Bez predsudkov objavovať, čo je za múrom

V čase, keď sme centrum navštívili, v ňom prebiehala oslava Medzinárodného dňa Rómov. Na chodbách sme ich stretli desiatky, od detí cez mladých až po dospelé ženy a mužov. Mnohí z nich sú dnes už dobrovoľníkmi, ktorí slúžia iným. Niektorí tu dokonca našli aj duchovné povolanie.

Z OSADY K POVOLANIU

Po vstupe sa dávame do reči s mladým mužom. Patrik Hangurbadžo je študent druhého ročníka v Kňazskom seminári blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove. Prezrádza nám, že jeho cesta za vierou bola kľukatá.

Prvé obrátenie zažil v Krížovej Vsi, keď mal asi šesť rokov. V tom čase v osade, v ktorej žil, došlo k duchovnému prebudeniu, keď sa v nej postavilo pastoračné centrum. Vďaka nemu fungovali rôzne aktivity, semináre, stretká, spoločenstvá. „Miništroval som a slúžil ako hudobník na svätých omšiach a chválach,“ približuje.

Potom však prišla puberta a prvá kríza vo viere. „Začal som vyčítať Bohu: Pane, ja slúžim a čo mi za to dávaš ty? Ostatní už majú prvé lásky, im sa darí lepšie. No a potom som si povedal: Dobre, Bože, tak keď ty mi nič nedávaš, tak ja si idem svojou cestou.“

Po troch rokoch sa mu ozvalo iné spoločenstvo, či nechce hrať v kapele. Hoci tam najskôr chodil len kvôli hudbe, neskôr sa duchovne obrátil.

„Vtedy som opäť vykročil na cestu, na ktorú ma Boh volá.“ Následne slúžil ako laik, mal na starosti formačno-duchovné stretká s  rómskymi chlapcami. A práve v priestoroch, v ktorých sme sa s ním zhovárali, rozpoznal aj svoje povolanie do kňazstva.

ABY SME VIDELI DOBRO

Patrik vraví, že pri pastorácii Rómov je potrebné myslieť v prvom rade na prijatie. „Svätý Pavol VI. povedal, že Rómovia sú v srdci Cirkvi. My však potrebujeme mať istotu, že nás tam chcú, pretože my máme šiesty zmysel vycítiť, kde niekomu prekážame a kde nás, naopak, prijímajú.“