Spojenie, ktoré sa nikdy nepretrhne

„Bola som dieťa rodičov, ktorí nechceli vstúpiť do družstva, a bratov som mala kolaborantov, velezradcov. Boli zavretí a ja som sa nedostala ani do školy, mám len osem ukončených rokov a hotovo,“ hovorí Mária.

Po škole ju bratranec vzal do Wandsworthu, kde štyri roky pracovala ako šička pančúch. Potom sa vrátila domov a našla si prácu v odevníckom priemysle. Keď spoznala svojho manžela Antona, po svadbe sa s ním najprv presťahovala do Karvinej, ale napokon sa vrátili do Duboviec a postavili si dom hneď vedľa rodičov.

„Sedemnásť rokov som potom opatrovala svoju mamu, pretože už nebola schopná postarať sa o seba sama.“

VYŠŠÍ AKO VŠETCI

Janko Havlík mal šestnásť rokov, keď sa narodila jeho jediná sestra Mária, najmladšia spomedzi detí. On bol v tom čase v Banskej Bystrici na štúdiách. „Ja som s ním bola cez prázdniny, ale bola som ešte maličká, veľa som toho s ním v detstve neprežila,“ vysvetľuje.

„Mala som päť či šesť rokov a pamätám si len nejaké úryvky. Napríklad že sme za ním chodievali do Banskej Bystrice. Partia bohoslovcov nás vtedy vzala niekam do poľa, chceli nám ukázať medokýš. Ja som nevedela, čo to je, a predstavte si, bola to perlivá voda zo studničky,“ spomína Mária. „To jediné mi utkvelo v pamäti ako maličkej z návštev v Banskej Bystrici.“

Dobre si však spomína na Jankovu tvár či postavu. „Bol pekný, mladý chalanisko. Vysoký dva metre a dva centimetre. Keď som sa naňho pozerala, musela som sa pozerať vysoko dohora. Keď prišiel zo školy domov, nebola som mu ani po pás,“ smeje sa. „Bola som síce maličká, ale aj neskôr bol stále oveľa vyšší ako ja, ako všetci.“

ZA JANKOM DO VÄZENIA

Janko, odmalička vedený k viere, vždy chcel byť misionár, potvrdzuje to aj jeho sestra. „Pôjdem do Ruska učiť Stalinove deti, hovorieval. Nevedno prečo mal práve takéto vízie. Učil sa ruštinu, francúzštinu, dokonca aj prekladal knihy. Brat Anton si to potom po ňom všetko zobral, aj jeho zápisky, listy.“

Keď chodieval na prázdniny domov, väčšinu času trávil s kamarátmi alebo sa učil. Preto si Mária skôr pamätá to, ako ju rodičia brávali za Jankom do väzenia. „Do pätnástich rokov som vždy mohla ísť s nimi. Niekedy vzali aj bratranca, sesternicu, podľa toho, ako mali napísané, koľkí môžeme prísť. Veľakrát sa nám stalo, že sme prišli, a za Jankom nás nepustili.“

Dôvodom údajne bolo, že nesplnil normu, hoci Janko sa vždy usiloval pracovať naplno. Často nebolo možné ani len odovzdať mu prinesený balíček. „Sedeli sme oproti sebe za dlhým stolom. Z Jankovej jednej aj druhej strany dozorca, to isté aj z našej strany. Nedalo sa ani poriadne rozprávať. Mamička si s ním rozumeli, ale ja si tie rozhovory veľmi nepamätám.“

Vie však, že to bolo nepríjemné a mamička chodila utrápená. Veď ktorá by aj nechodila, keď jej syn sedel neprávom vo väzení, kde musel tvrdo pracovať a prežívať ťažké mučenie.

SRDIEČKO Z PLEXISKLA

Jednu nezabudnuteľnú spomienku má Mária na srdiečko vyrobené z plexiskla.

Srdiečko, ktoré Janko tajne daroval svojej sestre pri jednej z návštev vo väzení.

Janko jej ho daroval pri jednej z návštev vo väzení. „Vnútri srdiečka bolo zlato a na ňom monogram. Dodnes ho mám ako jedinečnú spomienku na neho.“ Janko bol vynaliezavý a šikovný. Síce nebolo možné niečo si navzájom odovzdávať, ale on si našiel cestu, ako darovať ručne vyrobené srdiečko pre svoju malú sestru. Preniesol ho v ústach. Mária si nepamätá, ako sa mu podarilo odovzdať jej ho, ale dôležité je, že ho má a stráži si ho ako oko v hlave. Už vyše šesťdesiat rokov.

„Tiež si pamätám, že viackrát nám dal aj ruženec z chleba, aké si tam väzni vyrábali,“ spomína Mária.

