Slovenskí mučeníci vystupujú na oltár

S vojím svedectvom až po obetu života nám mučeníci totalitného režimu na Slovensku pripomínajú, že smrťou sa život nekončí a povzbudzujú nás aj dnes vyznať Ježiša za každých okolností.

JÁN VOJTAŠŠÁK

Najznámejší spomedzi nich je spišský biskup Ján Vojtaššák (1877 – 1965). „Diecézu prevzal v ťažkej situácii po prvej svetovej vojne a usiloval sa o náboženskú obnovu. Snažil sa formovať dobrých, svätých kňazov. Mnohým chudobným bohoslovcom aj študentom v učiteľskom ústave zaplatil štúdiá,“ približuje súčasný spišský biskup František Trstenský.

Aktivity ukončil komunistický režim, ktorý Vojtaššáka ako nepohodlného v roku 1951 odsúdil v zinscenovanom procese. Prešiel viacerými väznicami, na slobodu sa dostal až v roku 1963.

„Oslovuje mučeníckym svedectvom, vernosťou Bohu, Cirkvi, Svätému Otcovi a pravde. Vedel, že trpí nespravodlivo, no trest znášal s pokorou a vyrovnanosťou. Snažil sa byť oporou pre všetkých nespravodlivo odsúdených. Jeho diecézou sa stalo väzenie. Vyžaroval ohromnú vnútornú silu, ktorá pramenila z hlbokého vzťahu s trpiacim Spasiteľom. Stal sa symbolom utrpenia, ale aj nezlomnosti Katolíckej cirkvi na Slovensku počas komunistickej totality.“

Kauza blahorečenia bola znovuotvorená v roku 2019, prebieha rímska fáza. „Pracujeme na zostavení Positia – dokumentu, ktorý predstavuje kandidáta na blahorečenie ako mučeníka.“ O blahorečenie sa Cirkev na Slovensku snaží od roku 1996. Proces však od začiatku sprevádzali rôzne interpretácie historikov, rozchádzajúce sa v hodnotení postojov Jána Vojtaššáka v časoch Slovenského štátu vo vzťahu k židovskej otázke.

„Jednostranné negatívne hodnotenia pramenia z obdobia komunistického režimu, ktorý sa usiloval o jeho diskreditáciu. Úmyselne sa manipulovalo s faktami, šírili sa nepravdivé informácie, len aby sa dospelo k negatívnemu obrazu. Nebol politik, ale verný Kristov kňaz a biskup.“

František Trstenský argumentuje, že za posledných 30 rokov prebehol obsiahly archívny výskum. „Poukazuje na to, že osoba Božieho sluhu Jána Vojtaššáka nebola negatívna a  nájdené archívne dokumenty dokazujú, že vedel viesť diecézu na rozbúrenom mori 20. storočia poznačenom dvoma svetovými vojnami a dvoma totalitnými režimami.“ V roku 1990 bol úplne rehabilitovaný.

„Jeho meno sa očistilo od všetkých nepravdivých obvinení, ktoré sa vzťahovali na aktivity z rokov 1938 – 1950, vznesených účelovo v záujme komunistického mocenského centra. Rehabilitačné rozhodnutie je najlepšia odpoveď tým, ktorí sa stále opierajú o ‚argumenty‘ z rozsudku v roku 1951, o ktorom s určitosťou vieme, že totalitná moc vopred určila výsledok.“

To, že život Jána Vojtaššáka vyvoláva diskusiu, je podľa Trstenského znak, že dokázal osloviť. „Keď osobnosť podrobujeme historickému skúmaniu, hľadáme odpovede na rôzne otázky a snažíme sa nájsť objektívnu pravdu o jeho živote. A to je cieľom procesu blahorečenia. Kandidáti na blahorečenie boli ľudia ako my a mali aj svoje chyby. Dôležité je najmä finále ich života.“

MICHAL BUZALKA

ňV procese so slovenskými biskupmi bol v roku 1951 spolu s Jánom Vojtaššákom odsúdený na doživotie aj trnavský pomocný biskup Michal Buzalka (1938 – 1961). Týranie a striedanie väzníc sa podpísali na jeho zdravotnom stave, v roku 1956 ho preto internovali do domova dôchodcov, neskôr do charitného domu v Tábore, kde v dôsledku predchádzajúcich útrap zomrel. „Položil život za Ježiša,“ hovorí postulátor kauzy, kňaz Peter Slepčan.

Keď tri roky po smrti previezli Buzalkovo telo do rodiska, bolo ešte neporušené, čo posilnilo povesť mučeníctva. „Žil v Božom svetle, vďaka čomu dokázal rozbehnúť veľké diela, aj Katolícke noviny. Správne predvídal vývoj budúcich udalostí a podľa toho konal. Najviac sa to prejavuje vo vzťahu Katolíckej cirkvi k židovskej otázke počas vojny.“

Buzalka svojou činnosťou upriamuje našu pozornosť na výnimočnú spoločnú stratégiu vtedajšieho biskupského zboru. „Novootvorené vatikánske archívy odhalili mnohé dosiaľ neznáme skutočnosti, čo predlžuje rímsku fázu, v ktorej sa kauza nachádza.“

Podľa Petra Slepčana nemožno porovnávať dĺžku prípravy procesu blahorečenia laika s biskupom, ktorý žil vo vyhrotenom historickom období. „Teší ma, že skúsenosti z tohto procesu pomohli pri iných, ktoré sú ukončené alebo sa blížia k záveru.“

ĎALŠIE OBETE REŽIMU

Paletu tých, ktorí boli nespravodlivo odsúdení za čias komunizmu, rozširuje gréckokatolícky kňaz Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa Ján Ivan Mastiliak. Po monsterprocese s rehoľníkmi si odpykal 15 rokov. Proces blahorečenia prebieha od roku 2015.

