Jeden je druhému anjel strážny

Komunitu Cenacolo založila talianska rehoľná sestra Elvíra Petrozziová. „Volajú ju aj mama Elvíra. Je to charizmatická žena, ktorá jedného dňa pocítila, že by chcela urobiť niečo pre mladých ľudí, ktorých stretáva na ulici. Videla v ich očiach smútok. Nežili svoj život, preto ich chcela priviesť k Ježišovi,“ približuje zrod komunity Marcel Kramár.

Po siedmich rokoch čakania a modlitieb sa Elvíre podarilo získať na uskutočnenie svojej myšlienky súhlas a aj miesto. „Mesto Saluzzo jej dalo k dispozícii starý neobytný dom. Nemal ani len okná. Jednoducho stará barabizňa,“ rozpráva ďalej Marcel.

Ale ak dielo koná Boh, podarí sa. „Dnes je po celom svete asi 73 domov komunity Cenacolo. Najprv to boli iba chlapčenské domy, až o desať rokov neskôr vznikli aj prvé dievčenské.“

Chlapci a dievčatá začali za mamou Elvírou prichádzať s tým, že chcú žiť zasväteným životom. „Zostala v šoku. Hovorila im, aby prestali vymýšľať. Ale potom zistila, že to pôsobí Duch Svätý.“

Najskôr sa začali zasväcovať dievčatá a stali sa z nich Sestry misionárky vzkriesenia. Neskôr vstúpili do rehole či do kňazského seminára aj chlapci. „Dnes sú kňazi nosnými piliermi komunity,“ dopĺňa Marcel.

KOMUNITA NA SLOVENSKU

Zrod komunity u  nás vnímajú chlapci ako túžbu Pána Boha uskutočnenú prostredníctvom ľudí, ktorých si vyberá. No podobne ako v Taliansku aj u nás bolo treba prvý komunitný dom najprv vymodliť.

Otváral sa po desiatich rokoch, 5. novembra 2007 v Kráľovej pri Senci. Získali ho vďaka dobrodincovi a podobal sa tomu prvému v meste Saluzzo. „Bol taký ako naše životy. Rozbitý, neobývateľný, prázdny. Mal tri miestnosti: kaplnku, jedáleň a spálňu.“

ŽIVOT AKO NA STATKU

A tak sa museli pustiť do práce. „Keď prišli prví siedmi chalani, budovali to krôčik po krôčiku. Vlastne doteraz sa to vyvíja. Vďaka Božej prozreteľnosti, dobrodincom, rodičom. Každý pomôže, ako vie.“

Komunita je na opustenom mieste kúsok za dedinou. Starý ošarpaný dom je dnes na nepoznanie. Chlapci ho zveľadili, majú vlastnú záhradu, v ktorej pestujú zeleninu, a statok, na ktorom chovajú kravy, prasatá, ovce, zajace, sliepky.

Učia sa samostatnosti a objavujú svoje skryté talenty. A určite sa nenudia. Napríklad tí, ktorí majú službu, „musia vstať o štvrtej ráno a nadojiť mlieko“, informuje Juraj Seleš.

PRÍPRAVA NA VSTUP

Ako sa ale do Cenacola dostať? „V Piešťanoch je centrum, kde sa s chlapcami stretávame. Tam sa konajú pohovory, zisťujeme základné údaje aj to, s akým problémom prichádzajú. A na druhej strane uchádzačov informujeme, čo znamená život v komunite.“

Po niekoľkých stretnutiach zhodnotia, či už chlapec je pripravený na vstup do komunity a pobyt v nej si môže aj vyskúšať. „Voláme to pracovný deň. Príde na pár dní, zistí, aké to je, a môže sa slobodne rozhodnúť.“

Vstup do Cenacola však nie vždy vyjde na prvý pokus. „Komunita totiž vyžaduje veľmi veľa. Ale práve preto sa v nej dá zmeniť život a nájsť jeho zmysel,“ hovorí Juraj.

ODLÚČENIE OD VŠETKÉHO

Príprava sa však netýka len chlapcov. Musia si ňou prejsť aj rodičia. „Stretnú sa s rodičmi, ktorí už majú so závislosťou dieťaťa skúsenosť.“

Pri rozhovore s nimi si často uvedomia, že to nie je len o ich dieťati, ktoré sa ocitlo v závislosti, ale že dôvod môže byť ukrytý aj v chybách rodiny. Komunita sa preto snaží, aby aj rodičia kráčali komunitnou cestou.

„Majú svoje momenty, keď sa stretnú, idú sa spolu pomodliť a podobne. Pracujú na sebe a uvedomujú si, že aj oni niekde urobili chybu,“ ozrejmuje Marcel.

Na začiatku cesty, keď chlapci vstúpia do komunity, sú od rodičov odlúčení.

