Miesto, ktoré si vie pritiahnuť ľudí

Túžba pútnikov modliť sa a spievať je silná aj po 800 rokoch. Snímky: Barbora Kullačová
Vystupujeme z auta a pohľad hneď upierame hore – k zrúcanine starého kláštora, ktorý vyrastá z mohutných, vysokých skál. Kedysi tu široko-ďaleko okrem tejto zvláštnej stavby nebolo nič. Šíre lúky siahali až k dedinke, ktorá leží na dne doliny.
Dnes sa tu ťahá asfaltová cesta, elektrické káble a k dispozícii je aj parkovisko veľkorysých rozmerov. Chlad letného rána sa postupne zo vzduchu vytráca a ticho sa plní radostnými hlasmi prvých pútnikov. Pri pozornom počúvaní si však človek všimne, že to zvláštne, živé ticho nemizne. Naďalej napĺňa všetko a všetkých okolo.
BOŽÍ DOTYK NA SKALKE
Svätí Svorad a Benedikt sú prví oficiálne kanonizovaní svätci z nášho územia. Pred stovkami rokov sa toto miesto navždy spojilo s ich životmi. Obaja tu totiž videli niečo, čo sa nedá zbadať iba očami, a počuli, čo sa nedá zachytiť iba ušami.
Zem, po ktorej sa dnes prechádzajú tisícky pútnikov a turistov, si pamätá veľké fyzické utrpenie svätého Svorada, vyznávača, ktorý sa pustovníckym životom, ťažkými obetami a prísnym pôstom chcel viac priblížiť k svetu, kde niet bolesti.
Vody Váhu, okolo ktorých sa dnes prechádzame, si zasa pamätajú krv Benedikta, mučeníka, ktorú vylial za svoju vieru. Modernizácia a industrializácia sú na toto miesto krátke. Ani všetky káble dnešného sveta by nezmazali dotyk, ktorým Boh požehnal toto miesto cez našich svätcov.
OSEMSTÉ JUBILEUM
Ľudia z okolia na toto miesto chodievali ešte za života svätcov. Práve preto sa považuje za najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Medzi dnešnými a prvými pútnikmi je osemstoročný rozdiel, ale túžba prísť, spievať, modliť sa je stále rovnako silná. Ba práve dnes možno viac než kedykoľvek predtým.
Zdôraznil to vo svojom príhovore aj biskup Nitrianskej diecézy Viliam Judák: „Sme sluhami pokroku. Zarábame, aby sme mohli míňať, a zmátožení reklamou a snahou mať viac než ostatní nakupujeme zbytočnosti. Naša spotreba neúmerne rastie, akoby už nebolo ideálom tvoriť ale ‚troliť‘. Konzumný spôsob života v nás zabíja ľudskosť. Postavili sme krásne domy s trávnikmi a s bazénmi, ale aj s vysokými múrmi. Nevieme, čo sa deje na druhej strane.“
V kázni sa veriacim prihovoril biskup Viliam Judák.
NAPRIEK TRENDOM
Príchod na miesto, ktoré si toho toľko pamätá, je pre veriaceho ako studená duchovná sprcha. Možno sme si ráno len pridlho vyberali topánky a odev. Možno nám v stánkoch s medovníkmi, ružencami či oblátkami chýbala klíma. Alebo sme sa pri pohľade na kláštor na nepríťažlivom kopci uspokojili s mravčou perspektívou. Nech sme si už uvedomili čokoľvek, výstražný ukazovák je jasný.
„Národné a kresťanské hodnoty sú zo strany mnohých dnes spochybňované a vysmievané,“ hovorí počas slávnostnej omše Viliam Judák. Napriek tomu sa my kresťania v posledný deň víkendu všetci uberáme do kostolov a teraz hľadáme Boha ešte aj v tridsaťstupňových horúčavách. Čudné, povedal by moderný svet.
ZÁŽITKY V PAMÄTI
Na púti na Skalke pri Trenčíne si však veriaci pripomínajú opak. „Dnes sa veľa vecí zmenilo, ale púť si musíme zachovať. Je to naše dedičstvo a sme naň hrdí,“ hovorí 77-ročný pútnik Anton Líška, ktorý chodí na púte oblečený v ľudovom kroji. „Pochádzam z Opatovej nad Váhom,“ vysvetľuje, ukazujúc na dedinku pod nami.
Hudobníci v krojoch spríjemňovali atmosféru svojím spevom.
