Kráčajú tu od slova k Slovu a činom

Farnosť Podunajské Biskupice má síce najstarší kostol na území Bratislavy, ale mladé spoločenstvo navôkol. Na spoločnú reč tu prídu deti, miništranti, birmovanci, mladé rodiny i duchom jaré, múdre šediny. Do radostného súznenia farského dňa prizvali predposlednú júnovú sobotu aj nás.

Hlavná organizátorka Mária Kačeriaková ozrejmuje, že toto je už pätnásty ročník. „Vždy vyberáme tému, čo aktuálne rezonuje v Cirkvi alebo vo farnosti. Tentoraz nás inšpiroval pápež František so symfóniou modlitby, a tak sme si za motto zvolili Symfóniu s(S)lova.“

JEDNODUCHO ZAJAC
Veselá vrava sa ozýva z každej strany, deťúrence sa rozpŕchli na stanovištia. Prisadáme si k takmer trojročnej Livke, ktorá nás núka pukancami. Chrúme síce viac, ako rozpráva, ale pochvaľuje si minizoo. „Najkrajší je zajko,“ vypadne z nej jednoznačne a nezabudne to ešte párkrát zopakovať.

Pridáva sa k nej päťročný brat Miško, ktorého okrem zvieracieho osadenstva oslovil nafukovací hrad. „Je na ňom veľa zábavy, ešte budem veľa skákať,“ dáva nám give me five a uteká za malými kamarátmi.

Päťročného Rudka zaujalo stanovište s vypaľovaním do dreva. „Vytvoril som si srdiečko, trošku to bolo náročné,“ hovorí, ale s pomocou maminy to hravo zvládol. Miništrant Šimon, ktorý má tento stánok na starosti, nám popritom vysvetľuje, že si tu návštevníci môžu do dreva vypáliť rôzne znaky, ale i celé slová, a tak si uvedomiť, že tie vypovedané sa vrývajú do srdca, preto si treba dávať pozor na jazyk.

Vedľa sa už zhotovuje telefón z dvoch pohárov a napnutého špagáta. Desaťročná Simonka potvrdzuje, že signál funguje, i keď celkom logicky usudzuje, že mobil je praktickejší.

Rodičia si pochvaľujú pestré aktivity pre deti, a tak aj sami môžu viac uvažovať o slove a jeho významoch.

MAĽOVANÉ SLOVO
O výtvarné talenty nie je v Podunajských Biskupiciach núdza. Predsieň pastoračného centra zdobí výstava umeleckých diel farníkov s ikonopiseckým stánkom. „Ikony sú evanjelium, ktoré nie je napísané slovom, ale farbami. Je to modlitba zhmotnená vo farbách,“ prihovára sa sestra Zuzana Škrinárová zo Spoločnosti sociálnych sestier.

Ikonopisectvo ju oslovilo pred trinástimi rokmi, keď si prvýkrát doniesla malú na dreve nalepenú ikonku Pneumatofora, Panna Mária s Duchom Svätým. „Veľmi ma v srdci zasiahla a pocítila som túžbu namaľovať ju na väčší formát.“ Pri maľovaní sa modlila, aby jej Panna Mária dala poznať svoju tvár. „Chcela som prehĺbiť svoj osobný vzťah s Máriou. Premaľovala som sa k tomu, že som zakúsila jej materinskú blízkosť a lásku,“ delí sa s návštevníkmi o svoj príbeh.

Aj nás vťahuje do procesu tvorby – začína sa nanášaním 24-karátového zlata do pozadia alebo do svätožiary, potom sa píše tvár a ruky, pričom sa postupuje od najtmavších farieb, ktoré sa postupne zosvetľujú.

Tu sa skromne pridáva Silvia Láslová, hobby maliarka a mama piatich detí. „Zaujal ma Zuzkin výklad, že je to opačný proces ako pri klasickej maľbe, kde sa postupuje od bledých farieb k tmavým.“ Silvia najradšej maľuje krajinky, ale na farský deň priniesla dva obrazy odzrkadľujúce Božie slovo.

„Kedysi mi kamarátka povedala, že má rada Žalm 131 a na základe toho vznikol obraz matky s dieťaťom,“ ukazuje naň a pousmeje sa, že pri toľkých ratolestiach jej už neostáva veľa času. Nečudo, v kočíku sa pomaly o slovo hlási dvojmesačný Samko.

SLOVO DO UCHA
Za ten čas oddychová zóna praská vo švíkoch. Sestry pôsobiace vo farnosti majú na starosti rehoľnú kaviareň, kde okrem kávovaru je pripravené aj ich ucho pre tých, ktorí sa chcú porozprávať alebo potrebujú poradiť či povzbudiť.

