Zažila päť farárov a tridsať kaplánov

„Boh mi stále posiela do cesty ľudí, aby som ešte mohla pokračovať. Teraz už mám pomocníkov na večerné sväté omše, ja pripravujem kostol na tie ranné. Autom ma dovezie jeden dôchodca, ktorý ešte miništruje,“ pochvaľuje si 85-ročná kostolníčka z Trstenej.

NEBOL BY TO POKOJ

Vo svojom veku by si už mohla užívať pokojné dni bez povinností, ktorých sa okolo kostola nazbiera dosť. Zvlášť počas sviatkov, akými sú aj Vianoce. „To by pre mňa nebol pokoj, vždy by ma to ťahalo,“ usmieva sa. Kým jej to zdravie dovoľuje, ostáva aktívna. Hoci si pri chôdzi už musí pomáhať paličkou.

„Keď ma začal bolieť kĺb, bolo veľa roboty, tak som nešla na röntgen, že to prejde. No a teraz sa mi už na operáciu ísť nechce. Nemám bolesti, len pri chôdzi mi to spôsobuje ťažkosti. Keby som nemala palicu, skončím na zemi.“ Keď drží v jednej ruke paličku, ťažko sa jej niečo prenáša. Pomôžu šikovní chlapci z radov miništrantov. „Sú zlatí. Potrebujú len, aby ich niekto podirigoval.“

VŽDY MAL KTO POMÔCŤ

Dlho sa mohla spoľahnúť na pomoc manžela, ktorý pred ôsmimi rokmi zomrel. Vďaka nemu sa k tejto službe aj dostala, vykonávali ju spoločne od januára 1979. „Jeho oslovili po tom, čo pre starobu skončil predchádzajúci kostolník a nemal to kto prebrať. Manžel však pracoval na turnusy ako železničiar, tak povedal, že by to mohol vziať iba spolu so mnou. Farár súhlasil.“

Pápežské vyznamenanie svätého Gregora Veľkého za desaťročia vernej, obetavej služby v kostole.

Takto si všetko dokázali zadeliť, jeden chodieval do kostola ráno, druhý večer. „Obaja sme robili na železnici, starali sme sa aj o gazdovstvo, ale Pán nám pomáhal. Keď podrástli deti, zapojili sa tiež. Mám osemnásť vnukov a  sedemnásť pravnukov, vždy mal kto pomôcť. Za celý čas sme preto nepotrebovali voľno, ani keď som mala zlomenú ruku. Kňaz sa vždy mohol spoľahnúť, že tam niekto od nás bude.“

NAJPRV SA AJ HANBILA

Za komunizmu si však takáto činnosť vyžadovala odvahu. „Vedúci na stanici sa manžela pýtal, či sa nebojí o deti, keď sa sľúbil za kostolníka. Že ich nezoberú na školu. Odvetil, že o naše deti má starosť Boh. Vedúci mu aspoň poradil, nech kostolníctvo nepíše na seba ako živiteľa rodiny, ale na mňa. Tak sme teda urobili.“

Oficiálne bola teda ako kostolníčka zapísaná Magdaléna a aj ľudia v Trstenej si zvykli, že majú v tejto službe ženu. „Najprv som sa trochu hanbila, ale potom to prešlo. Keby ste len vedeli, aká som bola hrdá, že to môžem robiť. Veľmi za túto možnosť Bohu ďakujem.“

V ŤAŽKÝCH ČASOCH

Hovorí to napriek tomu, že problémy sa počas diktatúry komunistického režimu skutočne dostavili.

„Keď sme začínali, starší syn končil ôsmu triedu. Samozrejme, na strednú školu ho nevzali, oficiálne pre nedostatok miesta. Musel ostať v deviatom ročníku. Ale už po troch dňoch za nami prišli, či by nešiel na priemyslovku do Medvedzia, lebo potrebujú zriadiť triedu strojárov a súrne zháňajú žiakov z okolia, keďže tam nemajú internát. S potešením nastúpil. Aj dcéry a mladší syn potom vyštudovali.“

Skromná Oravčanka si nesťažuje, hoci v období náboženskej neslobody sa bolo treba mať na pozore. Kvetinové výzdoby napríklad robievali po večeroch pri sviečkach, aby vysvietený kostol nevzbudzoval zbytočnú pozornosť.

