Keď sa dvaja nájdu na misiách

Nevoľné. Tak sa volá malá obec v okrese Žiar nad Hronom, vzdialená len šesť kilometrov od historického mesta Kremnica. Úzkou kľukatou cestou obklopenou stromami stúpame do hôr. Po pár kilometroch sme v cieli, zastavujeme pred domom, v ktorom bývajú Imrišekovci.

Z dvora sa ozýva radostný výskot detí, užívajú si posledné dni prázdnin a čľapkajú sa v záhradnom bazéne. „V tomto kraji je málo horúcich dní,“ víta nás Mária Imrišeková, „keď je krásne počasie, treba to využiť, sú tu aj deti od susedov, nie sú všetky naše,“ hovorí a nahlas sa zasmeje pri pohľade na bazén plný detí. U Imrišekovcov je veselo, a to nie iba dnes.

TÚŽBA PO VEĽKEJ RODINE

Keď sa usadíme pri veľkom jedálenskom stole a ochutnáme výborný domáci koláč, prichádza hlava rodiny. Róbert Imrišek je učiteľ na základnej škole v Banskej Štiavnici. Hovorí, že túžbu po veľkej rodine mali v sebe obaja. On sám pochádza zo šiestich detí. Vtipne poznamenáva, že s manželkou sa zhodli na spodnej hranici – aspoň štyri.

„Ja mám dve sestry,“ hovorí Mária, „ale keď sme boli malé, chceli sme, aby nás bolo viac.“ A vtedy si zaumienila, že keď raz bude mať vlastnú rodinu, bude väčšia než tá, v ktorej vyrastala. „Vzali sme sa a hneď sme chceli mať dieťatko,“ spomína Róbert. „Keď Mária po čase otehotnela, boli sme šťastní a kúpili veľké auto,“ zasmeje sa.

Do roly rodičov vraj museli obaja postupne dozrievať. „Bol to proces, rast. Každý z nás žil svoj vlastný život, zrazu sme sa museli naučiť prihliadať jeden na druhého, vedieť sa prispôsobiť,“ vysvetľuje Mária a hovorí, že pre oboch to bola škola, v ktorej sa museli veľa učiť.

PRESKOČILA ISKRA

Keď sa Imrišekovci rozhodli odísť do africkej Kene, mali 26 rokov. Túžba po manželstve v nich už teda bola zrelá. Róbert šiel ako dobrovoľník cez projekt Dobrej noviny, Mária na vlastnú päsť. Róbert si na ich zoznámenie spomína celkom presne. „Na začiatku sme mali kurz swahilčiny.

No keď sme prišli na miesto, zrazu miestni hovorili úplne iným jazykom. Bolo naozaj náročné dohovoriť sa s nimi. Raz sme šli do hlavného mesta Nairobi. Keď sme prišli do domu, v ktorom sme mali stráviť víkend, dvere nám otvorila Mária. Prvé slová, ktoré som jej povedal, boli – mám ťa rád už len preto, že hovoríš po slovensky.

A to som vôbec netušil, že ich hovorím svojej budúcej manželke,“ prezrádza a obaja sa smejú. Mária sa po skončení vysokej školy zamestnala ako psychologička. Mala prácu, spoločenstvo, no prežívala krízu. „Pamätám sa, že som bola v záhrade a modlila sa. Hovorila som Bohu, že to takto nemôže ísť ďalej, že musím so svojím životom niečo urobiť.“

Odpoveď prišla čoskoro. Mária začala čoraz zreteľnejšie vnímať hlas, ktorý jej hovoril, že ju čakajú veľké veci. Hlavou jej preblysla myšlienka odísť niekam na misie. S úsmevom spomína, že v detstve často snívala o práci misionárky. No s odstupom času pochopila, že nejde o detský sen, ale o Božie volanie.

