Stal sa kňazom namiesto Jána Havlíka

Hoci sa to zdá neuveriteľné, aj v temnej atmosfére komunistických väzníc sa rodili duchovné povolania a ľudské charaktery sa vybrusovali do diamantových klenotov. Vo filme o Jánovi Havlíkovi Na ceste k dokonalosti zaznievajú slová o tom, ako ovplyvnil Otta Opálku.

Janko sa s  ním stretol počas hospitalizácie v ilavskej väzenskej nemocnici, Otto ho ošetroval. „Videl, že Jankov stav je veľmi vážny a už nebude dlho žiť. Preto hneď pri ňom dal sľub, že ak zomrie, nastúpi na jeho miesto za lazaristu, akonáhle ho pustia z väzenia,“ hovorí vo filme páter Tomáš Brezáni, provinciál vincentínov na Slovensku.

SVOJ SĽUB SPLNIL

Doktor Opálka sa na bohosloveckú fakultu v Olomouci prihlásil koncom šesťdesiatych rokov. Za kňaza bol vysvätený ako 57-ročný 1. júla 1972. „Vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul a stal sa mužom svätého života. Splnil tak Jankovi svoj sľub.“

Jiří Mikulášek (82), generálny vikár Brnianskej diecézy v rokoch 1992 – 2019, bol v seminári spolužiak Otta Opálku.

„Bolo tam asi päť tajných lazaristov, ale o tom, kto má aké duchovné korene, sa nehovorilo. Boli sme bohoslovci a hotovo. Ani ja som nevedel, že Otto patrí do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul.“ Otto sa Jiřímu nikdy nezmienil o  stretnutí s  Jánom Havlíkom.

„O  Jankovi som sa dozvedel, až keď ma oslovili z jeho rodnej obce Dubovce, kde som bol na konferencii. Takže o ich stretnutí nemôžem povedať nič bližšie. No podľa toho, čo som počul, Otto sa zoznámil s lazaristami práve vo väzení a rozhodol sa pre kňazstvo.“

Ale Otto nerozprával ani o tom, ako ho vo väzení kruto mučili a vybili mu zuby. „Nikdy sa nesťažoval. Bol so všetkým zmierený. Jednoducho to bral ako úlohu od Pána Boha,“ vysvetľuje Jiří Mikulášek.

LÁSKAVÝ LEKÁR

Otto Opálka sa narodil 19. augusta 1915 v Brne, kde vyštudoval lekársku fakultu a pôsobil v Nemocnici u sv. Anny. Venoval sa pacientom na internom oddelení a bol prednosta diabetologickej poradne.

K pacientom, kolegom i  nemocničnému personálu bol vždy vľúdny, ochotný poradiť, vypočuť, ale aj pomodliť sa pri chorom. Tvrdil, že ak chceme niekoho alebo niečo zmeniť, tak jedine láskou a modlitbou.

Jeho ochota pomáhať pacientom s cukrovkou a zháňať pre nich drahé lieky zo zahraničia bola známa široko-ďaleko. Vedeli o nej aj príslušníci Štátnej bezpečnosti, pretože ho sledovali a čakali na príležitosť. A tá prišla.

„Na udanie kolegu karieristu sa dostal do väzenia,“ hovorí Jiří Mikulášek. Obvinili ho, že spolupracoval s nepriateľskými agentmi a vykonštruovaný proces sa skončil rozsudkom na trinásť rokov väzenia.

V UNIKÁTNEJ SPOLOČNOSTI

Odsedel si osem rokov, ale dostal sa do unikátnej spoločnosti. Československé väzenia sa počas totality, najmä v 50. a 60. rokoch, vyznačovali naakumulovanou intelektuálnou a duchovnou elitou.

Za mrežami sa ocitli biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, seminaristi a laici, pre ktorých bola viera nadovšetko. Prežívaním utrpenia sa navzájom povzbudzovali.

Podobne bol na tom aj Otto Opálka, ktorý mal na pamäti utrpenie Jána Havlíka či biskupa Pavla Petra Gojdiča a mnohých ďalších nespravodlivo väznených. Do kňazského seminára vstúpil ako 53-ročný.

„Otto bol spomedzi nás najstarší. Nevyvyšoval sa, hoci bol uznávaný lekár. Všetko robil ako ostatní. Bol to drobný, mierne zohnutý človiečik, veľmi skromný, láskavý a plný radosti, vieru bral nadmieru vážne,“ spomína Jiří Mikulášek.

