Úsmev je vždy lepší ako plač

Na cestu sa vydala ešte s kamarátkou Katkou a jej synom. Otec detí ostal na Ukrajine. Pokojný život v Kyjeve narušilo vyštudovanej logopedičke a psychologičke bombardovanie. „Najhoršie bolo, že sme nevedeli, kedy opäť pôjdeme do krytu, veľmi sme sa báli o život. Nebolo jasné, koľko to bude trvať ani ako sa to skončí.“

V pivničnom úkryte bytovky boli s tridsiatimi susedmi niekoľko hodín denne alebo aj tri dni. „Okrem toho, že sme sa báli, snažili sme sa vykonávať nevyhnutné veci. Striedali sme sa pri varení, deti sa rozprávali, hrali, spávali sme na matracoch.“

Kryty boli vybavené na prežitie, okrem ľudí tam boli aj zvieratká. „Vtedy sme sa všetci spojili, nehádali sa, naopak, ľudsky sme sa zblížili. Hladní sme neboli, ale bola tam zima. Všetci sme sa držali a zakaždým verili, že sa to už nezopakuje.“

ODIŠLA S ŤAŽKÝM SRDCOM

Táňa najprv správam o vojne, ktoré odvšadiaľ prichádzali, nechcela uveriť. Nevedela si predstaviť, že nad ich kyjevským nebom môžu lietať bomby, že v jej meste môžu takto zomierať ľudia. „Bolo to ako zlý sen, nočná mora,“ hovorí o skúsenostiach s vojnou.

Ako mnohí iní aj ona dúfala, že politici sa dohodnú a konflikt bude zažehnaný. Alebo že vojaci vypália pár striel do vzduchu a bude po všetkom. Žiaľ, nestalo sa tak. Deň 26. február si pamätá dodnes a nezabudne naň do konca života. Keď sa jej po viacerých dňoch v  úkryte naskytla možnosť odísť, využila ju. Odišla z rodnej vlasti, ale s ťažkým srdcom.

PÁR HRIVIEN NA PREŽITIE

Mama, ktorá bývala neďaleko, ostala v Kyjeve. Medzičasom odišla do Ameriky za manželom. Táňa súrodencov nemá, z najbližšej rodiny ostala doma ešte krstná mama jej detí a stará mama. O odchode sa nerozhodovala dlho. Deti najprv odísť nechceli, ale keď videli, že konflikt pokračuje, súhlasili.

„Bola to otázka života a našej budúcnosti. Vôbec som nevedela, kam vlastne ideme. Mala som síce adresu – Slovensko, Partizánska Ľupča – od známej mojej kamarátky. Ale kde presne to je, ako a či sa tam dostaneme, som netušila. Len som verila, že sa to podarí.“

Vo vrecku mala doklady, platobnú kartu s hrivnami na pár dní. Prvá cesta z Kyjeva smerovala do obce Novaja Frankovskaja na hranici medzi Ukrajinou, Poľskom a Slovenskom. Cestou stále padali bomby, ktoré ich, našťastie, nezasiahli. Následne sa autobusom dostali do Bratislavy.

CESTA TRVALA 40 HODÍN

Keď sa na stanici v hlavnom meste opýtala, ako sa dostane do cieľa svojej cesty, mnohí ani nevedeli, kde to je. „Musela som si spresniť, že je to na strednom Slovensku, v okrese Liptovský Mikuláš.“ Napokon ich ľudia nasmerovali na správny vlak a informáciami pomohli aj cestujúci. „Zlá bola jazyková bariéra. Hoci sú naša a slovenská reč v niečom podobné, mnohým veciam sme aj tak nerozumeli.“

Do Partizánskej Ľupče sa napokon dostali. Celá cesta však bola dlhá a  náročná. „Jedlo nebolo, deti boli hladné. Peniaze síce boli, ale nie dosť. Išli sme v kuse skoro štyridsať hodín, všade na Ukrajine boli veľké zápchy. Ale keď sme dorazili na Slovensko, na hraniciach nás nakŕmili,“ dodnes si pamätá.

PRVÉ DNI NA SLOVENSKU

Na Liptove sa najprv ubytovali v penzióne, po troch mesiacoch sa presťahovali do domu, kde žijú dodnes. „Bola som šťastná, že sme si zachránili život a trochu sme sa upokojili. Som veľmi vďačná pánovi starostovi Ladislavovi Balážecovi i ďalším ľuďom, ktorí sa o nás postarali.“

Na Ukrajine Táňa doslova žila svojou prácou detskej logopedičky a psychologičky.

Dom, ktorý obývajú, nie je veľký, ale stačí. Jeho majiteľ im vyšiel v ústrety aj tým, že kúpil novú práčku či mikrovlnku. Niečo si časom dokúpila sama, dozariadila podľa svojho vkusu. Prvé výzvy boli vybaviť prechodný pobyt a doklady, nájsť si prácu a pre deti zabezpečiť školu a lekárov.