KROK DO NEZNÁMA

„Moja spolužiačka z vysokej školy dohliadala v Keni na projekty podporované Dobrou novinou. A tak som jej napísala, či môžem prísť na leto slúžiť ako dobrovoľníčka.“ Potom už veci nabrali rýchly spád. „Zrušila som si stavebné sporenie. To boli jediné peniaze, čo som mala. A zároveň jediná šanca kúpiť si letenku, ktorá nestála málo. Hoci starký ma odhováral a pripomínal mi, že to mám predsa nasporené na svoju svadbu.“

Rodinka Imrišekovcov. Hore zľava: otec Róbert, mama Mária s Noelom v náručí, najstaršia dcéra Dorotka. Dole zľava: Damián, Noemi, Joachim a Ráchel.

Keď sa dnes Mária na všetko spätne pozerá, vidí, že úspory jej priniesli viac, než očakávala. Bez nich by nikdy nenašla svojho manžela. Vtipne poznamenáva, že peniaze teda na svadbu naozaj poslúžili, len iným spôsobom, než si predstavovala. Zároveň je presvedčená, že Boh má náš život pevne v rukách, keď mu dôverujeme.

VZŤAH SA ROZVÍJAL

Mária a Róbert strávili v Keni jedny letné prázdniny. No už vtedy vedeli, že majú k sebe blízko. A tak sa po návrate na Slovensko snažili udržiavať medzi sebou priateľstvo. „Vedel som, že Mária je žena môjho života,“ smeje sa Róbert, „z Afriky som odchádzal s tým, že je to niekto, koho chcem viac spoznávať.“

Študoval liečebnú pedagogiku v Bratislave a Mária pracovala v Trnave v psychologickej poradni. „A tak som sa k nej nenápadne ‚nasáčkoval‘ na prax.“ Na jar však plánoval cestu do Izraela na bicykli. Preto spolu začali chodiť až po šťastlivom návrate zo Svätej zeme. Občas sa stretli, šli niekam na výlet, zavolali si.

„Roba som vnímala ako veľmi dobrého kamaráta. Dalo sa s ním porozprávať o čomkoľvek. Vedela som, že je to prvý muž, ktorý je pre mňa aj najlepší kamarát,“ hodnotí Mária začiatky ich spoločného chodenia.

ŠKOLA ŽIVOTA

Dnes, po pätnástich rokoch manželstva, Róbert úsmevne konštatuje, že rodičovstvo nie je o nič menšie dobrodružstvo ako pobyt v Keni alebo cesta do Izraela na bicykli. Je to veľmi dynamická úloha, ktorá si vyžaduje neustále aktualizácie zabehaného systému.

Mária sa v role matky úplne našla. Uvedomuje si, že je to vzácna úloha. Samozrejme, nie vždy jednoduchá. Raz si svoje materstvo naplno užívala, inokedy mlela z posledného. Hovorí, že je to škola života, ktorá ju naučila flexibilite, spontánnosti a trpezlivosti. Spoznala svoje slabé stránky a limity a naučila sa prekonávať samu seba. A v konečnom dôsledku v mnohých veciach podrástla.

ZA JEDEN POVRAZ

Imrišekovci spolu vychovávajú šesť detí. Štyri z nich sú školopovinné a navštevujú aj Základnú umeleckú školu v Banskej Štiavnici. Hudba ich veľmi baví, čo nám aj predviedli v obývačke, ktorá vyzerá ako hudobné štúdio. „Naša rodina žije hudbou, je to niečo prirodzené. Deti do cvičenia nemusíme nútiť, samy chcú,“ prezrádza Mária.

Do ZUŠ-ky chodia s radosťou a hudobný nástroj si každý vybral sám. Najstaršia Dorotka (15) už nastupuje na strednú školu a  hrá na priečnej flaute. Damián (13) je šikovný bubeník, Noemi (12) klaviristka a Joachim (8) sa venuje gitare. Ráchel (5) a Noel (3) chodia ešte do škôlky, ale so súrodencami si veľmi radi zaspievajú v rodinnom orchestri.

„Často deti nájdeme, že si spolu hrajú a spievajú. Teší nás to. Netúžime z nich mať profesionálnych muzikantov, chceme, aby mali radosť z hudby. A to sa splnilo,“ konštatuje Mária a  dodáva, že výhodou veľkej rodiny je, že deti si môžu byť navzájom kamarátmi. Zahrajú sa spolu, pomôžu jeden druhému, sú si navzájom oporou.

