Páter Lucián približuje ľudskú tvár Pána

Povolanie ku kňazstvu pocítil už ako žiak základnej školy, keď začal miništrovať. S kňazom, nadšeným pre misie, balil veci pre misionárov a odnášal ich na poštu. „Prosil som ľudí o lieky, ktoré by sa dali poslať do Afriky. Zo svojich ušetrených peňazí som kupoval školské pomôcky a prinášal som ich kňazovi. Medzi ľuďmi som šíril listy od misionárov, ktoré som prepisoval na písacom stroji,“ spomína Lucián Bogucki na prvé dotyky s budúcim povolaním.

PODPORA RODINY

Rodičia o jeho túžbe po rehoľnom živote a kňazstve vedeli od začiatku. „Moji dvaja starší bratia a mladšia sestra ma mali radi a chránili moje rodiace sa povolanie tým, že ma nepozývali do svojej partie, aby ma vraj nepokazili. Volali ma farárko, ale tak láskavo, že ma to vôbec nezraňovalo,“ hovorí s úsmevom.

K minoritom ho priviedol príklad svätého Maximiliána Kolbeho, misionára v  Japonsku, a  na dvere ich kláštora zaklopal už ako pätnásťročný. Otec s Luciánovým rozhodnutím navštevovať malý seminár najskôr nesúhlasil. „Nakoniec ho presvedčila moja mama s tým, že neviem robiť nič iné, len sa motkať okolo kostolných záležitostí. Bratia mi dodnes vyčítajú, že museli pracovať okolo domu a ja som celý čas sedel v kostole.“

CESTA NA SLOVENSKO

Ešte ako diakon navštívil brat Lucián počas prázdnin Československo. Po návrate požiadal o povolenie pracovať v Československej minoritskej provincii. „Priviedli ma k tomu kontakty s ľuďmi zo Slovenska, ale aj prosba bratov o pomoc pri obnove minoritského života za južnou poľskou hranicou. Chcel som tiež splatiť dlh voči mojim predkom, ktorí žili na druhom brehu Popradu.“

V auguste 1993 sa ocitol v Levoči. „Začal som v Levoči, ale bol som určený za kaplána do Spišského Štvrtka. Dediny medzi Spišským Štvrtkom a  Levočou sa mi stali druhým domovom.“ Neskôr ho predstavení „odvelili“ do kláštora v Brehove. V roku 2000 sa opäť vrátil do Levoče a bratia ho zvolili za provinciálneho kustóda. Po návrhu pátra Luciána sídlo rádu minoritov preložili do Bratislavy, kde zotrval do roku 2011.

VO VATIKÁNE

Rok 2013 bol prelomový, na šesť rokov sa pre pátra Luciána stal domovom Rím a Vatikán, kam prišiel iba deň pred voľbou pápeža Františka. „Rím a Vatikán sú dva úplne odlišné svety. Veľmi ťažko som si zvykal na toto prostredie a na službu spovedníka v Bazilike svätého Petra. Časom som sa naučil lepšie po taliansky, vybudoval som si nové vzťahy a okrem slovenskej komunity som opäť nadviazal kontakty s Poliakmi.“

Pobyt vo Večnom meste a služba penitenciára boli pre neho napokon veľkým obohatením. „Cítil som, že som v srdci kresťanstva, a ako spovedník som doň nenápadne pumpoval čerstvú krv.“ Je vďačný, že mohol bývať v blízkosti Domu svätej Marty. „Blízkosť pápeža Františka, ale aj emeritného pápeža Benedikta XVI. ma napĺňala pocitom, že otec je doma.“

POTREBA PRIJATIA

Na pátra Luciána sa ľudia obracajú s každodennými starosťami, duchovnou i materiálnou biedou. „Aj keď ľudia vedia, že nie som vždy schopný vyriešiť ich problémy, chcú sa aspoň porozprávať.“ Preto za veľmi dôležité považuje prijatie a milosrdenstvo ku každému.

Veď aj prvé slová, ktoré počul z úst pápeža Františka pri osobnom stretnutí, zneli: Buď milosrdný. „To ma veľmi naštartovalo. Povedal to mne osobne samotný vikár Ježiša Krista, pozerajúc mi do očí. Ako penitent aj ja sám potrebujem v spovedníkovi vidieť milosrdného otca, veľmi mi to pomáha aj v mojej službe spovedníka.“

PREKVAPENIA NA SLOVENSKU

Po príchode na Slovensko sa zameral na získavanie nových kandidátov do rehole. Má tiež zásluhu na rekonštrukcii kláštora v Levoči. Počas ľudových misií navštívil desiatky farností. Dvanásť rokov sa ako vyšší predstavený staral o spolubratov a o prevádzku minoritských kláštorov u nás.

„Som rád, že ako provinciálny kustód som inicioval aj misie slovenských minoritov v  Albánsku. Napriek tomu, že je dnes náš kláštor v Albánsku zatvorený, predsa len desať rokov práce bratov v tejto krajine prinieslo požehnané ovocie v živote katolíkov na juhu Albánska.“

Najväčším kultúrnym šokom na Slovensku bolo pre pátra Luciána rýchle tykanie kňazovi i  to, že kňaz sa mohol na verejnosti napiť piva. „Z  duchovných záležitostí ma príjemne prekvapila angažovanosť laikov bez toho, aby im kňaz všetko diktoval. Poliakom sa vyčíta klerikalizmus. Neviem, či opodstatnene, ale určite sa to nedá vyčítať slovenským duchovným.“

Páči sa mu tu aj kňazská súdržnosť. „Tak ako ma prijali kňazi na Spiši, ako som sa medzi nimi dobre cítil, také niečo som v Poľsku nikdy nezažil. Mňa, dvojročného kňaza, starí páni farári brali ako rovnocenného partnera.“

OPÄŤ V BRATISLAVE

Dnešnou misiou pátra Luciána je farnosť svätého Michala, archanjela, v Bratislave-Karlovej Vsi. Je jej správcom i duchovným otcom Spojenej školy svätého Františka z Assisi. Na srdci mu leží najmä práca s rodinami. „Úlohou kňaza nie je len vysluhovanie sviatostí, treba budovať aj vzájomné vzťahy a odbúravať anonymitu.“

Páter Lucián Bogucki má rád ľudí, má rád blízke medziľudské vzťahy. „Túžim priblížiť ľuďom ľudskú tvár nášho Pána. S bratmi robíme všetko, aby naše farské spoločenstvo uprostred bratislavských panelákov bolo rodinou rodín.“