Ľudia tu bežne povedia: Pán Boh pomáhaj

Dvere na fare nám otvára kaplán Andrej Dominik a Milan Janoťák, člen farskej rady. Rozhovor o duchovnom živote dediny začíname v jedálni pri káve. „Ja som tu na čísla, som ekonóm aj účtovník. Cezo mňa prejde každý cent, nič mi neujde,“ vtipkuje aktívny dôchodca, sedemdesiatnik Milan Janoťák. „Pomáhal som pri všeličom. Aj pri zháňaní mramoru v Taliansku pre nový kostol, aj pri organizovaní farských podujatí.“

Zo života farnosti si už pamätá všeličo. Zažil viacerých duchovných otcov, mnoho udalostí a  zmien, má prehľad aj o štatistikách. „Sme veľká, súdržná farnosť. Žije tu veľa dobrých ľudí. U nás sa, chvála Bohu, rodí aj veľa detí. Tu je ešte normálne, že jedna rodina má aj štyri deti. Ja sám ich mám päť. Hovorí sa, že na Orave sa netreba modliť za dve veci – dážď a deti, lebo ich je požehnane,“ dodáva s úsmevom.

Zákamenné v okrese Námestovo patrí medzi najväčšie farnosti na Orave. Na vŕšku nad dedinou sa vypína monumentálny farský Kostol Nanebovzatia Panny Márie z roku 1921.

Na svätú omšu chodí podľa možností každý deň, niekedy aj dvakrát. Je akolytom – rozdávateľom svätého prijímania a nosí ho aj chorým. Keď treba, pomáha i kostolníčke.

TO UŽ HOCIKDE NEVIDÍTE

Kaplán Andrej Dominik je rodák z Popradu. Tunajší horliví laici sú podľa neho veľkou pomocou. Ako novokňaz prišiel do Zákamenného iba pred troma mesiacmi, ale už sa udomácnil. Potvrdzuje slová svojho farníka, že tu žijú srdeční ľudia, ochotní pomáhať. Páči sa mu aj súdržnosť tunajších rodín či dobre vychované deti.

Je rád, že tunajší ľudia stále aktívne prežívajú svoju vieru, vnútorne i navonok. „Keď idú okolo kostola, prežehnajú sa alebo pokľaknú. Aj žiaci, keď idú do školy či z nej, zastavia sa v kostole a pomodlia sa. To už hocikde nevidíte.“ Raz týždenne vyučuje náboženstvo siedmakov. Napriek puberte a kritickému veku majú záujem počúvať o Bohu a už sa pripravujú na budúcoročnú sviatosť birmovania.

NOVÝ BOŽÍ STÁNOK

Samostatná farnosť Zákamenné vznikla v roku 1748, dovtedy to bola filiálka neďalekej Lokce. Počet obyvateľov a veriacich narastal, nastala potreba mať vlastnú správu a Boží stánok. Pretože kostol, do ktorého sa vmestí päťsto ľudí, už nestačil, rozhodlo sa vedenie farnosti na podnet vtedajšieho farára Jozefa Kasana v roku 1996 pre výstavbu nového.

Kaplán Andrej Dominik a farár Ľuboš Laškoty.

Moderný chrám na vyšnom konci s kapacitou do tisíc miest je zasvätený ochrancovi kresťanských rodín svätému Jozefovi. Základný kameň posvätil Ján Pavol II. Výstavba trvala štyri roky, dobrovoľníci na ňom odpracovali vyše 40 000 hodín. „Posvätil ho biskup František Tondra 1. januára 2001. Časom, ak bude náš rodák biskup Ján Vojtaššák vyhlásený za svätého, by mohol niesť jeho patronát,“ dodáva Milan Janoťák.

KTO KŇAZOM NAVARÍ PRVÝ

O duchovnú správu v Zákamennom sa starajú traja kňazi. Farárovi Ľubošovi Laškotymu je okrem kaplána Andreja Dominika oporou aj výpomocný duchovný Marián Opater. „S  pánom kaplánom sme prišli spolu v júli tento rok do zabehnutej farnosti,“ konštatuje „hlava“ farnosti.

„Veľmi dobre tu fungujú nielen vzťahy medzi ľuďmi, ale aj organizácia a práca našich spoločenstiev či dobrovoľníkov. Kus dobrej práce urobili pred nami naši predchodcovia, naposledy dôstojný pán Andrej Dulák, Cyril Hamrák, za čo im aj kaplánom patrí veľká vďaka.“

Takisto si pochvaľuje, že keď sa organizuje väčšie podujatie, ale i pri bežných farských činnostiach sa môžu na dobrých farníkov spoľahnúť. „Potešilo nás, že nás tu pekne prijali,“ usmieva sa a dodáva aj príklad. Keďže na fare nemajú gazdinú, veriaci sa ponúkajú, kto im prvý navarí.

A často ich – hlavne v nedeľu a cez sviatky – pozývajú k sebe na obed. „Veľmi si to vážime. Pozvanie do rodín vždy spojíme s  bližším spoznávaním a duchovným rozhovorom.“

NIEČO NEVÍDANÉ A KRÁSNE

Farár má okrem iného na starosti aj prípravu tretiakov na prvé sväté prijímanie. „Sú to čisté duše, svetom nepokazené deti, rád chodím medzi ne. To, že sú tunajší ľudia, akí sú, je niečo nevídané a krásne. Cítim tu veľa Božieho požehnania. Tým, že Oravci majú veľa detí, sú otvorení pre život a aj pre dobré hodnoty. Stále tu vládne viac dobra ako sekularizmu a to je dnes zázrak,“ chváli svoje ovečky.