SKROMNOSTI NIČ NECHÝBA

Imrišekovci majú životné predsavzatie, ktorým je skromnosť. Vedú k nej aj svoje deti a nemyslia si, že by im v živote niečo chýbalo. „Je to o tom, ako sa človek nastaví,“ vyjadruje otec rodiny. „Na Slovensku sa viacdetné rodiny automaticky dostávajú na nižší ekonomický status. Ale myslím si, že nežijeme inak ako ostatné rodiny. Máme dom, chodíme do práce a snažíme sa deťom dať, čo potrebujú. Ale keď do toho ideme s dôverou, Boh sa postará.“

„Aj my chodievame na dovolenky, ale nemôžeme si ich dovoliť často,“ dodáva Mária, „ale keď ich deti raz za čas majú, vedia si ich užiť. Keď sme boli v zime v akvaparku, neskutočne sa tešili. Ale keby sme chodili každý týždeň, asi by im to zovšednelo. Keď majú niečo len občas, sú za to veľmi vďačné.“

Rovnako to platí aj o topánkach či oblečení. Často ich dostávajú od druhých. No keď im rodičia kúpia niečo nové, vedia si to vážiť a aj niekoľkokrát sa poďakujú. Tiež je pre všetkých vzácne, keď idú spolu ako rodina na pizzu. „Ak by sme chodili každý deň, asi by im tak nechutila,“ zasmeje sa mama Mária. Samozrejme, že občas majú medzi sebou aj konflikty, no zároveň majú príležitosť učiť sa zvládať ich a vyjsť z nich víťazne.

NAD VŠETKÝM JE BOH

Vo veľkej rodine musia byť nastavené pravidlá, aby všetko klapalo. Ani u Imrišekovcov to nie je inak. Dôležité však je, aby nad pravidlami bol Boh. Chcú, aby deti spoznali, že život s ním nie je o pravidlách, ale o láske. Vedú deti k tomu, aby mali osobný vzťah s Bohom, aby ho nevnímali len ako vzdialenú autoritu, ktorú treba poslúchať, ale aby ho spoznali ako lásku. Deti zapájajú do všetkého, čo sa doma deje.

A tak majú príležitosť veľa vecí sa naučiť. „Nemôžeme všetko robiť len my s Robom,“ hovorí Mária, „rodinu tvoríme všetci, a keď každý priloží ruku k dielu, veci idú lepšie.“ Deti pomáhajú pri domácich prácach, starší sa vedia postarať o mladších. Učia sa samostatnosti.

Ak sa niečo v rodine chystá, treba dať dom do poriadku. Keď sa každý zapojí, je upratané raz-dva. „Deti pozývame aj do spolurozhodovania. Ak sa plánuje program na víkend, každý má možnosť vyjadriť sa. Keď niečo doma prerábame, deti povedia, ako sa im to páči, ako by to chceli mať. Chceme, aby vnímali, že dom je aj ich, že ho budujeme spoločne,“ prezrádza otec rodiny.

V NEVOĽNOM SÚ DOMA

Mária pochádza z Banskej Bystrice a Róbert zo Zbyňova pri Žiline. No spoločne tvrdia, že Nevoľné je ich skutočným domovom. Žijú tam dobrí ľudia, s ktorými chcú budovať vzťahy a tráviť s nimi čas.

A hoci Róbert pracuje v 40 kilometrov vzdialenej Banskej Štiavnici, sťahovať sa neplánujú. Hľadajú cesty, ako byť viac s ľuďmi v dedine a budovať spoločenstvo.

„Máme ochotnícke divadlo a sme v ňom celá rodina. Je to náš spoločný projekt. Teda naše záujmy sú záujmami aj našich detí. A tak môžeme byť viac spolu. U nás sa stretáva, nacvičuje. Nie je to teda na úkor rodiny,“ vysvetľuje Mária. Majú však aj projekty, ktoré realizujú bez detí.

Obaja spolupracujú s Rodinkovom a venujú sa manželom v ťažkostiach. U  Imrišekovcov v  Nevoľnom sme sa aj my cítili ako doma. Po rodinnom koncerte a príjemnom posedení pri večeri sme sa napokon rozlúčili vďační za obohacujúce popoludnie.