Prvé vyhlásenie sa zrodilo v obývačke

„Máme holé ruky,“ skandovali 17. novembra 1989 študenti na Národnej triede v Prahe, keď oproti nim stáli policajti s prilbami a štítmi, pripravení potlačiť veľký protest proti pomerom v Československu.

Za karafiáty od nich študenti dostali nepatričné poďakovanie. Na ich hlavy a telá začali dopadať údery obuškov. Emócie boli vybičované po okraj a československá spoločnosť vybuchla.

Aj manželia Miroslav a  Vilma Cipárovci boli otrasení zo záberov, ktoré na druhý deň odvysielala rakúska televízia. Veď medzi študentmi mohla byť ich dcéra Táňa.

„Keď sme videli tie desivé správy, vzalo nás to nie trojnásobne, ale desaťnásobne, lebo keby bola v Prahe, určite by bola v prvom rade. Táňa je v tomto po otcovi. Nezaprie Mirove gény,“ spomína po 36 rokoch Vilma Cipárová (86).

Táňa, ktorá vtedy bola na študijnom pobyte v Paríži, sa však zapojila do podpory revolučného diania aj odtiaľ. „Rukou napísala na papier vyhlásenie, v ktorom sa uvádzalo, že naši študenti vo Francúzsku sú so študentmi v Československu, že podporujú ich úsilie a odmietajú násilie. Pod vyhlásenie pozbierala podpisy.“

Keď potom ľudia v celom Československu vyšli do ulíc, Táňa telefonovala, že ide domov. „Miro jej však povedal: Len zostaň v Paríži, vrátiš sa do slobodnej krajiny,“ opakuje Vilma vetu, ktorú si dodnes zapamätala nielen ona, ale aj iní ľudia, ktorí boli práve vtedy u Cipárovcov. V ich obývačke sa totiž robili a rodili dejiny.

NALIEHAVÉ STRETNUTIE

Správy z Prahy, kde štátna moc brutálne zakročila proti pokojnej študentskej demonštrácii, sa hlboko dotkli aj ľudí z výtvarnej a umeleckej brandže vrátane priateľov Mira Cipára. Aj ich pohár trpezlivosti pretiekol.

„V istom zmysle sme všetci boli vydesení. Vidina toho, že nám mohli zmlátiť dieťa, bola strašná. Nešlo len o nás, ale o rodičov všetkých študentov, ktorí tam vtedy boli. Bolo nehorázne, akou hrubou silou na nich policajti zaútočili,“ vysvetľuje Vilma.