Vybrúsený majstrom Schneiderom-Trnavský

Hoci v posledný septembrový deň oslávil Ladislav Vymazal okrúhle 90. narodeniny, aj v tomto veku stále pravidelne spieva na nedeľných latinských svätých omšiach v trnavskej bazilike. „Som si však vedomý, že môj hlas už nemá tú sýtosť ako kedysi,“ skromne priznáva.

Narodil sa v  Trnave a  rodičia mu od detstva vštepovali hodnoty – chceli z neho vychovať slušného človeka, čestného a veriaceho. Keď bol ešte v perinke, otec vedľa neho položil vlastnoručne vyrobené husle. Neskôr ho prihlásili do hudobníckej školy, kde sa naučil základy hry na tomto nástroji.

MUSÍŠ PRÍSŤ

Na svoje začiatky v Rímskokatolíckom cirkevnom hudobnom spolku sv. Mikuláša si spomína živo. O jeho činnosti sa dozvedel od kamarátov, ktorí tam pôsobili ako muzikanti. Opýtal sa ich, či by tam aj on nemohol chodiť. V tom čase bol vedúcim spolku významný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský, ktorý mu poslal odkaz, že nielenže prísť môže, ale priam musí.

„Mikuláš Schneider-Trnavský bol intelektuál. Vedel, koho v orchestri potrebuje a kto sa na akú pozíciu hodí. Stačilo mu pár minút rozhovoru a hneď rozpoznal, s kým má tú česť,“ spomína Ladislav na veľkú osobnosť slovenských hudobných dejín.

Ako 15-ročný chlapec teda prišiel na svätú omšu, ktorá bola pre hudobníkov skúšobná. Dirigent Schneider sa s ním predtým porozprával, pretože chcel vedieť, akú úlohu bude v zbore zastávať. „Prišiel som na chór, noty boli rozdané, muzikanti pripravení a čakalo sa, kým sa začne. Jedna stolička a husle boli voľné, a tak som si sadol a hral. Ale nie všetko som uhral.“

Dirigent postupne zhodnotil výkony hudobníkov. Keď došiel rad na Ladislava, ani sa ho nepýtal, či môže prísť na ďalšiu skúšku, jednoducho mu oznámil, že na ňu príde. V zbore sa nachádzali skúsení muzikanti a bolo nutné Ladislava usmerniť, aby sa dotiahol na ich úroveň. To sa mu podarilo. Za rok ho Schneider-Trnavský vypracoval na takú úroveň, že bol s jeho hrou spokojný.