Som šťastný kňaz

Čo Štefana Herényiho motivovalo zasvätiť sa Pánu Bohu a slúžiť ľuďom ako kňaz?

„Začalo sa to v predmaturitnom ročníku. Neplánoval som si kňazstvo. Vyrastal som však z detskej viery a trápil ma obrovský vnútorný nepokoj vyplývajúci z otázok o zmysle hodnôt a kresťanskej cesty. Vedecko-kultúrno-spoločenská atmosféra hovorila všetko inak a plytko.

Bol som s tým konfrontovaný, ale nevedel som nájsť odpovede. A tak som stál na hranici zmyslu života. To bol pre mňa strašný vnútorný čas.

Neviem to definovať z hľadiska psychológie, ale len čo som sa dostal do týchto otázok, bolo to neskutočné vnútorné trápenie, lebo som nachádzal samý rozpor medzi tým, čo sa deklaruje, a tým, čo reálne je.

Vypil by som vedro pomyjí, keby som našiel zrnko pravdy, ktoré by ma uspokojilo. Behal som po knižniciach, no všetko to bola samá voda. Takže som sa rozhodol študovať teológiu.“

KRISTOV KŇAZ

Vďaka štúdiu teológie našiel odpovede aj Pravdu. Ale nie hneď.

„Zažil som, že som Božím miláčikom. A tiež som dostal množstvo potvrdení o Pravde. Často si kladiem otázku, či je vôbec možné, aby niekto za takých lumpov, ako sme my, položil život. V seminári som však azda aj rok nemal vlastnú reverendu.

Bol som iba vášnivý hľadač pravdy, len som študoval, študoval a študoval. Desať rokov po vysviacke som v sebe budoval kňazskú identitu, kým som si v každom hnutí svojho srdca i mysle uvedomil, že som Kristov kňaz.

Keď som išiel ako levický kaplán k armáde, spával som so samopalom. Díval som sa raz na kanady, potom na samopal a opakoval som si: Som Kristov kňaz,“ usmieva sa pri spomienke na vojenčinu Štefan Herényi.

Na otázku, ako sa po 50 rokoch cíti v Kristovom kňazstve, bez zaváhania odpovedá: „Som šťastný kňaz. Keby som sa po všetkých skúsenostiach, ktoré mám, znovu rozhodoval pre povolanie, rozhodnem sa pre kňazstvo. Úplne ma to napĺňa.“

NA KAŽDOM KONÁRI I LEŠENÍ

„Mamička mi neskôr prezradila, že keď som sa narodil, povedali si, že ma venujú Pánu Bohu, ak bude chcieť. Ale nakoniec ona mala najväčšie obavy o moje duchovné povolanie. Pretože som bol živý: vyliezol som na každý konár, na každý stĺp, jazdil som na bicykli na stienke pri cintoríne.

Keď som mal 24 rokov, došla na mňa posledná žaloba. Mal som pred primíciami. Vyliezol som úplne hore na lešenie pri kostole, postavil som sa na špice a rozkýval som celé lešenie. Našej mamičky sa došli opýtať, či nechcú mať primície, lebo Štefan je na veži,“ spomína s úsmevom.

Už vážne dodáva, že jeho primície v roku 1973, v čase tvrdej normalizácie, boli veľmi čudné.

ČUDNÉ PRIMÍCIE

„Všetci novokňazi z celého Slovenska sme museli mať primície v jeden deň, aby sme si navzájom nemohli prísť na naše prvé sväté omše. Všetci ostatní študenti boli ešte na fakulte. U nás v dedinke Vrádište je malinký Kostol sv. Anny. Napriek tomu som nemohol mať na primíciách oltár vonku ani medzi dverami.“

Primície teda slávil vnútri kostolíka. „Vonku bolo päťtisíc ľudí. Predseda národného výboru, ktorý sa zaoberal slaboprúdom, mal toľko odvahy, že ozvučil celé okolie kostola. Potom mal z toho problémy, ale Pán Boh ho odmenil, jeho dcéra sa stala rehoľnou sestrou.“

JEDEN DEŇ KŇAZA

„Keďže som teraz ako dôchodca výpomocný duchovný, mám dve pozície: buď som v spovednici, alebo pri oltári. Neviem, kde inde by som mal byť. Keď celebrujem svätú omšu, spovedám pred svätou omšou aj po nej; keď neslávim svätú omšu, spovedám aj pred svätou omšou, aj počas nej.

Keď som na svätej omši a nespovedám, idem aj dvakrát za deň na sväté prijímanie. Kľakám, vstávam, prijímam Eucharistiu spolu s Božím ľudom. Je to zjednotenie s Ježišom,“ zdôrazňuje Štefan Herényi.

