Silné emócie oblieka do hudby

Monika, hudba je vaša veľká láska. Spomeniete si, kedy sa vo vás prvýkrát naplno prejavila?
V našej rodine sa traduje taký úsmevný príbeh. Vraj som mala takmer štyri roky a v kostole v Senci, kam sme s rodičmi chodievali, zaznela po svätej omši pieseň Celá krásna si, Mária.

Mamička mi často spomínala, že som tak nahlas a oduševnene spievala, až rodičom po omši istá pani povedala, že ma musia prihlásiť do kresťanského speváckeho zboru Radosť, lebo mám veľký dar. A tak som začala chodiť do zboru, ktorý funguje dodnes a spievajú v ňom už aj moje
deti.

Mamička mi rozprávala aj ďalšiu príhodu, ešte z pôrodnice. Narodila som sa predčasne a môj zdravotný stav nebol úplne najlepší. Ale aj napriek tomu, že som mala len okolo dvoch kíl, tak silno som kričala, že pán doktor povedal: „Toto bude určite speváčka.“ Tak asi sa jeho slová naplnili (smiech).

Napriek tomu ste na vysokej škole študovali odbor liečebná pedagogika.
Keď som končila gymnázium, zvažovala som aj medicínu. Vždy ma veľmi lákala, pretože obaja rodičia sú lekári. Mamička bola pediatrička a otec je detský chirurg. V rozhodovaní mi však nechávali slobodu, len poukazovali na obrovskú zodpovednosť, ktorú so sebou práca lekára nesie. A tiež to, že je niekedy náročné skĺbiť to s rodinným životom.

Stále však vo mne rezonovala aj túžba zostať pri hudbe. Po maturite som sa teda rozhodla, že pôjdem na prijímačky na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne. Chcela som študovať spev, ale slovenské vysoké školy ponúkali len operný a mojím snom bol muzikál. A to bolo v Brne možné. Neprijali ma však. Na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave rok predtým otvorili odbor hudobno-dramatické umenie. Napokon to bolo presne to, čo som hľadala.

Odbor som študovala štyri roky a potom ďalšie dva muzikál. Zároveň som ale túžila študovať aj niečo, čo by súviselo s terapiou, zdravotníctvom, s pomocou druhým. Zaujal ma pojem muzikoterapia. Bol to jeden z predmetov v rámci štúdia liečebnej pedagogiky. Prihlásila som sa teda na prijímačky a tentoraz ma prijali na Univerzitu Komenského v Bratislave, kde som ukončila magisterské štúdium.

Obdobie paralelného denného štúdia na dvoch školách bolo mimoriadne náročné, ale ani dnes by som na tom nič nemenila. Vždy, keď som cítila, že som z vysokoškolského štúdia unavená alebo že ma to až tak nebaví, načerpala som silu na konzervatóriu, kde sme tancovali a spievali. V tejto oblasti som nikdy nevyhorela. Išlo to teda ruka v ruke.

Pracovali ste niekedy ako liečebná pedagogička?
Popri vysokoškolskom štúdiu som písala diplomovku v jednej rodine, kde mali dieťa so špeciálnymi potrebami. A potom som ešte ako brigádnička pracovala v rôznych domovoch sociálnych služieb, či už s deťmi, alebo s dospelými so zdravotným znevýhodnením.

Teraz pracujem na novorodeneckej klinike Nemocnice sv. Cyrila a Metoda v Bratislave-Petržalke, takže zo štúdia vo svojej profesii veľa využívam. Dokonca už ako vydatá a s deťmi som si ešte dorobila zdravotnícke vzdelanie. Všetko sa to pekne prepája a prelína, pretože sa zároveň živím aj hudbou. Takýto život som vždy chcela.

Moje piesne vždy vznikajú na základe nejakej udalosti, silnej emócie, ktorú prežívam a ktorú zatúžim umelecky „zhmotniť“. 

Čo považujete v hudbe za svoj najväčší úspech?
Nemyslím si, že mám na konte nejaké výrazné úspechy. Ale mám veľa ponúk na spievanie či hranie s kapelou a robím to, čo ma napĺňa a baví, napríklad aj spievanie na sobášoch. Nie každému sa to v živote podarí. Veľký úspech pre mňa je, že mám na konte dva sólové albumy, jeden z nich vianočný, a v procese je tretí. Som hrdá, že som to zvládla a že mám pri sebe rodinu a priateľov, ktorí ma podporili.

Vďaka koncertovaniu mám veľa zážitkov, ktoré tiež pokladám za úspech. Jedným z nich je moje vystúpenie na Národnom pochode za život v Bratislave. Bolo tam veľmi veľa ľudí a ja som mala tú česť vystúpiť s kapelou a vlastnou tvorbou. Pre toto podujatie som napísala skladbu Na čom záleží, ktorá je aj na mojom prvom albume. V srdci mám krásne spomienky, ktoré ma dojímajú ešte aj dnes.

