Tajný kňaz, ktorý mal sviečku aj chuť

Rudolf Fiby sa narodil 4. apríla 1946 v Nitre. V sedemdesiatych rokoch patril k spoluzakladateľom spoločenstva Fatima okolo Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, ktoré v čase komunistickej diktatúry stálo v prvej línii zápasu o náboženskú slobodu. Podieľal sa na šírení samizdatovej literatúry i duchovnej formácii mládeže.

DYCHTIL PO POZNATKOCH

Fiby bol aj zapálený vedec – matematik, neskôr i  programátor. „Matematika ho sprevádzala celý život, od detstva bol hĺbavý a premýšľavý, všetkému chcel prísť na koreň,“ spomína jeho sestra Eva Mišúrová. „Už ako chlapec len tak z hlavy vedel, koľko je napríklad 222 krát 56,“ približuje ďalšia zo sestier Mária Bobáková.

Dychtivo hltal aj poznatky z iných oblastí, prečítal obrovské množstvo kníh. „Robil doma aj chemické pokusy, až kým mu raz v kuchyni niečo nevybuchlo. Zasiahlo mu oči, bolo to dosť vážne a bál sa, či ešte bude vidieť. Toto ho ,vyliečilo‘ z chémie, no vrhol sa na fyziku, astronómiu, botaniku. Hádam nebol odbor, ktorý by ho nezaujímal.“

VEDEL SI ODRIEKAŤ

Katolícku vieru, v ktorej bol pokrstený, na prahu dospelosti tiež podrobil kritickej analýze. Vzdialil sa, ale v  skúmaní kresťanských princípov pokračoval a to ho napokon priviedlo k prijatiu nutnosti existencie Božej prítomnosti.

„Vždy na mňa pôsobil dojmom askétu. Nedával to najavo, ale bolo to vidieť v jeho živote, mnohé veci si dokázal odriekať. Stravoval sa veľmi skromne, veľakrát si otvoril iba svoj ešus s obľúbenými ovsenými vločkami. Zvykol si ich prilepšiť lyžičkou lekváru alebo sušeného mlieka,“ hovorí pápežský prelát František Novajovský, ktorý sa s ním spoznal pri aktivitách tajnej Cirkvi v roku 1979.

Od začiatku si ľudsky sadli, obdivoval jeho svojský zmysel pre humor a fascinoval ho jeho prehľad v svetových i slovenských dejinách, ale aj nadšenie pre turistiku. „Poznal vari každý kopec, všetko mal prechodené, vyznal sa.“

VŠIMLA SI HO KGB

V tom čase mal už Rudolf Fiby za sebou tajnú kňazskú vysviacku, do ktorej ho povzbudil Silvester Krčméry. Po študijnej príprave ju prijal v Poľsku vo februári 1978. Bol činný v spoločenstve Fatima, nadviazal kontakty s  veriacimi zo Sovietskeho zväzu, tajne im prevážal Biblie, čím sa dostal do pozornosti KGB.

Rudolf Fiby (prvý zľava) po boku Vladimíra Jukla a Jána Chryzostoma Korca sa významným spôsobom zapojil do činnosti podzemnej Cirkvi. Snímka: archív –FM–

Vo svojom byte sa podieľal na rozmnožovaní samizdatovej náboženskej literatúry a viedol duchovné obnovy. Keď policajti zadržali dvoch ľudí, ktorí prevážali samizdaty v jeho aute, na výsluch si ho predvolala ŠtB. „Keď nemusel, prenechával šoférovanie iným,“ hovorí František Novajovský, ktorý sa o auto staral po technickej stránke. „Keď vedel, že ním jazdíme napríklad za chorými, natankoval plnú nádrž a nechcel za to žiadnu kompenzáciu.“

PAMÄTNÁ VETA

Po ukončení vysokej školy Rudolf Fiby učil na bratislavskej univerzite, ale kvôli náboženským postojom dostal výpoveď. Prijali ho do Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied, kde pracoval aj František Mikloško. Ten neskôr zdôrazňoval, aký veľký vplyv mal Fiby pri príprave sviečkovej manifestácie v roku 1988.

Práve vo Fibyho byte, ktorý vtedy už odpočúvala ŠtB, sa konala schôdzka, kde František Mikloško prvýkrát nadhodil nápad o organizácii sviečkovej manifestácie. V miestnosti nastalo ticho, ktoré prerušil až Fiby pamätnou vetou: „Sviečku a chuť mám.“

K prvému svätému prijímaniu pristúpil v rodnej Nitre.

Práve tento výrok zapôsobil povzbudivo, posmelil ďalších a napokon Mikloškov návrh podporili. „Tú vetu si dobre pamätám, lebo ju povedal so svojím typickým, beťárskym úsmevom. Po nej sme sa zhodli, že dobre, ideme do toho,“ spomína si účastník schôdzky František Novajovský, v tom čase už tiež tajne vysvätený kňaz.

RODINA NIČ NETUŠILA

Rudolf Fiby stál za prípravou viacerých samizdatov. Nielen organizačne či ako autor príspevkov, ale tiež technicky. Po tom, čo spoločenstvo Fatima získalo v druhej polovici osemdesiatych rokov prvé počítače, podieľal sa na vybudovaní unikátnej podzemnej tlačiarne v dome Petra Murdzu v Bratislave, ktorú sa Štátnej bezpečnosti nepodarilo odhaliť.