„Raz som poslala mojich chlapcov zamknúť kostol, a keď ich uvideli policajti, naháňali ich. Asi im chceli nahnať strach. Ťažko vtedy bolo, ľudia sa báli. Po meste chodili hliadky a kadejakí tajní, učitelia radšej chodievali na sväté omše inde, kde ich nepoznali, aby nemali problémy v zamestnaní.“

NEOPÍSATEĽNÉ POVZBUDENIE

Kostolník zvyčajne prichádza do kostola prvý a odchádza posledný. Je to zodpovedná úloha, ale Magdaléna Šurinová dodáva, že prekrásna. „Nie je toho málo, všetko nachystať, niekedy aj na päť svätých omší za deň, keď boli sobáše. K tomu krsty, pohreby. Zároveň je to veľká radosť. Keď ráno prídete do prázdneho kostola a pri svätostánku sa v tom tichu môžete pomodliť, to je najväčší dar. Položíte tam všetky trápenia a ani sa nedá opísať, aký povzbudený potom odchádzate domov.“

Najviac sa musela obracať, keď sa farský Kostol sv. Martina v rokoch 1999 – 2002 kompletne rekonštruoval. „Toho prachu, čo tu vtedy bolo,“ premieta si pred očami ešte aj dnes. „Sväté omše sa počas prác slúžili istý čas na chóre, čiže tam bolo treba stále všetko prenášať.“

S radosťou sa však dajú zvládať aj záťažové situácie. „Keď som bola mladá, nič nebol problém, svet bol gombička. Teraz už všetko ide ťažšie.“

ZVONILI RUČNE

Vynachváliť si nevie vynález elektrického ovládania zvonov. Pamätá si totiž, ako dalo zabrať ručné zvonenie. „Svalovicu som mala aj na nohách, lebo bolo treba zakaždým vyjsť do veže po vysokých schodoch. Najväčší zo zvonov, zvon svätého Martina, je strašne ťažký, museli pritom pomáhať traja miništranti.

Našťastie, vtedy bolo dosť aj tých starších. Teraz máme drobnučkých, tí by ho ani neutiahli.“ Elektromotor bol teda veľká pomoc, stále však bolo treba zvonenie nastavovať v sakristii.

„Nachodili sme sa najmä počas pandémie kovidu, úmrtí bolo dosť a každému bolo treba zazvoniť umieračik. Pán farár Juraj Spuchľák mi však už zariadenie prepojil s mobilom, takže zvonenie teraz viem nastaviť aj priamo z domu, čo je vynikajúce.“

Spoluprácu s  kňazmi si vždy pochvaľovala a nebolo ich málo. Počas jej služby sa v Trstenej vystriedalo päť farárov a tridsať kaplánov. „S každým prišiel nový elán a rozprávať sa s nimi, to bola moja najväčšia radosť. Na žiadneho nemám nič zlé, všetci boli dobráčiská.“

PÁPEŽSKÉ OCENENIE

Za svoju dlhoročnú obetu sa tento rok Magdaléna Šurinová dočkala vzácneho ocenenia. Počas odpustu Panny Márie Škapuliarskej, keď sa slávnostná svätá omša koná tradične na námestí, prevzala z rúk spišského biskupa Františka Trstenského pápežské vyznamenanie svätého Gregora Veľkého. Vopred nič netušila.

„Pán farár mi len povedal, že bude prekvapenie. Tie ja nemám veľmi rada,“ smeje sa. „Prišiel za mnou syn s odkazom od kaplána, že potom, keď sa požehnajú škapuliare, mám ísť pod pódium. Vtedy mnou myklo, veď námestie bolo plné ľudí. Bolo to však veľmi milé.“

Zvlášť keď ocenenie prevzala od rodáka. Biskup Trstenský totiž tiež pochádza z Medvedzia (dnes časť Tvrdošína) rovnako ako ona. „Veď mi aj povedal: Spomínam si, tretí dom od nás ste bývali. Vždy, keď prišiel, vystískal ma v sakristii.“ Samotný biskup oceňovanie okomentoval takto: „Ďakujem v jej osobe za vernú a obetavú službu všetkým, ktorí aj týmto spôsobom milujú Cirkev.“

VEĽKÁ POSILA

Pomyselný kúsok vyznamenania teda patrí všetkým kostolníčkam, ktoré s pokorou zabezpečujú, aby všetko fungovalo „s kostolným poriadkom“. „Neľutujem ani trošku, že som sa na to dala. Každému by som odporučila, aby sa to nebál prijať, hoci je to náročné na povinnosti, ale aj na čas. Už roky vstávam o štvrtej ráno.“

Ako však dopĺňa, už sa tak budí automaticky, nepotrebuje ani budík. „Neprekáža mi to. Naopak, ranná návšteva kostola je veľká posila. Keď som raz nemohla, lebo som šla k lekárovi, deň sa potom vliekol úplne inak. Nechcela by som preto ešte ostať doma, to si ani neviem predstaviť.“