Verná Bohu aj v ťažkých chvíľach

Vauguste 1950 bola so svojimi spolusestrami násilne vytrhnutá z kláštorného prostredia. Obdivuhodnú a vytrvalú ženu, pevnú vo svojej viere a presvedčení, sa však zlomiť nepodarilo. Rodáčka z Lučivnej spod Tatier vyrastala v milujúcej rodine so štyrmi súrodencami.

Mária sa narodila ako štvrté dieťa 26. marca 1933, po bratoch Ondrejovi a Štefanovi a sestre Ľudmile. Po nej pribudla ešte sestra Helenka. Rodičia jej dali meno Mária. „Moji rodičia neboli bohatí na majetok, zato vždy u nás vládla láska, ľudskosť a porozumenie. Nebola u nás núdza ani na veselé príhody,“ hovorí. Detstvo mala pekné.

SPOMIENKY NA VOJNU

Do ľudovej školy nastúpila na začiatku druhej svetovej vojny. „Keď vojaci prechádzali ich obcou, ako deti sme sa im rozbehli naproti, pozerali sme na množstvo áut, techniky a vojakov v nablýskaných uniformách. Odhodlane postupovali vpred a cestou nám hádzali čokolády a mávali nám. Tešili sme sa z toho, nechápali sme podstatu vojnových hrôz, ktoré táto invázia započala.“ Dosah vojnového besnenia pochopila až neskôr.

OSUDNÁ PÚŤ V LEVOČI

Po vojne žila Mária ako každé mladé dievča. Chodila do školy, pomáhala rodičom v domácnosti, voľný čas trávila s kamarátkami. „Raz na náboženstve mi spolužiak predpovedal, že pôjdem za mníšku. Vtedy som sa smiala, že pôjdem, až on bude pápež.“

Jeho slová sa však nakoniec naplnili. Márii sa v tomto smere stala osudnou púť v Levoči. Na Mariánskej hore mala silný duchovný zážitok.

„Pri modlitbe a pohľade na Matičku som zrazu vo vnútri počula hlas, aby som sa stala rehoľníčkou. Bola to taká otázka: A prečo by si nešla za mníšku? Najprv som sa zľakla, ale nevedela som na to zabudnúť. Prekvapilo ma to, veď som nebola taká zbožná. Veľmi som proti tomu bojovala, mala som veľký strach. Svoj zážitok som ešte v  ten deň rozpovedala kamarátke. A  tá mi povedala, že ak odídem do kláštora, ona pôjde tiež.“

O  rehoľnom živote vtedy pätnásťročné dievčatá nevedeli nič. V túžbe nazrieť za kláštorné múry sa skontaktovali s Máriinou tetou, rehoľnou sestrou z  Kongregácie školských sestier svätého Františka z Assisi v Žiline. Dostali povolenie prísť na návštevu kláštora. Život a odhodlanie sestier Máriu utvrdili v presvedčení nasledovať Boha.

VSTUP K FRANTIŠKÁNKAM

Mama jej dala súhlas bez problémov. „Ešte som musela presvedčiť otca. Ten najprv nesúhlasil, lebo ma mal veľmi rád. Jeho podpis som si nakoniec vymohla pri hre, keď sme sa doberali, kto sa vie krajšie podpísať. Tak súhlas do kláštora podpísal, ani nevedel, o čo ide,“ obhajuje svoj čin s úsmevom. Proti vstupu do rehole sa postavil aj najstarší brat Ondrej.

„Varoval ma, že rehole budú rozpúšťať a môžem mať veľké problémy. Ja som si však nedala povedať a nič ma neodradilo ísť za hlasom, ktorý mi stále znel v ušiach. Vtedy, ako mladé dievča, som život brala ľahšie, neuvedomila som si, aký to môže mať dosah.“

Mária zostala neoblomná, a tak sa 15. septembra 1948 začal jej život čakateľky u sestier františkánok. Vzdelávaním a duchovnou formáciou v Katolíckom dome v Žiline nabrali jej dni nový zmysel.

ZAČIATKY PERZEKÚCIÍ

Bratove slová sa čoskoro začali napĺňať. Štátna moc zasahovala do života Cirkvi i reholí. „Našu meštiansku rehoľnú školu zrušili, už v druhom polroku 1950 sme z nej museli odísť. Na prípravu sme chodili do reálneho gymnázia, ktoré bolo oproti. Sem premiestnili náš učiteľský ústav,“ vysvetľuje. Vtedy ako čakateľka túžila byť čo najskôr oblečená do rehoľného rúcha.

„Predstavení váhali, či to majú naozaj urobiť, lebo už na jar komunisti likvidovali mužské kláštory a brali našich bratov františkánov. Aj tak sme na tom trvali. Išli sme aj naboso na púť do Višňového, aby sme si to vymohli modlitbou. Podarilo sa a 22. júla sme mali obliečku. Stala som sa novickou. Uskutočnilo sa to tajne, mohli na ňu prísť iba dvaja z rodiny, tak prišla mama a sestra.“

VYHNANIE Z KLÁŠTORA

Pokojný život rehoľníčok prerušila plánovaná likvidácia ženských reholí. „Predstavení vedeli, že sa niečo chystá aj u nás, tak sme s napätím čakali, kedy sa to stane. Ráno 29. augusta našu budovu obkľúčili milicionári. Mali sme svätú omšu a modlitby, naraz sa ozvalo hlasné búchanie na dvere a krik.“

Oznámili im, že rušia kláštor a majú ho ihneď opustiť. „Museli sme sa veľmi rýchlo pobaliť. Nevedeli sme, kam nás odvezú a čo s nami bude. Niektoré sestry si mysleli, že ideme na Sibír. Predvídavé staršie sestry nám novickám dali narýchlo čierne závoje namiesto bielych, aby nás komunisti nerozoznali od ostatných spolusestier.“

Po novickách sa totiž milicionári zháňali prednostne. „Boli by sme zadržané a zrušili by nám rehoľnú službu. V rozostupoch a v sprievode ozbrojených mužov so samopalmi nás nahnali do pripravených autobusov,“ približuje osudný deň sestra Petra.