„Približne päť-šesť mesiacov. To je vlastne Elvírina náuka – zdravé odtrhnutie sa od všetkého. Aj od rodiny. Ja sa jednoducho musím postaviť na nohy sám. Ako človek, ako chlap. A potom sa môžem konfrontovať so svojimi zraneniami, či v rodine, alebo v ostatných veciach, ktoré mi život priniesol.“

Po fáze vyrovnania sa so sebou komunita robí trikrát-štyrikrát do roka organizované stretnutia, na ktorých sa chlapci stretnú s rodinou, kamarátmi. „Urobíme si deň, keď trávime čas spolu. Napríklad deň otvorených dverí, oslavy, živé jasličky pred Vianocami.“

Nájdenie spoločnej cesty rodičov a detí tak vedie k porozumeniu a odpusteniu. Spočiatku mohli byť chlapci v komunite tri roky a museli ísť preč, domov. Dnes to tak už nie je, každý môže zostať tak dlho, ako potrebuje.

„Po stretnutí s Božím milosrdenstvom a skutočným priateľstvom v  komunite sú chlapci schopní obetovať sa v pomoci tým, ktorí to najviac potrebujú.“ Preto zostávajú a „nasledujú Krista v pomoci blížnym, a to darovaním samých seba“.

NA PULZE DŇA

V komunite neexistuje personál, nie je k dispozícii žiadny psychológ. Pomáha im charizma a program komunity. Prvým a hlavným pilierom je modlitba. „Málokto z nás poznal modlitbu. Ale tým, že sa ideme spolu pomodliť, lebo taký je program, prídeme všetci.“

Možno sa chlapcom veľakrát aj nechce, no po čase si nájdu k modlitbe cestu, lebo cieľom je prísť k Bohu. Každodennosti sa chlapci učia práve pomocou programu. Ako závislí žili neusporiadaný, nezriadený život, nemali režim dňa. Tu sa to učia.

„Je dané, kedy sa vstáva, pracuje, kedy sa ide na obed. Mnohí v sebe vďaka aktivitám a práci nájdu skryté talenty,“ vysvetľuje Juraj. Deň začínajú chlapci ráno o šiestej, spoločne sa pomodlia a chvíľu zotrvajú v kaplnke na rozjímaní Božieho slova. Potom prídu raňajky a po nich práca.

„V práci zapájame svoj intelekt, dávame do nej svoje srdce, aby sme sa naučili, že týmito rukami nemusíme robiť len zlé veci, ale že nimi vieme urobiť aj niečo pekné.“ Po obede majú chlapci trochu voľného času.

„Ale vždy vo dvojiciach, aby sme sa naučili neuzatvárať sa do svojich problémov.“ Záver dňa patrí modlitbe, potom večera a oddych. Na konci sú chlapci síce „zničení“, ale ľahnúť do postele si môžu s pocitom, že sa osobne pričinili o zveľadenie komunity.

SKUTOČNÉ PRIATEĽSTVO

Najdôležitejšie zo všetkého spomínaného je, že v komunite Cenacolo sa nikdy nestane, aby niekto zostal sám. Od prvého dňa tu každý chlapec zažíva skutočné priateľstvo, pretože každý má svojho anjela strážneho.

„Vždy je to chlapec, ktorý je v komunite už dlhšie. Nového člena dostane do svojich rúk a v akom svetle mu komunitu ukáže, v takom v nej bude nový chalan žiť a všetko prijímať,“ myslí si Marcel. On sám má skúsenosť s tým, že v komunite ľuďom na sebe navzájom záleží.

„Niekedy sa ma niekto aj šesťdesiatkrát za deň opýta, ako sa mám, lebo som možno viac zamyslený. Niekedy to možno už aj ide trochu na nervy, ale oveľa viac to pomáha. Lebo si uvedomím, že mám okolo seba ľudí, ktorí sa o mňa zaujímajú.“

VÝNIMOČNÁ CHARIZMA

Cenacolo má oficiálne status komunity závislých mladých chlapcov, ale postupne sa to začína zmazávať. „Áno, sú to závislosti, ale Elvíra všetko začala z dôvodu smútku. Začala pre chlapcov, ktorí nežili svoj život. Či sa už niekto skrýva za problémy s drogami, hraním hier, alebo žije len taký pasívny štýl života.“

Do komunity prichádzajú chlapci s túžbou žiť naplno, ale nevedia ako. A to je cieľom Cenacola. Naučiť ich pomôcť si navzájom, prežívať ťažkosti a trápenia s niekým, kto je na tom podobne.

„Na to, ako kráčať správnou cestou, neexistuje jedno slovo ani recept. Sú to roky života v komunite.“ Niekomu možno stačí rok-dva, niekto si svoju cestu hľadá dlhšie. Spoznáva seba, Boha, spoznáva to, aký môže byť život pekný. Ako Marcel a Juraj, s ktorými sme sa rozprávali.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.