Skutočnej láske hendikep neprekáža

Na cyklotrase Sliač – Zvolen ich domáci stretávajú často. Práve tam si totiž Irhovci za priaznivého počasia radi vyjdú na príjemnú prechádzku. Andrej na trojkolesovom bicykli a Mária popri ňom.

Obdivujú krásy prírody, neraz sa zastavia aj na neďalekej farme. Lásku k Božiemu stvorenstvu majú obaja spoločnú. „Ale povahy rozhodne rovnaké nemáme,“ konštatuje Andrej s úsmevom.

Máriu vníma ako ustráchanejšiu, vážnejšiu, kým seba ako toho, kto si rád robí zo všetkého žarty. Tak sa vzájomne dopĺňajú. Hovoria, že sú jeden pre druhého tou chýbajúcou časťou.

INTROVERTNÉ DETSTVO

Keď sa Andrej v myšlienkach vracia na začiatok svojho životného príbehu, pamätá si, že ako chlapec bol veľký samotár. Vystačil si s hračkami, ktoré mal doma. A s detskou trojkolkou, na ktorej denne brázdil ulice v rodných Gajaroch na Záhorí.

„Spôsobili to moje diagnózy, pre ktoré som bol od narodenia na invalidnom vozíku,“ otvára Andrej opatrne prvú kapitolu svojej knihy. „Nebol som teda vyhľadávaným kamarátom pre iných. Nemohol som len tak ísť, kam sa mi zachcelo.“

Čas najčastejšie trávil doma s mamou. Ak mu to jeho zdravotné obmedzenia dovoľovali, otec s bratom ho brávali na ryby, na čo rád spomína. Jeho brat je starší o šesť rokov, sestra o sedem.

Vždy ho vnímali normálne, nikdy z ich strany necítil odmietanie alebo narážky na to, že je iný. Brávali ho von do svojich detských partií. „Napriek hendikepu tak moje detstvo bolo krásne,“ vraví.