Vedel som, že Boh nás neopustí

Komunistický režim trojici znepríjemňoval život od 12. decembra 1983, keď ich prichytili na slovensko-poľskej hranici v Mníšku nad Popradom. „V Poľsku vtedy šírenie náboženskej literatúry nebolo zakázané. U nás to bolo trestné a bol na to osobitný paragraf,“ vysvetľuje Branislav Borovský.

Oficiálnym dôvodom na zatknutie bolo najskôr prekročenie hranice, neskôr nedovolené pašovanie tovaru. Aktéri procesu však zdôrazňujú, že nepašovali knihy, ale Božie slovo.

Vo vyšetrovacej väzbe i vo väzení ich posilňovala modlitba a najmä silná viera v Boha. Napriek útrapám, ktorými si prešli, sa všetci traja zhodujú, že by to urobili znova.

VÝMENA BATOHOV

Alojz Gabaj (65), rodák z Veľkého Zálužia, sa v  Bratislave učil za stavebného zámočníka – zvárača. Na internáte stretol tajných saleziánov, ktorí tam pôsobili ako vychovávatelia. Keď sa po škole zamestnal, vo voľnom čase chodil na mládežnícke stretká. Zoznámil sa na nich s Helenou, budúcou rehoľníčkou.

„Raz sa ma opýtala, či by som bol ochotný prenášať náboženskú literatúru cez hranice. Súhlasil som. Nebáli sme sa, boli sme mladí a bezstarostní,“ spomína.

„Akcia prebiehala tak, že batohy, v ktorých som mal jedlo, som si v Poľsku vymenil so ,spojkami‘ za iné batohy, naložené knihami,“ približuje Alojz Gabaj priebeh pašovania. Desaťkrát bol úspešný, jedenásty raz ho prichytili aj s dvoma spolupútnikmi.

PREZRADIL ICH SNEH

Na ten deň si živo spomína. „Bola zima, snehu po kolená. Možno aj preto sme boli nápadnejší ako inokedy. Pohraničiari nás vystopovali podľa stôp v snehu. Kráčali sme, keď zrazu niekto zakričal: Ruky hore! Vtedy sme už vedeli, že bude zle. Strach som však nemal.“