Prijal by však väčší záujem o miništrantskú službu. „Chlapcov je nateraz iba do tridsať, ale prijali by sme ich aj viac. Schválne hovorím iba,“ usmieva sa. „Keby som povedal až, uspokojili by sme sa s ich počtom.“ Po príchode do Zákamenného bol milo prekvapený napríklad aj tým, ako sa tu ľudia modlia Anjel Pána.

„Pri prácach okolo kostola chlapi napoludnie odložili nástroje a začali sa modliť Anjel Pána bez toho, že by ich niekto vyzval. Bol to pre mňa krásny zážitok. Alebo si ľudia bežne pri práci povedia: Pán Boh pomáhaj. To, čo bolo v minulosti aj inde normálnym prežívaním viery, tu stále funguje.“

VIAC ĽUDÍ, VIAC SLUŽBY

Miestni kňazi denne slúžia dve sväté omše, v nedeľu päť. Vo farnosti je podľa nich o sviatostný život veľký záujem. Do roka rozdajú vyše stotisíc svätých prijímaní, pokrstia okolo stovky detí, zosobášia vyše štyridsať manželských párov. Plné ruky práce majú aj pri spovedaní.

„Teší nás to, viac ľudí znamená viac služby, preto sme tu. Polovica z našich veriacich pristupuje k sviatosti zmierenia pravidelne každý mesiac. Sú pre mňa príkladom v prežívaní zbožnosti. Ako lepšie vyjadriť svoj vzťah ku Kristovi než cez sviatostný život? Veľa ľudí mi hovorí, že je to aj obraz a výsledok obety a príhovoru biskupa Jána Vojtaššáka, a ja s nimi súhlasím.“

STOPY JÁNA VOJTAŠŠÁKA

Vidieť, že obec žije odkazom svojho rodáka. Po biskupovi Vojtaššákovi pomenovali námestie, ulicu, ochotnícke divadlo, dva skautské oddiely a farskú charitu. Tú založila Viktória Sekerášová, bývalá pracovníčka obecného úradu. Už je na dôchodku, no stále je aktívna členka farského spoločenstva.

Hrob Jána Vojtaššáka.

Využila svoje kontakty a zhromaždila písomný materiál i osobné veci biskupa Vojtaššáka, takže jej pričinením mu pred tromi rokmi otvorili v budove bývalého obecného úradu pamätnú izbu. Od fary je vzdialená len asi pol kilometra, kráčame tam spolu. Odhaduje, že ročne ju navštívi okolo osemsto ľudí z celého Slovenska.

„Veľmi mi záleží na tom, aby sa jeho odkaz šíril do sveta, aby ľudia poznali pravdu, ako to s ním bolo, ako trpel za vieru a svoje presvedčenie. Je mi veľmi blízky, aj ja som trpela za vieru už len tým, že som bola rodáčka zo Zákamenného,“ konštatuje.

Biskupa zažila ako jedenásťročné dievča. Pamätá si, že pri návšteve rodnej obce sa pri kostole modlil z knižky a v ruke držal ruženec. „Otec mi povedal, že to bol biskup. Na druhý deň som ho chcela opäť vidieť, ale už sa mi to nepodarilo. Aspoň som sa s ním rozlúčila na pohrebe. Netušila som vtedy, že raz bude kandidátom na blahoslaveného.“

Z pohrebu si pamätá reč Jozefa Krajňáka, za ktorú ho komunisti zatkli, že príde doba, keď budú k hrobu biskupa Vojtaššáka putovať ľudia ako k orodovníkovi v nebi. „A ten čas je už tu,“ myslí si. Na cintoríne mu na hrobe neustále horia sviece. „Chodí sem veľa ľudí, prosiť, ďakovať, modliť sa. Cítime už mnohé vyslyšania.“

SPOLOČENSTVÁ OBOHACUJÚ

Život vo farnosti obohacujú viaceré spoločenstvá. Ružencové bratstvá, lectio divina, lektorské služby, katechézy Dobrého pastiera, tiež dva spevokoly, eRko i Združenie zázračnej medaily.

Viktória Sekerášová sa stará o pamätnú izbu biskupa Jána Vojtaššáka.

K  nim sa pridávajú manželské a biblické stretká, modlitby matiek, Svetový apoštolát Fatimy, ctitelia Pátra Pia a skauti. S ich vedúcou Magdalénou Hrčkuľákovou vystupujeme neskôr na kalváriu a k novému kostolu a ona rozpráva o ich bohatej činnosti a prínose pre obec a farnosť.

Zákamenné má aktívnych mužov, založili modlitby otcov, vedie ich Pavol Chudoba. „Máme päť skupiniek po osem mužov, spolu nás je teda štyridsať,“ ráta. „Je pre mňa krásne pozorovať, ako sa otcovia našej obce menia, keď kľakajú pred kríž v modlitbe a v slzách odovzdávajú svoje rodiny, svoje chyby a pády a cez Ježiša Krista ich premieňajú na lásku, radosť a pokoj.“

Za všetkých mužov a otcov rodín Zákamenného oceňuje tunajších kňazov ako duchovných otcov. „Naša farnosť veľmi ožila ich príchodom. Ukazujú nám jednoduchosť, skromnosť, ale predovšetkým na kolenách  silu modlitby a  plnosť viery v Boha. Cítime od nich veľkú podporu.“