POD STÁLYM DOZOROM

Najbližšou zastávkou bol sústreďovací tábor v Kláštore pod Znievom s nevyhovujúcimi podmienkami. „Boli tam iba holé steny, nebol klasický vodovod, o kúpeľniach nehovoriac, umývali sme sa v lavóroch. Mali sme nedostatok postelí, aj tie boli väčšinou iba detské.“

Novicky sa dostali do jednej miestnosti, bývalo ich v nej dvanásť plus magistra. „Našou úlohou bolo pripravovať jedlo a starali sme sa o  poriadok a  prevádzku budovy. Staršie sestry odvážali na poľnohospodárske práce i do lesa po okolí.“

Aby boli rehoľníčky pod neustálym dohľadom, pridelili im štátnu politickú zmocnenkyňu. Okrem práce boli držané mimo verejnosti, aby nemali na ľudí „zlý vplyv“. Napriek neistej budúcnosti ich spájala viera a jednotné spoločenstvo.

„Neprovokovali sme, nechceli sme dať komunistom dôvod na zvýšenú pozornosť, ale našli sme si priestor na modlitbu a duchovné aktivity.“ Tu vykonala aj prvé sľuby a prijala rehoľné meno po obľúbenom svätcovi – svätom Petrovi.

KAPLNKA V KONCENTRÁKU

Po roku ju pridelili do Čiech, kde strávila štyridsať rokov. „Keď nás odvážali zo Slovenska, nevedeli sme ani my, ani šofér, kam ideme. Dostal len trasu, miesto nepoznal,“ vysvetľuje.

Ocitla sa v Sudkove pri Šumperku, v znárodnenej továrni na spracovanie ľanu Moravolen. Sestrám ako politicky nežiaducim osobám pridelili náročnú prácu. Petra obsluhovala a čistila stroje, pomáhala aj civilným pracovníčkam – „úderníčkam“.

„Atmosféra ubytovania bola hrozivá, podmienky horšie ako na Slovensku. Ubytovali nás v bývalom koncentračnom tábore pre vojnových zajatcov. Dva baraky boli opravené, do jedného dali sestry notredamky, do druhého sme išli my. Bola tam zima, tma, zlé hygienické podmienky.“

Aj tu sestry však dokázali vytvoriť priestor pre Boha. „Urobili sme si tu malú kaplnku, o ktorej vedeli aj dozorcovia a naoko ju prehliadali. Keďže to bolo mimo verejnosti, nechali nás.“

NEUSTÁLE SLEDOVANIE

Sestry si museli neustále dávať pozor, čo kde povedia. Občiansku poslušnosť dodržiavali, ale v otázkach viery neustupovali. „Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra, keďže bol pracovný deň, sme žiadali dovolenku. Vedúci vedeli, že ten deň chceme zasvätiť, a zamietli nám ju. Tak sme si dovolili „štrajkovať“ a neprišli sme do práce.

Rovnako aj na sviatok Troch kráľov.“ Reakciou štátnych orgánov na neposlušnosť boli časté razie, pátranie po nelegálnych dokumentoch.

Odvážna sestra spomína aj na agitácie komunistov, ich presviedčanie, aby z rehole vystúpila. Ale ani neustále preškoľovanie, prednášky, prísľub lepšej práce či občianskych výhod ju nepresvedčili ustúpiť zo svojich zásad.

Z TOVÁRNE K CHORÝM

V roku 1954 sa začala jej nová misia v ústave pre dožívajúcich a chorých dôchodcov. V Mnichove v okrese Vrbno pod Pradědem sa starala o ich telesné a duchovné potreby.

„Práca bola ťažká, ale zároveň krásna. Starí ľudia, ktorí už nemali nikoho, nám často hovorili, že sme ako ich dcéry. Snažili sme sa im spríjemniť ťažké a posledné dni života, ako sme vedeli.“

Podobne s láskou a ochotou slúžila takmer tridsať rokov aj zdravotne a  mentálne postihnutým deťom v Hlučíne.

NÁVRAT NA SLOVENSKO

Po nežnej revolúcii a páde komunizmu sa sestra Petra vrátila na Slovensko. Katolícky dom v Žiline bol opätovným miestom náboženského života a pôsobenia kongregácie školských sestier.

„Bolo treba nanovo opraviť budovu, chceli sme rozbehnúť aj duchovné aktivity, zriadili sme Gymnázium svätého Františka. To bola aj moja úloha,“ konštatuje.

Statočná rehoľníčka dnes sedem rokov žije na zaslúženom odpočinku v kláštore v Okoličnom. Ani vo vysokom veku ju neopúšťa láskavosť a optimizmus. Neposlúchajú ju nohy, ale má ešte veľmi dobrú pamäť.

Kým vládze, je ochotná svedčiť o praktikách bývalého režimu, hoci odpustila všetkým, ktorí sa podieľali na ničení duchovenstva. No neželá si, aby sa tieto dejiny opakovali. „Slováci, buďte jednotní. Nehašterte sa. Verte v Pána. To nás zachráni,“ odkazuje.