PRÁCA AJ ŠTÚDIUM

Všetko akoby zázrakom našli práve v dedine, kde sa usídlili. V základnej škole jej ponúkli pomáhať v administratíve, občas vypomôže aj ako pedagogická asistentka. Za miesto vďačí riaditeľovi Ľubošovi Hošalovi.

Svoju prácu psychologičky a logopedičky zatiaľ oficiálne vykonávať nemôže, hoci v nej má štrnásťročnú prax a má ju nadovšetko rada. Absolventka štúdia na National Pedagogical Dragomanov University v Kyjeve musí v štúdiu pokračovať ďalej, aby získala doklady o vzdelaní, ktoré bude akceptovať aj slovenská strana.

Tatiana si nevie predstaviť, že by robila niečo iné. „Moji rodáci, hoci aj s vysokoškolským diplomom, tu v začiatkoch robili aj menej kvalifikovanú prácu. Ja som hneď našla prácu zodpovedajúcu môjmu vzdelaniu,“ konštatuje. Čo sa týka financií, keďže nemá plný úväzok, nezarobí veľa. Uvedomuje si, že musí živiť aj deti, nie sú však náročné.

TÚŽI SA POZRIEŤ DO KYJEVA

Keď sa ich život na Slovensku dostal do zabehnutých koľají, zatúžila sa ísť pozrieť do Kyjeva. Sama, bez detí, lebo syna Daniela, ktorý ešte nemá 16 rokov, by mohol chcieť zadržať otec, ktorý s nimi nežil už pred ich odchodom.

Rada by sa zvítala najmä so starou mamou. Bojí sa však toho, ako sa jej krajina a mesto zmenili. Našťastie, z rodiny zatiaľ prežili všetci. S mamou, ktorá žije za oceánom, bola osobne vlani, keď priletela pozrieť dcéru a vnúčatá. Často si píšu alebo volajú.

Táňu teší, že na Liptove našla všetko potrebné. Okrem materiálnych vecí aj „obyčajné“ ľudské prijatie. Ona i deti si tu našli priateľov a starajú sa aj o psíka. Občas číta knihy, ale len v slovenčine, lebo sa potrebuje učiť jazyk. Rada si vyjde do okolitej prírody, nadýchať sa čerstvého vzduchu.

V okolí Partizánskej Ľupče má svoje obľúbené miesta, kde načerpá silu a energiu. Hory a prírodu má rada odmalička. Alebo si s tunajšími ženami zacvičí, vyskúša jumping. Dcéra zas po škole hráva na gitare a venuje sa ochotníckemu divadlu, Daniel má rád futbal a basketbal. Zavše sa okúpu v blízkom akvaparku.

NA SLOVENSKU SI UŽ ZVYKLI

Tánina rodinka sa stala súčasťou miestneho spoločenstva. Zúčastňujú sa na podujatiach v  dedine,  spoznali aj tunajší folklór i mentalitu. Usmievavá a komunikatívna „bojovníčka“ hovorí, že povaha Slovákov i veľa iných vecí sú veľmi podobné ako na Ukrajine. Ale vlasť a milovaný Kyjev jej aj tak veľmi chýbajú.

No na Slovensku si už zvykli. Najväčší problém mali so slovenčinou, ale po dvoch rokoch ona aj deti rozumejú takmer všetkému. Dcéra končí základnú školu a ide študovať na bilingválne gymnázium do Ružomberka. Daniel bude od septembra piatak.

S pomocou vedenia školy a ostatných učiteľov sa im vcelku úspešne podarilo do miestnej komunity integrovať. Okrem nich sú v Partizánskej Ľupči aj ďalší Ukrajinci, s ktorými si rozumejú a pomáhajú si.

MODLIŤ SA MÔŽE KDEKOĽVEK

Sympatická blondínka je hĺbavý, analytický typ, veľa premýšľa. O minulosti, ktorú zanechali, o prítomnosti i budúcnosti. Najviac ju trápi, že nevie, čo bude zajtra. Chceli by zostať, ale záleží na tom, ako to bude s prácou a ubytovaním. Myslí si, že ak by už nemohla zostať v miestnej škole, vymyslela by niečo iné, najlepšia by však bola práca s deťmi.

Hovorí, že má rada úsmev, lebo je lepší ako plač. A radšej mlčí, ako by mala ublížiť slovom. „Nenahnevám sa ľahko, ale keď niekto prekročí i určitú hranicu, viem aj zakričať. Skoro všetci ľudia sú dnes na niečo nahnevaní, ale hnevom si nepomôžu. Snažím sa byť ku všetkým úprimná, povedať, čo mám na srdci, to isté aj očakávam.“

Vyznaním sú pravoslávni a občas im chýba návšteva ich chrámu. Najviac cítili nostalgiu na Vianoce, keď sa na ich typických bohoslužbách stretávala celá rodina. U nás by za nimi museli cestovať na východné Slovensko. „Modliť sa však človek môže kdekoľvek a kedykoľvek. Najmä za svoj život, za deti, rodinu, za to, aby na Ukrajine zavládol mier. To však, zdá sa, potrvá ešte dlho.“