Spája ich poctivá a srdečná služba

Vyrazili sme v sobotu skoro ráno, a keďže sme smerovali na železničiarsku udalosť, nemohli sme ísť inak ako vlakom. Po takmer trojhodinovej ceste v sychravom počasí sme vystúpili na zastávke Jalná, kde bolo zabezpečené mimoriadne zastavenie nášho rýchlika. Na mieste nás už vítal starosta obce, organizátor celého podujatia a srdcom stále železničiar Pavel Kravec.

Tradičná svätá omša
Dôvodom stretnutia v obci Trnavá Hora neďaleko Žiaru nad Hronom bola už tradičná svätá omša za železničiarov a ich príbuzných. Celebroval ju vojenský ordinár František Rábek a bola o čosi výnimočnejšia ako roky predtým.

Konala sa pri príležitosti okrúhleho 10. výročia inštalácie a požehnania sochy patrónky železničiarov sv. Kataríny Alexandrijskej v bratislavskom Múzeu dopravy. Do miestneho kostola pricestovali pútnici z celého Slovenska a so železničiarskou hrdosťou niesli svoje štandardy až k oltáru.

Biskup František Rábek v homílii vyzdvihol odkaz patrónky a tiež poznamenal: „Veď si len zoberme vašu každodennú službu železničiarov - cestovanie za všelijakých okolností a za každého počasia.

To sú mnohé námahy, ktoré vy statočne znášate, ale bolo by dobré, keby ste to nerobili len so zaťatými zubami, ale aby ste do toho vnášali kúsok kresťanského postoja. Toto je spôsob, akým môžete prijímať kríž, ako slúžiť blížnym.“

Na konci svätej omše nasledoval akt zasvätenia železničiarov, ktorý predniesol neoficiálny železničiarsky kňaz Tadeáš Mikuláš Kráľ: „V roku osmičkových výročí pred sviatkom svätej Kataríny Alexandrijskej my slovenskí železničiari prichádzame aj s rodinami už desiatykrát prosiť i ďakovať Pánu Bohu za dar života, viery, slobody i služby.

Aby sme sa spoločne stali tvorcami pokoja v službe slovenských železničiarov nielen v našej vlasti, ale i na celom svete.“

Pre pútnikov bolo po svätej omši pripravené aj posedenie s pohostením – „železničiarskym“ guľášom a domácimi zákuskami.

Začalo sa to v Čenstochovej
Duchovné centrum Poľska? Jednoznačne Čenstochová. Mesto na juhu krajiny, kde putujú davy, aby si uctili obraz Panny Márie Čenstochovskej, známy ako Čierna Madona.

Práve na tomto mieste sa konajú celopoľské púte železničiarov, na ktorých sa od roku 1993 pravidelne zúčastňujú aj stovky zo Slovenska. Aj týmto spôsobom prejavujú svoje kresťanstvo už viac ako 20 rokov.

Skupinu železničiarov dostalo do Čenstochovej podľa slov Pavla Kravca priateľstvo dvoch ľudí – zapáleného železničiara, kresťana a námestníka ministra dopravy v roku 1993 Vojtecha Kobetiča s Ewarystom Waligórskym, vtedajším ministrom dopravy a námorníctva Poľskej republiky.

V roku 2007 sa na celonárodnej púti v Čenstochovej dostalo slovenským železničiarom veľkej pocty – ako prejav priateľstva, spolupatričnosti a pri príležitosti 15. výročia ich putovania do Poľska im poľskí bratia darovali sochu sv. Kataríny Alexandrijskej. 

Počasie bolo podobne sychravé ako dnes a svätá omša sa slávila v Bazilike Nájdenia Svätého kríža a Nanebovzatia Panny Márie. Všetci prítomí Slováci si na túto udalosť spomínajú ako na veľký a emotívny zážitok.

Sochu odovzdal predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Poľských štátnych železníc Andrzej Vach námestníkovi generálneho riaditeľa ŽSR pre prevádzku Jozefovi Antošovi. „S nadšením som tam išiel, a keď som videl tú obrovskú katedrálu, obrovské množstvo ľudí, zmäkol som a pocítil som, čo je to duchovno,“ hovorí.

Prišla na Slovensko
Dar poľských železničiarov bolo po jeho slávnostnom odovzdaní potrebné preniesť na Slovensko a uložiť na dôstojné miesto.

