Zatiaľ si Pán Boh myslí, že som užitočný

"Keď idem do roboty, nech to stojí za to,“ pousmial sa Viliam Dobiáš na margo dvadsiatich štyroch hodín v práci. „Je to len o zvyku. Keď som po promócii nastúpil do nemocnice, hneď po mesiaci som začal slúžiť. Za vyše päťdesiat rokov nepoznám iný život ako so službami,“ pokračoval už vážnejšie. Počas služby mal päť výjazdov. „Niekedy ich mám dvanásť, inokedy dva.“

Lekárske povolanie je pre neho poslanie i služba. „Nevidím degradáciu v tom, že som v istom zmysle služobník. Veď poznáme slovné spojenie, že ľudia sú povolaní slúžiť. Keď prídem za pacientom, ktorý je utrápený, vyšetrím ho a liečim. Ak po chvíľke vidím, že sa mu začína uľavovať, je to spätná väzba, ktorá mi dobíja baterky. Som ako ,full hybrid motor‘.“

LEKÁR, KTORÝ KÁŽE

Lekár záchranár Viliam Dobiáš je vo svojom odbore legenda. Pritom sa v roku 1968 hlásil aj na teológiu.

„Chcel som byť pilot a novinár. Rodičia mi odporúčali, aby som vyštudoval niečo konkrétne, napríklad strojarinu alebo stavbárčinu ako otec. Nakoniec som si podal prihlášku na medicínu. Ako druhú školu som si napísal teológiu. Komunisti asi nechceli mať zo mňa kňaza, tak ma prijali na medicínu.“

Hoci sa nestal kňazom, až do špiku kosti je duchovne založený. „Toto sa rodičom podarilo, lebo ma odmalička viedli k viere. Dnes však hovorím, že robím aj ,farára‘, keď dávam pacientom duševnú podporu, ale i kázanie. Porozprávať sa je často dôležitejšie ako lieky.“

Aj túto životnú múdrosť sa naučil za vyše polstoročie lekárskej praxe. Nečudo, že sa onedlho zaradí k laureátom Ceny akademika Niederlanda, ktorý bol prednostom internej kliniky na Kramároch.

„Ako medik som tam bol v treťom ročníku na praxi, ešte som dokopy nič nevedel. Pridelili mi dve izby s tromi ženami a tromi mužmi. Ráno som sa ich na malej vizite opýtal, ako sa vyspali a či ich niečo bolí. Raz za týždeň bola veľká vizita, na jej čele bol profesor Niederland. Keď sa pýtal na stav pacienta v izbe, ktorá mi bola zverená, primár začal referovať. No profesor ho zastavil – predsa tu máme medika, ktorý to má na starosti.“

Viliam Dobiáš hovorí, že tento moment bol pre neho kľúčový. „Veď profesor si mohol vypočuť od primára, aký je stav pacientov, a trvalo by to tridsať sekúnd. Vôbec sa nemusel zaoberať nejakým medikom, ktorý tam koktal dve minúty. Ale to, že ma vytiahol medzi tridsiatkou ľudí dopredu a urobil zo mňa dôležitého človeka v tíme, bolo od neho úžasné gesto. Ovplyvnilo celý môj profesionálny život a hlavne spôsob práce s medikmi a mladšími kolegami.“