.“

Netrvalo teda dlho a Daniel zistil, že zmeniť pohlavie operačným zákrokom nie je možné. „Plastickou operáciou sa skutočnou ženou nestanete. Plastika neznamená, že je z vás skutočne žena. Výsledok nie je taký verný, ako tvrdia chirurgovia.“

So ženskou podobou žil päť rokov. „Vnímal som však priepastné rozdiely medzi mnou a priateľkou. Pripadal som si falošne, bolo to frustrujúce.“

Psychické problémy neodchádzali, prišla ľútosť, objavila sa dokonca aj túžba po smrti. „Plakal som, čo som to urobil. Až vtedy som sa skutočne cítil uväznený v inom tele.“

OKLAMANÝ

Z vlastnej skúsenosti preto varuje mladých ľudí, rodičov a vychovávateľov pred unáhleným rozhodnutím. Cíti sa oklamaný a sklamaný príliš jednoduchou dostupnosťou možnosti fyzickej zmeny pohlavia.

Takýto zásah do tela podľa neho totiž nemusí byť vždy šťastným riešením, ako je to prezentované. „Toto vážne rozhodnutie si treba dobre premyslieť, prekonzultovať s  viacerými odborníkmi, nechať vyzrieť čas, kým tak človek naozaj urobí. Totálne mu to zmení život a vrátiť všetko do pôvodného stavu už, žiaľ, nejde. Môže to viesť až k osobnej tragédii,“ upozorňuje Daniel.

DNES POMÁHA DRUHÝM

Keďže po tranzícii neprišlo očakávané zlepšenie a uspokojenie, podstúpil detranzíciu. Toto rozhodnutie považuje za jedno z najlepších v živote. Dnes je spokojný a vyrovnaný, zmierený s vlastným telom.

Spolu s priateľkou Terezou založili spolok Based Initiative, kde v spolupráci s odborníkmi poskytujú jedincom psychickú a psychiatrickú pomoc a  legislatívne poradenstvo.

Teší ho, že sa im darí šíriť osvetu o skutočnej realite transrodovej problematiky a  pomáhať iným. Dnes svedčí v médiách a varuje pred unáhlenými krokmi. „Neriešim, čo si myslia iní. Najdôležitejšie je byť spokojný a vyrovnaný sám so sebou. Napriek všetkým a všetkému.“

Mladým, rodičom či učiteľom odkazuje: „Dôležité je byť úprimný, veľa sa rozprávať, prejaviť záujem o mladého človeka. Neodsudzovať, zistiť skutočnú príčinu problému. Len tak sa dá zabrániť niečomu, čo som podstúpil ja.“