„Vyžarovala z neho múdrosť. Pritom to, čo hovoril, bolo veľmi prirodzené. Raz sme sa viacerí seminaristi vybrali gratulovať nášmu bývalému špirituálovi Antonínovi Šuránekovi. Cestou sme sa zhovárali o krste vysokoškoláčky, ktorú pripravovali spolužiaci z jeho ročníka, že dopoludnia prijala sviatosť krstu a popoludní ju pozvali na besedu, aby sa podelila so svojimi dojmami. Otto však krútil hlavou, že to sú Božie veci, Božie tajomstvo, na to sa nemá siahať.“

VŠETKO JE VÝBORNÉ

Otto však nebol pesimista, práve naopak, myslí si Jiří Mikulášek. „Som rovnaká krvná skupina, ako bol Otto – životný optimista. Náš optimizmus vychádzal z našej viery. Viaže sa k tomu krásna historka. Keď sme preberali základy scholastickej filozofie, dostali sme sa aj k traktátu s názvom De nihilo, O ničom. Otta to rozveselilo až tak, že napísal svoj vlastný traktát De optimo, teda O najlepšom,“ spomína Jiří Mikulášek.

Dopĺňa aj Ottove premisy, ktoré vychádzajú z Jánovho evanjelia, Knihy Genezis a Listu Rimanom. „Základ je, že Boh nás má rád. Nič väčšie a lepšie nie je, takže je to výborné! Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“

Druhá premisa Omne ens est bonum znamená, že všetko, čo existuje, je dobré, pretože to stvoril Boh. „A preto je to tiež výborné! Zlo je totiž podľa scholastickej filozofie iba nedostatok dobra, je to len prívlastok, nepatrí k podstate. A po tretie: tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. Ottov záver je, že všetko je výborné.“

Jiří Mikulášek s úsmevom dodáva, že kedykoľvek sa niekto Otta opýtal, ako sa mu darí, odpoveď bola vždy rovnaká: „Je to výborné, jedinečné a je to ono!“

Aj keď zažíval náročné situácie či choroby, nesťažoval sa a ani nenadával. „Otto a jeden spolužiak dostali chrípku, ležali na ošetrovni, brali lieky a bolo im zle. Pritom ako zvracali do jedného vedra, spolužiak sa opýtal: Tak čo, Otto, stojí to za...? A Otto mu na to povedal: Nie, vieš, je to výborné, jedinečné, ale nie je to ono.“

ÚPRIMNÉ PÁN BOH ZAPLAŤ

Jiří Mikulášek sa usmieva aj pri spomienke na Ottov „jemný, tichý, slabučký hlas“. „Páter Josef Olejník s ním nacvičil žalm, ale keď Otto začal spievať, vôbec sme ho nepočuli a nasledoval výbuch smiechu, aj keď sme boli v posvätnom priestore.“

Jiří sa obával, že Ottov hlások bude na jeho primičnej slávnosti v roku 1972 problém. „Keďže pochádzam z vedľajšej brnianskej farnosti, mali sme k sebe blízko. Otto ma poprosil, aby som mu viedol primície. Vybral som sa za pánom farárom vo farnosti sv. Augustína s otázkou, ako to tam majú s rozhlasom. Povedal mi, že ho nemajú.“

Hoci kázeň mal na primíciách iný kňaz so zvučným hlasom, na konci svätej omše sa mal veriacim prihovoriť aj novokňaz. „Hovoril som si: ako toto dopadne?! A dopadlo to takto: Otto sa na záver svätej omše postavil pred oltár a povedal jednu vetu: Všetkým, ale naozaj všetkým úprimné Pán Boh zaplať... To bolo všetko!“

VYDÝCHOL PRI MAGNIFIKATE

Potom už boli v kontakte len príležitostne. Po vysviacke pôsobil Otto rok ako kaplán v Židlochoviciach. V roku 1973 sa stal správcom farnosti Mašovice pri Znojme, kde pôsobil až do svojej smrti 30. októbra 1988.

„Ottov pohreb bol v istom zmysle manifestáciou kňazov, lebo všetci si ho veľmi vážili. Bol spovedníkom mnohých ľudí vrátane Matky Vojtěchy Hasmandovej. Keď ochorel na rakovinu, sestričky boromejky z Hradišťa ho opatrovali. Chorobu znášal veľmi trpezlivo. Keď ho navštívil náš spolužiak zo seminára Josef Hrdlička, dnes emeritný olomoucký pomocný biskup, Otto mu krátko pred smrťou povedal príznačné slová: Je to výborné, ale bude to ešte výbornejšie.“

Otto bol veľký mariánsky ctiteľ. „Úcta k Panne Márii jednoducho k nám Moravákom patrí. Všetci ju vnímame ako niečo samozrejmé, takže bola aj súčasťou Ottovho života,“ vysvetľuje Jiří Mikulášek. A tak Otto aj zomrel s mariánskou modlitbou na perách.

„Jedna zo sestier boromejok sa pri ňom začala modliť po latinsky Magnificat. Povedala prvé slovo Magnificat, Velebí, a  Otto dodal anima mea Dominum, moja duša Pána. A naposledy vydýchol.“