Kávičku s koláčikmi si pochvaľujú dámy, ktoré okrem kamarátstva spája aj bývalá práca – Mária z Podunajských Biskupíc, Dagmar z Trnavy a Janka z Bratislavy. „Pre mňa je najdôležitejšie stretnutie a možnosť sa porozprávať,“ vraví Mária, preto svoje kamarátky vždy na tento deň pozve. „Je to ako švédske stoly,“ oceňuje Dagmar kreativitu farnosti. Pre Janku je to zas veľké duchovné povzbudenie.

O príjemný hudobný sprievod sa stará Orsolya Kovács s manželom Bálintom hrou na violončele a viole. Divertimentá od Josepha Haydna v podaní manželov, ktorí sú členmi Slovenskej filharmónie, pohladili nielen ušné bubienky, ale najmä duše prítomných. Trio dotvára Mária Andrejková na husliach. A ako oni hodnotia publikum? „Úžasné. Hralo sa nám dobre, aj keď trochu fúkal vietor, ale zahrali sme aj s nohou na stojane,“ smeje sa Orsolya, ktorá svojím talentom rada slúži. „Nechceme koncertovať, chceme hudbou len slúžiť, keď sa dá,“ vraví s pokorou.

ŽIVÉ SLOVO
Slovo pozvania na obrad prijatia platne pokrsteného človeka do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi pošepky zaznieva do nášho ucha od hlavnej organizátorky. Prekvapene i so zvedavosťou vchádzame do kostola. Pre nás i pre samotného miestneho farára Jozefa Vadkertiho je to prvá takáto skúsenosť v živote. Práve nadaná hudobníčka Orsolya sa pod vplyvom Ducha Svätého i príkladného života spolufarníkov rozhodla prestúpiť z protestantskej viery do Katolíckej cirkvi. Živé a účinné je Slovo, slovo Božie i slovo ľudí.

Za pekným farským spoločenstvom stoja modlitby ľudí nenápadne sa modliacich pri soche Panny Márie i permanentné čítanie Svätého písma v kostole počas dopoludnia. Zapojila sa doň i farníčka Henrieta Rosivalová, ktorá pravidelne číta lekcie počas roka.

„Teraz som si uvedomila, že to vôbec nie je jednoduché čítať štvrťhodinu drobné písmo Svätého písma,“ usmeje sa. Ale svedčí, že sa cezeň naozaj osobne Boh prihovára. „Už ráno som si hovorila, že by som chcela text špeciálne pre mňa. Čítala som: poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, tak som sa potešila, že mi Pán Boh splnil moju prosbu.“

Táto aktivita sa dotkla aj hlavnej organizátorky Márie. „Keď som vošla do kostola, pred oltárom osamotene stál pán a práve zaznieval úvod Matúšovho evanjelia: Jesse mal kráľa Dávida, Dávid mal syna Šalamúna... Malo to veľkú silu, ako keby čítali životopis toho človeka. Vnímala som to ako odkaz, že každý z nás krstom pochádza z rodokmeňa Ježiša.“

SLOVO NA CESTU
Kým si decká vychutnávajú palacinky na francúzsky, maďarský, ba dokonca japonský spôsob, pri umeleckom čítaní Dobšinského rozprávky, organizačný tím chystá v kostole záverečnú bodku. Od štrnástej je pripravená cesta slova. Kým život na farskom dvore je v plnom prúde, za bránou kostola je nerušené posvätno.

Nachvíľu sa oddeľujeme od sveta a prichádzame pred Boha. Prihovára sa nám cez symboly, gestá, video, vedecké objavy Svätého písma, spovednicu, no predovšetkým Eucharistiu vo svätostánku. Nápis „Pozor, obývaný priestor“ premáha aj nás. Košík s prosbami opodiaľ sa plní. Jednu konkrétnu prosbu pridávame aj my. A to netušíme, že Boh odpovie tak rýchlo.

Pri východe z kostola je krabička s citátmi. Slovo na cestu. „Nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať.“

Stačí len vyjsť v ústrety tým, čo nás čakajú. „Nebojte sa prekročiť prah svojho domu a otvoriť sa pre druhých,“ povzbudzuje duchovný otec farnosti Jozef Vadkerti, ktorý sa teší z vydareného dňa. „Je veľmi cenné, že aj cudzí ľudia sa vedia stretnúť a porozprávať. To je sila spoločenstva. Na anonymných sídliskách má práve farnosť najväčší komunitotvorný potenciál, ktorý potrebujeme objaviť a využívať.“

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.