Tiež tak ľahko nezabudnem na rok 2018, keď som so svojou skladbou Keď ťa volám vyhrala 3. miesto v súťaži Košický zlatý poklad. Tá pieseň je vlastne modlitba. A Pán Boh to tak zariadil, že zarezonovala v bežnom svete medzi ostatnými popovými skladbami, interpretmi a skupinami. To bolo pre mňa znamenie, že hudba, ktorú píšem, sa vie dotknúť každého poslucháča, nielen veriaceho.

S ktorými osobnosťami ste mali príležitosť spolupracovať?
Najdlhšie sa asi tiahla spolupráca s Máriou Čírovou, nejaký čas som pôsobila ako jej vokalistka. Keď sa Mária začínala objavovať v šoubiznise, mala krásny koncert v nitrianskej synagóge, kde som aj ja spievala jednu skladbu ako jej hudobný hosť.

Najčerstvejší a aktuálne najsilnejší je môj zážitok z novembra 2023 – vystúpenie s Mariánom Čekovským. Mal koncert v Košiciach a spolu sme zaspievali niekoľko piesní. Zaznela tam aj moja skladba Dvaja muži a dodnes mám zimomriavky, keď si na to spomeniem, lebo stretnúť sa s pánom Čekovským bolo vždy mojím snom. Mám aj ďalší sen a verím, že ak to bude Božia vôľa, tak sa vyplní a podarí sa mi stretnúť aj s ďalším slovenským umelcom. A možno aj spolupráca (smiech).

Koľko vlastných skladieb máte a ktorá je vaša srdcovka?
Skladieb, ktoré sú vo finálnej verzii a nachádzajú sa na nejakých nosičoch, je okolo dvadsať. No „v šuplíku“ ich mám minimálne ešte toľko isto. Postupne ich dávame dokopy spolu s mojimi kamarátmi Zolim Tóthom a Jimim Cimbalom. Sú to vynikajúci muzikanti, naši rodinní priatelia a aj členovia mojej kapely.

Moje piesne vždy vznikajú na základe nejakej udalosti, silnej emócie, ktorú prežívam a ktorú zatúžim umelecky „zhmotniť“. A ktorú mám najradšej? Keby sme siahli do minulosti, tak spomínaná Keď ťa volám. Ale aktuálne je to pieseň Už nechávam ťa ísť, venovaná mojej mame.

Poviete nám o nej viac?
Je vonku len krátko a doteraz som sa pri jej počúvaní sústredila najmä na technickú stránku, nedokázala som sa ešte do nej úplne zahĺbiť. No predpokladám, že ten moment príde, keď ju budem prvýkrát spievať niekde na verejnosti. To si však zatiaľ nedokážem predstaviť. Neviem, čo by to vo mne vyvolalo, ale viem, že by to bolo veľmi silné, pretože je to moja zatiaľ najintímnejšia, najsilnejšia osobná výpoveď.

Spievam ju pre svoju mamu do neba. Hoci je to už vyše roka, čo od nás odišla, jej odchod je pre mňa stále príliš citlivý a myslím, že vždy aj bude. Text som mala napísaný už dávnejšie, ale nebola som pripravená prezentovať ho verejne. Hudbu neskôr zložili moji priatelia manželia Zoli a Agnes Tóthovci.

Zatiaľ sa zdá, že skladba sa páči a dotýka ľudských sŕdc. A ja som veľmi vďačná Pánu Bohu, že je to tak. Verím, že ak si to on bude želať, pieseň by mohla byť jemne uzdravujúca pre tých, ktorí smútia nad stratou niekoho blízkeho.

Spievam v nej, že pre nás veriacich sa život smrťou nekončí. Táto viera mne osobne veľmi pomáha preniesť sa cez smútok, ktorý prežívam. Privádza ma späť k prísľubu, ktorý nám dal Ježiš, že smrťou sa rodíme pre večný život, pre život s ním. Zo srdca si želám, aby pieseň takto vnímali aj ostatní. Verím, že si medzi nimi nájde svoje miesto a dodá im nádej. Nádej na večnosť.

Už nejaký čas koncertujete aj so svojimi ratolesťami. Ako rozvíjajú svoj nadelený talent?
S manželom sa snažíme do ničoho deti netlačiť, ale dať im slobodu. Tak to robili aj moji rodičia. Chceme, aby sa ich záujmy vyvíjali spontánne a nenásilne. K hudbe začali inklinovať už veľmi skoro (smiech). Zdá sa, že všetci traja vedia spievať aj hrať na hudobnom nástroji.

Noel je ešte malý, ale už má za sebou desiatky vystúpení so mnou alebo aj sám. Dievčatá majú za sebou úspechy na rôznych aj medzinárodných súťažiach v klasickom i popovom speve. Hoci, paradoxne, najväčšie úspechy dosiahli vo folklórnom speve, ktorému sa vôbec nevenujú (smiech). Nelka sa už ako tretiačka dostala na celoslovenské kolo súťaže Slávik Slovenska a Ninka len nedávno získala na krajskom kole tej istej súťaže 3. miesto.

S manželom sme na naše deti veľmi hrdí a veríme, že sa im bude v hudbe dariť aj naďalej.