„Dom sa vtedy opravoval, izoloval od vody, a tak prišiel nápad využiť jamy, ktoré už sú vykopané,“ pamätá si František Novajovský, ako po večeroch spoločne betónovali tunel, aby v pivnici vznikol utajený priestor na tlač.

O žiadnej z týchto aktivít Fibyho najbližšia rodina nevedela. Nič neprezradil, aby nikoho neohrozil. „Pre nás to bol braček, s ktorým sme žartovali a chodievali po výletoch,“ hovorí sestra Eva Mišúrová. „Mysleli sme si, že sa venuje len vedeckej práci. Vedeli sme síce, že chodieva s mladými do prírody, ale to sa nám nezdalo čudné, keďže turistiku mal rád odmalička.“

A už vôbec rodina netušila, že tajne prijal i kňazskú vysviacku. „Sem-tam sme sa ho pýtali, či už má dievča, ale on to vždy zahral do autu, že má iné starosti,“ pousmeje sa Mária Bobáková. „Raz mu otec našiel v taške skriptá z teológie a zisťoval, prečo ich tam má. Odvetil, že preto, lebo ho to zaujíma. Otca táto odpoveď uspokojila, lebo vedel, že číta všetko možné, od rozprávky po vedecké knihy, takže ani toto nám nebolo podozrivé.“

OBROVSKÉ PREKVAPENIE

V rodinnom kruhu však ani po Novembri 89 a páde komunizmu neprezradil, že je kňaz. „Až v roku 1991 mala mamka osemdesiatku, tak sme šli v Nitre celá rodina na omšu a  Rudka nikde. Boli sme netrpezliví, ako to, že mešká, veď bol dochvíľny na minútu. Zrazu idú kňazi a Rudko medzi nimi. V úžase sme na to pozerali. Keď som šla k nemu na sväté prijímanie, ani som nevedela, či mám povedať ahoj alebo amen,“ premieta si tie chvíle Mária Bobáková.

Rudolf Fiby so svojimi štyrmi sestrami v roku 2011. Na rodinné stretnutia chodieval rád. Snímky: archív –EM–

Zaujímavé je, že aj po zmene režimu zotrval so súhlasom predstavených v civilnom zamestnaní. „Kňazstvo vždy považoval za službu. Nepovedal by som, že sa stiahol, veď slúžil sväté omše a robil duchovné cvičenia či obnovy rehoľným sestrám a spoločenstvám. Nešiel však do diecéznej pastorácie. Bral to tak, že ako kňaz môže byť užitočný aj v civilnom zamestnaní, a myslím si, že naozaj bol. Jeho kolegovia si veľmi cenili jeho zapálenosť a angažovanosť,“ tvrdí František Novajovský.

VYHĽADÁVANÁ KANCELÁRIA

V roku 1992 sa Rudolf Fiby presťahoval do Košíc, kde sa neskôr zamestnal vo firme svojho priateľa z obdobia tajnej Cirkvi Pavla Hrica, ale venoval sa i duchovnej činnosti. „Pracoval ako programátor a metodik programovania. Neustále študoval najnovšie technológie a mnoho vecí sám aplikoval,“ približuje Pavol Hric. „Rudo, aj keď bol kňaz, nielenže dobre pracoval, ale miloval svoju prácu.“

Pred Veľkou nocou či inými sviatkami sa návštevnosť jeho kancelárie podstatne zvýšila. „Bol poradcom nielen v pracovných, ale pre mnohých aj v morálnych a duchovných veciach. Tí, ktorí vedeli, že je kňaz, chodievali k nemu aj na spoveď. Rozhovory s ním boli pre mňa i mojich spolupracovníkov veľkým zážitkom. Jeho vety boli pomalé a premyslené, v rozhovore sa nesnažil mať prím, vytváral priestor pre nás.“

DAR MODLITBY NESTRATIL

Životný zápal Rudolfa Fibyho však zastavila náhla mozgová príhoda, iba niekoľko hodín pred Štedrým dňom roku 2012. Ešte deň predtým pomáhal s predvianočnými spoveďami v jednom z košických kostolov.

S ťažkými následkami mesiace ležal v nemocnici, stratil schopnosť reči a pohybu. „Keď sme sa ho niečo pýtali, nemohol sformulovať slová, aj keď nám rozumel. Dorozumievali sme sa iba očami. Keď sme sa však s ním modlili, vtedy vedel zreteľne odpovedať, či už to bol Otčenáš, korunka Božieho milosrdenstva alebo ruženec. Nič iné povedať nedokázal, ale modliť sa áno. Pre mňa to bola záhada, ale zároveň veľké povzbudenie,“ prezrádza František Novajovský.

ŠTÁTNE VYZNAMENANIE

Rudolf Fiby zomrel 9. októbra 2014 v Košiciach vo veku 68 rokov. Začiatkom roka 2024 mu prezidentka Zuzana Čaputová in memoriam udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu, jej rozvoj, ľudské práva, slobody a ich ochranu.

Jeho sestry sa rozhodli venovať štátne vyznamenanie Múzeu obetí komunizmu v Košiciach, ktoré sídli v budove, v ktorej takmer dvadsať rokov pracoval. Múzeum založil Pavol Hric a nachádza sa v ňom aj Knižnica samizdatu Rudolfa Fibyho.

„Jeho životná cesta bola jedinečná,“ poznamenáva Pavol Hric. „Skúsenosť zo sveta profánnej práce v čase totality mali stovky kňazov, ale po nežnej revolúcii si túto cestu uchoval možno ako jediný. Kňaz, vedec, programátor – je v tom jeho odkaz do budúcnosti?“