PREČO BYŤ DOBRÝ

Najviac trápila celá situácia mamičku. Kým žila, vždy si na Janka spomínala. „Viedla ho k Panne Márii, k Božskému Srdcu a často sa spolu modlili. Keď mal ísť Janek na spoveď pred prvým svätým prijímaním, prišiel za mamičkou a rozplakal sa. Bál sa, že nepovie všetky svoje hriechy. Mamička ho vzala pred Pannu Máriu a povedala mu, že keď si spomína teraz, aj potom si spomenie.“

Od tej spovede bol vraj Janko ako vymenený, ako úplný iný chlapec. „Preto som ho ja poznala iba ako veľmi dobrého. Celý život som ho poznala len ako dobrého človeka, ktorý by neublížil ani muche. S každým chcel byť zadobre, každému vysvetlil, prečo treba byť dobrý.“

Neskôr pomáhal miestnemu farárovi viesť detí pred prvým svätým prijímaním. Učil ich a venoval sa im. „Všetky tie dievčatká boli potom ‚družičky‘ na jeho pohrebe.“

ODSÚDENIE NEVINNÉHO

Keď bol Janko súdený, prítomný bol aj jeden z jeho bratrancov Vendelín. „Mohol mať vtedy asi tridsať rokov, ale z toho súdu prišiel šedivý. Z tej hrôzy mu zbeleli vlasy. Nešlo mu do hlavy, že niekto takto rozmýšľa. Že ich nevinných odsúdia len preto, že chceli študovať.“

Správa o odsúdení im prišla aj do obce, richtárovi. „Písalo sa tam, na koľko by ich mohli odsúdiť. Richtár si to prečítal, hovoril si, že nespravili nič zlé, že páni na súde nie sú hlúpi, že im nedajú veľa rokov. Napísal teda do správy, aby im dali desať rokov, a oni sa asi toho aj chytili. Tak sčasti mohol asi za to aj on,“ vysvetľuje Mária.

POSLEDNÉ CHVÍLE

Posledné chvíle s Jankom, keď sa všetci zišli doma na Vianoce, tiež utkveli Márii v pamäti. S manželom bývali ešte v Karvinej, a tak sa po sviatkoch chystali späť. „Ešte nás vyprevádzal po bránu a sám sa chystal na autobus do Skalice,“ hovorí. Mal ešte svoje plány. Chcel zobrať rádio do opravy, zastaviť sa v nemocnici na kontrolu. A Silvestra chcel osláviť u brata Antona.

Posledné chvíle s Jankom, keď sa doma zišli na Vianoce v roku 1965. Janko objíma mamu, oproti sestra Mária s otcom a neterou Evičkou.

„My sme prišli do Karvinej okolo jedenástej a o dve hodiny nato sme mali telegram, že Janek je mŕtvy. Hneď sme šli späť,“ dodáva so smútkom v očiach jeho jediná sestra. „Vedeli sme, že je na tom zle, ale nikto nerátal s tým, že to príde tak skoro.“ Mária je však rada, že Janko ešte stihol byť na ich svadbe. V máji sa vydávala a krátko po Vianociach už brata nemala.

V OBYČAJNEJ RODINE

Blahorečenie sa blíži a Mária stále premýšľa nad tým, ako sa to celé vlastne udialo. „Neviem si to blahorečenie ani predstaviť. Že sa také niečo môže stať v takej obyčajnej rodine, ako sme my. Nejde mi to do hlavy, mám pocit, že si to hádam ani nezaslúžime,“ hovorí dojatá Mária. „Stále si akoby neuvedomujem, že beží proces blahorečenia a Janko je bližšie k svätosti.“

Jedno však s istotou vie, že Janko ostane už navždy nielen v jej očiach, ale aj v očiach nás všetkých hrdina, ktorý bol ochotný umrieť za svoju vieru. Po neustálom mučení a znášaní mnohých bolestí a krívd je to pre rodinu Janka Havlíka dar.

JE TO MÔJ BRAT

Pred devätnástimi rokmi zistili Márii karcinóm hrubého čreva. „Podarilo sa ho vyoperovať, potom som chodila na chemoterapie, kde nás chodilo dvadsaťpäť. Ale len ja jediná som sa z toho dostala. A som si istá, že jedine Jankovou zásluhou som ešte stále tu,“ hovorí s vďačnosťou.

Za sebou má niekoľko operácií, a aj to, že všetky prebehli úspešne, pripisuje svojmu bratovi. „Janko, stoj pri mne, drž doktorom ruky, veď ich, aby to dobre dopadlo,“ prosila pred každým zákrokom Mária.

Často sa jej ľudia pýtajú aj na to, ako oslovuje svojho brata, keď sa mu prihovára v modlitbách. Niektorí si totiž myslia, že keď bude blahorečený, už ho treba oslovovať veľaváženejšie. „Náš Janko alebo Janek. Bol to môj brat a stále je, tak prečo by som mu mala hovoriť inak,“ pýta sa Mária, ktorá navždy zostáva jeho sestrou.

STÁLE PRÍTOMNÝ

Porozprávala nám aj nedávnu príhodu, pri ktorej bola v spojení s Jankom. „Modlila som sa ruženec a od susedov šiel strašný hluk, vŕtali zbíjačkou. Tak si vravím, že ten ruženec z televízie ani nepočujem. Pomyslela som si, Janko, niečo s tým urob, nech sú aspoň chvíľu ticho,“ smeje sa Mária.

Aj v tejto situácii ju Janko vypočul. Prestali vrčať a boli ticho, kým sa ruženec neskončil. Povedali by sme si, že je to náhoda, ale Mária verí, že jej prosbu brat vypočul a zariadil to on. Podobných situácií by vedela Mária pospomínať veľmi veľa. Každý deň si na neho spomenie, a keď ju niečo trápi, obráti sa k nemu o pomoc. Vie, že toto spojenie sa už nikdy nepretrhne.