Podpora od pápeža bola veľká vzpruha

Život Bratislavčana Branislava Borovského (61) ovplyvnilo spoločenstvo kapucínov pod vedením pátra Šebastiána Jaďuďa. Nabral tam živú vieru, no tiež sa tam ako sedemnásťročný dozvedel o pašovaní náboženskej literatúry z Poľska na Slovensko. „Podmienkou bolo, aby som bol plnoletý, tak som musel chvíľu počkať,“ spomína na prvé dotyky s nebezpečnou aktivitou.

Nešlo o  pašovanie obyčajného tovaru, ale o prenášanie Božieho slova. „Bolo to živé slovo, ktoré sa cez strach a hranice dostalo k tým, ktorí po ňom túžili.“ Nakoniec sa mu podarilo do tímu dostať. Nepovažoval to však za nejaký výlet. „Vždy, keď som šiel na hranicu, pociťoval som prirodzený strach,“ priznáva.

Stretnutia s poľskými spojkami mali svoje pravidlá. „Vždy sme si dohodli ďalší termín. Neboli mobily, čas sa musel dodržať. Koľko bolo nás, toľko aj Poliakov. To platilo aj o počte batohov. Mať dva naraz by bolo podozrivé a zároveň fyzicky náročné. Knihy totiž vážili aj vyše päťdesiat kíl.“

MOMENT PREKVAPENIA

Dvanásteho decembra 1983, keď trojicu s batohmi na hranici v Mníšku nad Popradom chytili, husto snežilo. „Váhali sme, či ísť. Keďže sa však poľské spojky rozhodli ísť, išli sme aj my,“ hovorí najmladší aktér.

Naraz zbadali, že po ich stope priamo k nim ide dvojčlenná pohraničná hliadka so samopalmi. Bol to moment. Mladíci uvažovali, či utekať, prípadne sa nejako dohovoriť. Nakoniec v  šoku ostali stáť.

Jeden z vojakov zatelefonoval vysielačkou na ústredňu, čo má s nimi robiť. Dostali inštrukciu priviesť ich na pohraničnú stanicu do Poľska, keďže boli asi sto metrov od hraničnej čiary.