Pripravený zomrieť za pápeža

Čo pre vás znamená byť členom Švajčiarskej gardy?
V prvom rade je to nesmierne privilégium. Ochrana Svätého Otca je zverená Švajčiarom a sme na to hrdí. Obzvlášť som poctený, že môžem kráčať v stopách mojich predkov tým, že chránim nástupcu svätého Petra. Byť súčasťou Švajčiarskej gardy znamená byť súčasťou malej komunity 153 mužov, motivovaných k tomu, aby vždy vykonávali svoju povinnosť najlepšie, ako vedia, a zjednotených veľmi silným duchom spolupatričnosti. Máme rovnakú vieru, rovnaký pôvod a predovšetkým veľa, niekedy ťažkých, ale často veľmi krásnych momentov spoločnej služby.

Aký je pôvod uniformy vašej gardy?
V neskorom stredoveku a renesancii, keď vojaci nosili farby pána, ktorému slúžili. V našom prípade to bol pápež. Aj dnes nosíme modrú, červenú a žltú pápeža Klementa VII. z rodu Mediciovcov. Švajčiarska garda bojovala v roku 1527 takmer do posledného muža, aby mohol ujsť do Anjelského hradu. Zo 189 strážcov 147 padlo v boji. Je veľká česť, že nosíme tie isté farby, ktoré vtedy priviedli našich druhov na smrť. Každý deň nám to pripomína dôležitosť nášho poslania a nevyhnutnosť vykonávať našu službu až do konca. Dnešný strih uniformy pochádza z roku 1914, ale nie od Michelangela, ako sa tvrdí v sprievodcoch. Prvý francúzsky hovoriaci veliteľ Švajčiarskej gardy Jules Repond sa rozhodol zaviesť strih vernejší renesančnému originálu. Ohyby na rukávoch a nohaviciach slúžili nato, aby vojak vyzeral väčší a v nepriateľovi vyvolával strach.

Ako vyzerá skladanie sľubu?
Slávnosť zloženia prísahy sa koná vždy 6. mája na pamiatku padlých gardistov z roku 1527. Počas obradu, ktorý sa koná v Cortile di San Damaso, vnútri Apoštolského paláca, noví strážcovia pred Bohom prisahajú, že budú v prípade potreby chrániť pápeža až do smrti a budú verní svojim predstaveným. Prisahanie je akt oddanosti, ak sa robí pred Bohom. Preto držíme ruku vo vzduchu s tromi zdvihnutými prstami, ktoré symbolizujú Svätú Trojicu.

Čo znamenal tento moment pre vás osobne?
Myslím, že môžem hovoriť za všetkých strážcov, že táto prísaha je vrchol života každého strážcu. Prisahať pred Bohom, svojou rodinou a celou Cirkvou, že sme pripravení zomrieť za pápeža, znamená prijať záväzok, ktorý sa nekončí ani vtedy, keď po rokoch služby opustíme Švajčiarsku gardu. Prísaha nás zaväzuje na celý život. Pre mňa osobne to bol akt viery takmer porovnateľný s krstom. Ako sa krstom pripájame k Cirkvi, tak aj prísahou sa pripájame k Švajčiarskej garde. Bolo to veľmi emotívne, ale vedel som, že je to správne. A som na to hrdý aj dnes, po troch rokoch.

Čo vás inšpirovalo k vstupu do Švajčiarskej gardy?
Keď som mal päť rokov, videl som v televízii Švajčiarsku gardu a zaujali ma uniformy. V tom čase som sa veľmi zaujímal o vojenskú históriu a Švajčiarska garda je jeden z najstarších vojenských zborov na svete. Potom som to dlho odkladal, až som v sedemnástich rokoch vďaka konfirmačnému kurzu prehĺbil svoju vieru a stal sa praktizujúcim katolíkom. Keďže som nevyrastal v praktizujúcej rodine, bol som a stále som veľmi vďačný Bohu, že našiel aj mňa, malú stratenú ovečku. Službu v Švajčiarskej garde som teda vnímal ako spôsob, ktorým môžem poďakovať Bohu za to, že ma prijal.

Ako ste sa stali členom?
Na to, aby sa človek mohol stať členom Švajčiarskej gardy, musí spĺňať niekoľko predpokladov. Musí byť Švajčiar, muž, praktizujúci katolík, slobodný, mladší ako 30 rokov, musí byť vo Švajčiarskej armádnej náborovej škole a musí mať ukončenú profesionálnu formáciu alebo stredoškolský diplom. Je to veľa požiadaviek. Ak ich spĺňate, môžete poslať svoju žiadosť do nášho náborového centra vo Švajčiarsku, potom ste pozvaní na pohovor s náborovým manažérom. Ak je pohovor úspešný, nasleduje ďalší pohovor s veliteľom a kaplánom Švajčiarskej gardy, ktorí rozhodujú o prijatí do zboru.

Ako vyzerá bežný deň príslušníka Švajčiarskej gardy?
Typický deň sa začína individuálnym budíčkom, zvyčajne okolo piatej ráno, potom povinným denným holením, obliekaním uniformy a raňajkami. Povinnosť sa často začína skoro ráno. Služba je pri vchodoch do Vatikánskeho mestského štátu, v Apoštolskom paláci alebo počas nejakej prezidentskej recepcie. Len nedávno som slúžil na recepcii vašej prezidentky. Po rannej službe je spoločný obed v barakovej jedálni, pri ktorom sa rozprávame, čo sa ráno stalo, a často sa na tom musíme smiať. Vo voľnom čase niektorí chodia športovať, iní majú hodiny taliančiny alebo chodia na pláž. Skrátka, každý podľa vlastného gusta. Často športujem, pretože sa po toľkých hodinách státia potrebujem hýbať. Sú aj takí, ktorí plnia povinnosti popoludní, večer a dokonca aj v noci.

