Keď plakali domy, ale aj kostoly

Mizol dom za domom, dedinu opúšťali ľudia. Postupne sa vytratili všetky ovocné stromy, zmizli ploty a ostalo len jedno obrovské rumovisko. Uprostred neho, ako nemý výkričník, dlho stál náš kostol. Už bez strechy.

Svoju púť skončil medzi poslednými. Vyhodili ho do povetria,“ opísal Aladár Šalata v knihe Príbehy spod Ondavskej vrchoviny smutný osud Kostola sv. Františka v Dobrej nad Ondavou. Ten odstrelili akoby symbolicky na Veľký piatok v roku 1965.

Padol za obeť výstavbe vodného diela Veľká Domaša na rieke Ondava. Zmizla celá obec a rovnako i ďalších päť – Kelča, Petejovce, Trepec, Veľká Domaša a Valkov.

MAMA NARIEKALA, OTEC DÚFAL

Vodné dielo s objemom 187,5 milióna kubických metrov vody v šesťdesiatych rokoch budovali ako zásobáreň vody pre priemysel a ochranu pred povodňami. Využíva sa aj na rekreáciu.

Svoj domov muselo opustiť viac ako 2500 ľudí. „Likvidácia obcí tvrdo zasiahla do života obyvateľov. Keď sme sa museli odsťahovať z Dobrej, akoby sa pre nás život zastavil a stratil svoje farby. Zdalo sa mi, akoby domy plakali, keď ich búrali, a chceli povedať: ,Nebúrajte, lebo tu chcú bývať mladí.‘ Také boli moje pocity,“ spomína rodáčka z Dobrej nad Ondavou Mária Fečkovičová.

V tom čase bola dievčina na prahu dospelosti. „Moji rodičia aj iní, ktorí roky statočne pracovali na týchto pozemkoch, aby si nagazdovali na svoje sídla, prežívali odchod oveľa horšie. Mama často plakala a otec ustavične spomínal a dúfal, že sa tam ešte s rodinou vráti. Čas je však milosrdný, vie zahojiť bolesti,“ hovorí dnes 79-ročná pamätníčka.

Ich rodina sa vysťahovala do Žalobína, pár kilometrov od Domaše, mnohí iní sa uchýlili do okresného mesta Vranov nad Topľou.