Vlani bola otvorená aj kauza Alfonza Paulena (1913 – 1954), ktorý ako kňaz pomáhal pri tajnom presune bohoslovcov za hranice. Komunistický režim ho väznil a týral, čo mu fatálne podlomilo zdravie. „Charakterizovala ho láskavosť, zbožnosť a obetavosť, zvlášť dbal o chudobné rodiny.

Spolupracoval s  Titusom Zemanom na záchrane kňazských povolaní, kvôli čomu bol ochotný obetovať aj život,“ vykresľuje postulátorka procesu blahorečenia Terézia Valúšková. „Vytrval v povolaní napriek krutému prenasledovaniu. V dnešnej dobe tiež potrebujeme svedčiť o pravých hodnotách.

Verím preto, že Pán nás požehná a o niekoľko mesiacov budeme môcť ukončiť diecéznu fázu. V nej sú povesť svätosti a mimoriadnych Božích milostí neodmysliteľné, preto pozývam do Šenkvíc, do kostola alebo k jeho hrobu na vyprosovanie milostí na jeho príhovor.“

OTEC SO SYNOM I REHOĽNÍK

V rímskej fáze je aj kauza blahorečenia jezuitského novica Tomáša Munka (1924 – 1945) a jeho otca Františka (1895 – 1945). Munkovci mali židovský pôvod, no prestúpili na katolícku vieru a vynikali životom modlitby. Počas druhej svetovej vojny boli odvlečení do koncentračného tábora, nacisti ich zastrelili pri pochode smrti. „Milovali život, boli vzdelaní a svedomití v povolaní.

Dôležitú úlohu u nich zohrávalo hľadanie pravdy a túžba po hlbokom živote ducha. Boli zakorenení v židovskom pôvode, no objavili Ježiša ako cestu. Milovali ho až do sebazabudnutia. Sila ich viery, odpúšťania, lásky ku Kristovi aj k nepriateľom nás povzbudzuje nikdy sa nevzdať.

Dáva nádej do všetkých skúšok,“ opisuje Munkovcov jezuita Jozef Šuppa. Podčiarkuje, že nádherné svedectvo evanjeliového života dokázali vydať aj v koncentračnom tábore. Pripomína slová doktora Pavla Straussa, ktorý sa pod vplyvom ich života stal katolíkom:

„Spolu s nimi som prežíval krásu a hĺbku kresťanstva. Život modlitby a lásky. Krásne prostredie krásnych ľudí. Boli voči mne nesmierne láskaví a pozorní.“ Menej známa je kauza blahorečenia rehoľného brata Alojza Máriu Chmeľa (1913 – 1939), keďže pôsobil mimo Slovenska, hoci sa narodil v Spišskej Starej Vsi. Ako bosý augustinián slúžil v Čechách, no už ako 25-ročný zomrel v Ríme po statočnom boji s utrpením spôsobeným rakovinou.

PRIPRAVOVANÉ KAUZY

Okrem prebiehajúcich káuz sú ďalšie už pripravované. Jedna sa týka Bernadety Pánčiovej (1924 – 2015), rehoľnej sestry z Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok, ktorá založila spoločenstvo Rodina Nepoškvrnenej. Stredobodom druhej je mladý minorita zo Zemplína Štefan Iglódy (1621 – 1639), ktorý podstúpil mučenícku smrť v čase reformácie.

„Konvertoval na katolícku vieru, ale po šiestich mesiacoch v kláštore v Rade ho zabili jeho príbuzní, pretože odmietol opustiť rehoľu a vrátiť sa k starému životu v rodnom dome,“ odkrýva minorita Jozef Súkeník.

A ako môže mučeník zo 17. storočia inšpirovať ľudí dneška? „Jeho príbeh hovorí, že láska dáva zmysel tomu, čo robíme, no je i dôvodom toho, že niektoré veci za žiadnu cenu urobiť nemôžeme.“

SKÚMANIE UZDRAVENÍ

Na Slovensku môžeme žiť i v nádeji svätorečení tých, ktorí už sú zapísaní ako blahoslavení. V prípade rehoľnej sestry Zdenky Schelingovej prebieha skúmanie predpokladaného zázraku uzdravenia na jej príhovor, potrebného k vyhláseniu za svätú.

„Je pripravované Summarium, čo je dlhá a náročná práca, preto prosíme o modlitbu za všetkých, ktorí sú zapojení do procesu,“ vraví predstavená Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža Mária Terézia Dobrovičová.

„Úcta k blahoslavenej Zdenke sa šíri nielen na pútnických miestach v Podunajských Biskupiciach, Trnave a jej rodisku v Krivej na Orave, ale aj v zahraničí. Jej apoštolát úsmevu je stále príťažlivý.“ Uzdravenie sa skúmalo aj na príhovor blahoslaveného biskupa Petra Pavla Gojdiča, ale bolo vyhodnotené ako síce ojedinelý, ale medicínsky vysvetliteľný jav.

„Bolo už nahlásené aj druhé, no to sa zatiaľ neposudzuje pre krátkosť uplynutej doby, lebo podľa noriem Dikastéria pre kauzy svätých sa môže prešetriť až po uplynutí desiatich rokov od údajného uzdravenia. V tom období nesmie dôjsť k recidíve,“ vysvetľuje Marek Durlák, postulátor v kauze svätorečenia biskupa Gojdiča.

Veriacich vyzýva, aby akúkoľvek duchovnú skúsenosť spojenú s blahoslavenými nahlásili. „Môže to prispieť k svätorečeniu, ktoré síce samotným svätcom ich osobnú slávu nezväčší, ale môže veľmi napomôcť k duchovnému obrodeniu Cirkvi putujúcej na zemi.“