„Vždy som sa snažil celebrovať svätú omšu každý deň. Keď som bol chorý, tak som niekoho poprosil, aby mi asistoval. Musel by som byť totálne paralyzovaný, aby som necelebroval svätú omšu.

Slávenie Eucharistie je sprítomňovanie Kristovej obety, preto sa vždy snažím vizualizovať si pred svojím zrakom Kristovo zomieranie. Ale to nie je koniec, za tým ide víťazstvo. Pri slávení Eucharistie zostanem dlhšie kľačať a prosím Krista, aby ma obmyl svojou krvou, pričom sa hlavou pomyselne opieram o jeho kríž.“

SILA SVIATOSTNEJ MILOSTI

Sviatosti, ktoré prijímame v Katolíckej cirkvi, sú podľa slov Štefana Herényiho viditeľným znakom neviditeľnej Božej milosti.

„Každá sviatosť v sebe ukrýva obrovský potenciál. Je ako otvorený prameň. Mrzí ma, keď sa o krste alebo birmovke hovorí: keď to nemáš, dorob si to. To je nešťastná formulácia. Sviatosti sa nedorábajú.

Každá sviatosť sa žije, je to nová podpora, človek dostáva sviatostnú milosť, aby ju mohol vo svojom živote naplniť. Hlavné je očakávanie, ale Boh sa zahanbiť nedá.“

Keď sa ho pýtame, ako počas života prežíva sviatosti, ktoré sám prijíma, ale aj sám udeľuje, odpovedá: „Je to dynamika vlastného osobného zrenia. Sviatosť birmovania som prijal ako malé dieťa. 

Vtedy boli birmovky raz za osem-desať rokov, preto nás bolo v Skalici veľmi veľa birmovancov, od nás najmenších až po dvadsaťročných. Aj na prvej svätej spovedi a na prvom svätom prijímaní som bol skôr, ako je dnes zvykom. Bolo to niekedy v zime, nemal som ani osem rokov, birmovku som mal potom v lete.“

Jeho birmovným otcom bol strýko. „Otcov brat, lekár, mi k birmovke podaroval slovensko-latinský Rímsky misál. Ešte ho mám, vpísal mi tam aj venovanie. Často sa mi vybavilo, že to bolo akoby prorocké gesto.“

SVÄTÁ SPOVEĎ

„Podstatný krok osobnej sebareflexie vo sviatostiach som získal až ako študent teológie. Dovtedy na to ani nebola príležitosť. Žil som v kolobehu, skončil som odbornú školu, pracoval som. Dieťa vníma svätú spoveď v slobode a cíti sa po nej ľahko.

Pre dospelého človeka je však už pocit ľahkosti detinský. Keď si totiž uvedomí, čo znamená hriech, čo je večná smrť, čo je neriešiteľnosť hriechu bez Božieho milosrdenstva, tak vníma inak sviatosť zmierenia. Človek nevie riešiť svoj hriech sám. Nemôže sňať zo seba svoju vinu.“

Na otázku, aký pocit sa dnes uňho dostavuje po svätej spovedi, vysvetľuje: „Už to nie je detská ľahkosť. Isteže mám radosť a dá sa hovoriť aj o ľahkosti, ale už neprikladám váhu emóciám. Keď prijmem sviatosť zmierenia, som šťastný, že začínam niečo nové na čistom liste.

Tu je dôležitý fakt, že vina už na človeka nedočahuje, že je to preč. Nielenže Boh prostredníctvom kňaza vo svätej spovedi odpúšťa, vymaže hriech, Boh ho definitívne anuluje, akoby sa to nikdy nestalo. My nevieme odpustiť tak, ako Boh odpúšťa. Človek, žiaľ, do takej hĺbky neuvažuje.“

TAKMER AKO EXERCÍCIE

Štefan Herényi vyslúžil tisíce svätých spovedí. Niektorí ľudia do spovednice prichádzajú v slzách a so slzami aj odchádzajú.

„Boh prostredníctvom kňaza slzy osuší. Ľudia nevychádzajú zo spovednice so slzami zúfalstva, ale nádeje. Svätá spoveď často prinavráti pokoj ľuďom, ktorí vstupujú do spovednice vnútorne rozbití.

No odchádzajú s pocitom, že niečo sa uzavrelo, a teraz začínajú nanovo. Podľa môjho názoru sviatosť zmierenia je pre kňaza kľúčová služba.“

Ako sa pripravuje na vysluhovanie sviatosti zmierenia?

„Príprava mňa ako kňaza spovedníka vždy spočíva v tom, aby som bol dobrým nástrojom Ducha Svätého, aby som porozumel duši človeka a citlivo zareagoval – to je základný, habituálny úmysel, ktorý si vždy vzbudzujem pri každom vstupe do spovednice.

