Jedlo i útechu prinášajú až do lesa

Naše kroky sa v jednu novembrovú sobotu uberajú do centra misionárok lásky Betlehem na najväčšom slovenskom sídlisku, a pritom na jednu z najskrytejších periférií.

Pred modrou bránou nízkeho domu, obkoleseného panelákmi, okolo druhej popoludní postáva húf mužov a hŕstka žien bez domova. Pri „filozofických úvahách“ o živote čakajú na teplé jedlo. Sestre Jessike Marie, MC, oznamujú náš príchod.

V  sprievode sestry nám bez váhania uvoľnia cestu k dverám. Rešpektujú našu prítomnosť, hoci sme vstúpili do ich „intímnej“ zóny. Zároveň však jasne signalizujú, že ich tváre sú v Božom oku, no oku fotoaparátu určené nie sú.

POD JEDNOU STRECHOU

„Týmto ľuďom otvárame o pol tretej,“ oboznamuje nás pri zvítaní sestra Jessika cestou cez jedáleň, kde už sú pripravené stoly a z kuchyne sa šíri príjemná vôňa.

Vedie nás hore schodmi do kaplnky pre verejnosť a popritom nám stručne predstavuje históriu domu. „Začínali sme v Rači, kde sme sa venovali matkám s deťmi. Takto vznikol aj názov Betlehem. Pre ne sa postupne našla pomoc, ale pre ľudí na ulici sa nenašiel nik, kto by sa ich ujal, preto sme začali slúžiť bezdomovcom.“

V budove bývalej škôlky v Petržalke aktuálne pôsobí šesť misionárok lásky. „Tri sme z Indie, jedna je Poľka, jedna zo Srí Lanky a jedna z africkej Zambie,“ predstavuje svoju komunitu sestra Jessika. Ich jazykom je angličtina, ale Jessika, ktorá v Petržalke slúži sedem rokov, si už ako-tak zvykla aj na slovenčinu.