Existujú nejaké tradície vo Švajčiarskej garde, ktoré sa vám obzvlášť páčia?
Narodeniny Švajčiarskej gardy, ktoré oslavujeme vždy 22. januára na pamiatku príchodu prvých 150 Švajčiarov v roku 1506 do Vatikánu. Vo formácii s vlajkou pochodujeme do Kostola Santa Maria al Campo Santo Teutonico, kde slávime svätú omšu s naším kaplánom. Potom opäť pochodujeme vo formácii s bubnami cez Námestie svätého Petra presne po tej trase, ktorou v tom čase išli prví švajčiarski vojaci. Po príchode do kasární nás konečne čaká príjemná večera. Ďalšou krásnou tradíciou sú duchovné cvičenia, ktoré sa konajú v kapucínskom kláštore vo Frascati na začiatku pôstu. Ticho a modlitbu môžeme využiť na prehĺbenie vzťahu s Bohom a je to obohatené o prednášky na určitú tému a spoločnosť ostatných členov gardy.

Čo je na vašej službe najťažšie?
Čestná stráž. Počas svätých omší a generálnych audiencií sú okolo oltára alebo pápeža vždy štyria strážcovia s halapartňami, ktorí sa nehýbu. Niekedy môžu sväté omše trvať aj dve a pol alebo tri hodiny, takže stáť na mieste bez pohybu je veľmi náročné.

Máte nejaký nezabudnuteľný zážitok?
Tento rok ma vybrali, aby som sa stal súčasťou veľkonočných osláv. Formácia švajčiarskych gardistov sa rozmiestnila na Námestí svätého Petra, pred medzivojskovou rotou talianskej armády, aby vykonali vojenské pocty na svätej omši zmŕtvychvstania nášho Pána a potom na požehnaní Urbi et orbi. Naši švajčiarski gardisti vtedy nosia brnenie v štýle 16. storočia, ktoré je dosť ťažké, a keďže je vyrobené z ocele, nehodí sa k ľudskému telu. A tak sa naše telo musí prispôsobiť brneniu. Bol som veľmi nervózny, v noci som nemohol spať. Ráno som však nabral odvahu a povedal si, že je to všetko v mojej hlave. Obliekol som si brnenie a pridal som sa k formácii. Keď sme vyšli na námestie a začala sa omša s organom a spevom aleluja, bol som nesmierne hrdý, že tam môžem byť. Som si istý, že dobrý Pán a Panna Mária v to ráno zasiahli.

Nemáte niekedy vo Vatikáne pocit oddelenosti od zvyšku sveta?
Človek sa tu cíti ako v strede Cirkvi a tiež v strede sveta. Každý deň sa stretávame s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a veriacimi, ktorí prichádzajú do Ríma, pretože je sídlom Kristovho námestníka. Ale kúsok za Vatikánom sme už v uliciach Ríma, nielen metropoly, ale aj jedného z najnavštevovanejších miest na svete. Počas mojej služby som mohol stretnúť ľudí z toľkých rôznych krajín.

Nebude ťažké vrátiť sa po rokoch služby do bežného života?
Bude to určite výzva. Po tri a pol roku v Ríme som akosi stratil kontakt s kamarátmi vo Švajčiarsku. Takže po návrate si budem musieť opäť vytvoriť sociálnu sieť. Ale je už veľa iných strážcov, s ktorými som sa spriatelil a ktorí sa vrátili do Švajčiarska, takže už na mňa čaká komunita bývalých strážcov. Ale sú tu aj pozitíva: opäť sa budem môcť rozhodnúť, ako budem tráviť čas, nebudem viazaný na kasárenský život, budem mať viac súkromia a v lete bude menej horúco.

Aký je vzťah medzi pápežom a Švajčiarskou gardou?
Veľmi dobrý, kontakt so Svätým Otcom je každodenný. Prvá osoba, ktorú pápež ráno po prebudení vidí, a zároveň posledná pred spaním je člen Švajčiarskej gardy. Pred zložením prísahy majú noví strážcovia možnosť stretnúť sa so Svätým Otcom spolu so svojimi rodičmi. Pápež je k nám vždy veľmi milý a srdečný. Vnímam ho ako človeka viery, ktorý sa snaží vykonávať svoje magistérium najlepšie, ako vie, najmä tým, že odchádza na periférie.

Ako si Švajčiarska garda chráni svoje tradície v dnešnom rýchlom svete?
Už viac ako 500 rokov vykonávame rovnakú misiu. Zachovávame rovnaké farby ako uniformy našich predkov, ale sako uniformy má zips, aby sa rýchlejšie obliekala. Stále máme halapartne a meče, ale sme tiež vybavení tasermi, pištoľami Glock-19, slzným sprejom. To znamená, že Švajčiarska garda zachováva tradície a zároveň sa prispôsobuje inováciám.

Mohli by kresťania použiť niektoré z cností členov gardy vo svojom živote?
Počas našej služby sa učíme mnohým cnostiam, ktoré nám neskôr pomôžu v každodennom živote. Disciplína, odvaha, diskrétnosť, spoľahlivosť a mnohé iné. Pán chce, aby sme vzdorovali zlu, a dáva nám na to milosť, ak ho o to prosíme. Máme tiež šancu zostať veľa času v tichu, čo nám pomáha prehĺbiť naše poznanie o sebe a modliť sa, prehlbovať náš vzťah s Bohom. Pre nás kresťanov je dôležité stráviť každý deň nejaký čas v tichu, ktorý je len pre nás, kým sa nás svet snaží stále niečím zamestnávať.