Viem, že mám do činenia s nesmierne citlivou sférou človeka. Samotný výkon tejto služby, teda vysluhovanie sviatosti pokánia, ma vnútorne nijako nezaťažuje. Skôr naopak: každá svätá spoveď, každé vysluhovanie sviatosti zmierenia je pre mňa takmer ako duchovné cvičenia.

Často si v duchu poviem: človeče zlatý, my by sme sa mohli vymeniť, lebo niektorí ľudia sa veľmi dôsledne pripravujú na svätú spoveď a ich vyznanie mi dáva sebareflexiu, že sa sám seba spytujem vo svedomí. Takže nikdy nepociťujem, že by som bol z vysluhovania sviatosti zmierenia zdeptaný.“

Na štrnásťročnú službu v nemocnici má len pekné spomienky. „Po tejto službe som sa aj ja sám cítil obohatený. Chodil som tam pravidelne každý týždeň, od lôžka k lôžku.

Ľudia sa tešili, aj ja som sa tešil. Neboli to vždy sviatostné rozhovory, ale myslím si – a azda to každý kňaz takto prežíva – že je to služba svedomiu a vaša radosť, keď vidíte, že ste niekomu prinavrátili pokoj.“

NIE JE TO ČISTIAREŇ ANI POKUTY

Dlhoročný kňaz upozorňuje, že ľudia niekedy chodia so svojím hriechom po hranici. „Akoby vyjednávali: Môžem ešte robiť toto a toto? Je to už hriech? Kedy je hriech trošku ťažší, trošku ľahší? Odpovedám: Hriech je vždy hriech. Tam nie je o čom debatovať. Hriech vždy zaváňa smrťou. Naše viny sú draho vykúpené.“

Veriacich usmerňuje aj v terminológii. „Niekto povie, že ide do čistiarne. Svätá spoveď nie je čistiareň. To je degradujúce. Toto je sviatosť zmierenia, miesto stretnutia s Božím milosrdenstvom, miesto objatia Božím pokojom.

Takisto nedávame pokuty. Máme úkon kajúcnosti a poďakovania. Pokuty dávajú policajti. Naše viny a hriechy sú už dávno zaplatené drahou Kristovou krvou.

Keď penitent pred rozhrešením prosí: Otče, odpusť mi pre krv Kristovu – a ja ako kňaz ho potom rozhrešujem a žehnám, vždy pred sebou vidím trpiaceho Ježiša na kríži, ktorý krváca.“

SLUŽBA VO VÄZNICI

Služba vo väznici počas šestnástich rokov však bola preňho náročná. V čom to bolo najťažšie?

„V tom, aby sviatostné zmierenie bolo vôbec platné, lebo nie každý prichádza s úmyslom spovedať sa. Oni potrebujú vo väzenskom stereotype zmenu. Prvá vec je, aby ste si najprv získali dôveru väzňov.

Takže keď sa niekto nahlási na spoveď, musí vidieť veci z pohľadu kajúcnika, ktorému je naozaj ľúto, čo urobil, nie že sa vyspovedám a mám pokoj, ale musí mať perspektívu nového života.

Je to, ako keď sa sneh rozpúšťa – tak som to videl u niektorých. Stretávali sme sa dlhé týždne a ten človek prechádzal postupne od sklopeného zraku až po priamy pohľad. Poďme hup na spoveď – to vo väzení neprichádza do úvahy.“

KEĎ DROZD ZASPIEVAL

Bolo to však iné, než keď ako dieťa chodieval s mamou do väzenia za otcom.

„No, furt sú to mreže, furt je to rachot a jeho ozvena, furt je tam príslušník s pelendrekom a putami. Kým som sa už ako kňaz dostal na pracovisko, muselo sa otvoriť pätoro dverí. Keď som sa však dostal do takzvanej kaplnky, tam som už bol pánom ja.“ Otec Štefana Herényiho bol politický väzeň.

„Patril ku skutočným muklom, robil na uráne. Najhoršie boli preňho dva roky v samoväzbe – sám v cele i na pracovisku. Keď videl cez okno drozda, ktorý zaspieval, to bol preňho sviatok.

Bolo to znamenie, že za oknom je sloboda. Odsedel si vyše desať rokov zo sedemnásťročného trestu. V roku 1959 ho prepustili na podmienku. Domov sa vrátil po Novom roku.

Bolo to skoro ráno. Keď nás zobudili, otecko bol v našej izbe. S veľkou radosťou som naňho vyskočil a  on ma nosil rukách. Potom sme všetci išli na rannú svätú omšu do Skalice.“