„Dostali sme na starosť previezť sochu do Bratislavy a nevedeli sme, kam ju uložiť. Bola to dilema, keďže v tom čase už boli dve železničiarske spoločnosti,“ spomína Jozef Lehocký. Po zvážení všetkých možností padlo rozhodnutie na Múzeum dopravy, dovtedy bola socha v depozite. K slávnostnému odhaleniu a požehnaniu sochy v múzeu došlo až v nedeľu 5. októbra 2008.

Slávnostnú svätú omšu vtedy slávil rovnako biskup František Rábek. Celú slávnosť sprevádzal zbor z Cirkevného konzervatória v Petržalke. Podobizeň svätice sa dnes okrem múzea v Bratislave nachádza aj v železničných staniciach po celom Slovensku – v Kysaku, Nových Zámkoch, Tvrdošovciach, Prešove, Čadci či v Skalitom.

Sv. Katarína – patrónka železničiarov
Darovanie sochy dalo podnet na proces prijatia a vyhlásenia sv. Kataríny za patrónku slovenských železničiarov v roku 2009. Slávnosť sa konala 11. októbra a opäť v atraktívnom prostredí Múzea dopravy.

Ako sme sa dozvedeli, potvrdzujúci dekrét z Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí v Ríme prišiel až pár dní pred slávnosťou, aj to len ako sken v elektronickej podobe. Predchádzal tomu všetkému teda aj kúsok stresu.

Povolaním železničiar
Službu vykonávajú zodpovedne vo dne i v noci, no často bojujú s nedocenením. Aj s týmto sa nám posťažovali rušňovodiči na ceste z Trnavej Hory smerom na východ.

Jozef Róbert Šmigala, predseda Základnej organizácie Federácie strojvodcov SR v Prešove a rušňovodič s 33-ročnou praxou hovorí, že byť rušňovodičom bol jeho detský sen, no s odstupom času to skôr hodnotí ako mládežnícku nerozvážnosť.

„Robiť prácu rušňovodiča je krásne, ale aj veľmi náročné. Ako sa hovorí, je to profesia prvá na rane. Za posledných päť rokov prišli pri výkone povolania o život traja rušňovodiči,“ smutne konštatuje Jozef.

Osobne bol prítomný aj pri procese odstraňovania jednej z najväčších železničných nehôd na Slovensku – v auguste 1992 pri Budkovciach v okrese Michalovce sa vtedy zrazili dva vlaky a o život prišli šiesti železničiari. „Bolo to strašné,“ hodnotí.

Jednou z najnepríjemnejších vecí, ktoré môže rušňovodič pri výkone povolania zažiť, je zrážka človeka. Jozefovi sa to ešte nestalo, no na príklade syna – tiež rušňovodiča – vidí, čo to s človekom dokáže urobiť. „Každú zmenu, na ktorú ide, prežívam s ním,“ hovorí.

Aj napriek všetkým ťažkostiam a nepríjemnostiam má Jozef svoju prácu rád a do železnice je „blázon“.

Na otázku, ako sa žije so železničiarom, nám manželka ďalšieho rušňovodiča odpovedala takto: „So železničiarom sa žije ako na stanici v Kysaku - stále prichádza a odchádza. Keď boli deti malé, bolo to horšie. Teraz je to už lepšie, už sme dedkovia, babičky,“ s úsmevom konštatuje.
 

Putovali vlakom do Ríma
Dve stovky pútnikov sa na sviatok svojej patrónky v roku 2015 vybralo do Ríma a pre mnohých z nich to bol jeden z najkrajších zážitkov.

„To, čo sme tam zažili, je zážitok na celý život. Nikdy na to nezabudneme. Bola to akcia, ktorá v nás zanechala silné dojmy a dúfame, že sa tam ešte niekedy vrátime,“ hovorí Jozef pravdepodobne za všetkých pútnikov. Počas štyroch dní v Ríme navštívili všetky štyri pápežské baziliky, v každej slávili svätú omšu.

Kostol a kláštor svätej Kataríny Alexandrijskej
Katarínka je štyristoročný súbor zaniknutých budov františkánskeho kláštora uprostred lesov Malých Karpát pri obci Dechtice v Trnavskom kraji.

Kláštor bol založený v roku 1618 na mieste, kde sa podľa legendy zjavovala svätá Katarína Alexandrijská mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu.

Kláštorný komplex je postavený v ranobarokovom štýle s neskorogotickými prvkami. Jeho staviteľom bol Talian Pietro Spazzo. V 17. storočí kláštor niekoľkokrát poškodili turecké vpády či cisárske vojská, no vždy bol opätovne zrekonštruovaný. V dôsledku jozefínskych reforiem bol v júli 1786 zrušený. Mnísi museli toto miesto opustiť, inventár prevzali okolité obce a stavba začala chátrať.