„Pamätám si, ako sme sem chodili na púte hádam už od piatich rokov. Sú to zážitky, ktoré nám utkveli v pamäti. Bol tu ešte starý Váh a jeho koryto. Nebol tu kanál ako regulácia. Chodili sme na kompe. Potom tam bol most, ktorý strážila ľudová milícia a nechceli nás pustiť. Chlapi, ktorí tam mali kolegov z práce, im nadávali, či sa nehanbia,“ spomína s pohľadom upretým do doliny a so slzami v očiach dodáva, „človek je dojatý, keď sem príde, môže to vnúčencom odovzdať a spraviť im aspoň krížik na čelo.“
Návšteva tohto miesta znamenala veľa aj pre pútnikov zo Slopnej. „Mama celý život túžila prísť na toto pútnické miesto, a tak sme jej tento sen splnili práve teraz. Ani sme nevedeli, že je výročie. Iba som to naplánovala a až potom zistila.“ Dve dcéry tak svojej mame splnili želanie, ktoré ich všetky spojilo a potešilo. Prišli sa modliť za rodinu a za zdravie.
ASKETICKÁ KULTÚRA
Človeka dnešného sveta fascinuje technologický pokrok. Mnohých by však prekvapilo, koľko historických prvenstiev a inovácií sa ukrýva napríklad aj v nenápadnom kláštore na Veľkej Skalke.
„Archeológovia objavili niečo, čomu dnes hovoríme podlahové kúrenie,“ vysvetľuje Katarína Darvašová a dopĺňa, že predtým bolo známe ako hypokaustum a pochádza už z pätnásteho storočia. Vybudovali si ho benediktíni a podľa archeológov je to najstaršie podlahové kúrenie, aké sa kedy našlo v strednej Európe.
Kláštor na Veľkej Skalke je tiež jediné miesto na Slovensku, kde vchod do kostola tvorí prírodná vápencová jaskyňa. Tento unikát zanechali po sebe jezuiti, ktorí boli po benediktínoch druhými obyvateľmi kláštora.
Zub času a znamenia neustálych zmien vidno aj na Malej Skalke, kde sa nachádza diecézna svätyňa. Dvojvežový kostolík bol rekonštruovaný takmer každé storočie, podľa rôznych potrieb, symbolických i praktických. Chrám sa nevyhol ani hrôzam vojny, keď bol čiastočne zbombardovaný. Dnes sú pri ňom vybudované aj sociálne zariadenia.
Výnimočnosť tohto miesta je od roku 2020 navždy zachytená aj na oficiálnom erbe. Na červenom podklade je zobrazená strieborná orlia hlava obkolesená zlatou reťazou. Odkazuje na legendu, podľa ktorej orol upozorňoval na miesto vo Váhu, kde spočívalo neporušené telo zabitého svätca. Reťaz je symbol svätého Andreja Svorada, ktorý ju mal vrastenú do tela a po smrti sa stala cennou relikviou.
NESMRTEĽNOSŤ KLÁŠTOROV
Skutočný, vnútorný pokrok môžeme niekedy nájsť na tom najnepravdepodobnejšom mieste – vzadu. A na Skalke pri Trenčíne to pútnici mohli zažiť. „Spomeňme si na rytmus pracovného času a oddychu, ktorý mali benediktíni. Obliekanie, vzdelanie, používanie kvalitných surovín,“ pripomína biskup Judák, pričom zdôrazňuje, že Cirkev práve prostredníctvom kláštorov pomáhala vychovávať celé generácie.
Keď pútnik na tomto mieste zavrie oči, dokáže si predstaviť, ako naši dvaja svätí, oblečení v jednoduchých rúchach, obrábali zem. Ako písali atramentom na štruktúrovaný papier, spievali piesne, ktoré sa odrážali od okolitých skál, a čítali knihy so zažltnutými okrajmi strán. Všetko je to úplne fyzické a nádherne obyčajné. Keď to však venovali Bohu, aj vykopávanie zemiakov dosiahlo duchovnú hodnotu.
„Cirkev prostredníctvom kláštorov pomáhala vychovávať celé generácie, predovšetkým nábožensky, mravne, duchovne, ale i kultúrne a civilizačne. Humanizovala život,“ dodáva Viliam Judák.
S ÚCTOU A VĎAKOU
Tohtoročná výročná púť bola vďakou za zachovanie viery a za tých, ktorí nám ju sprostredkovali. Veriaci si to pripomenuli tak, že osemstýkrát prešli tú istú trasu, ktorou kráčali ich predchodcovia. Pretože nie všetko, čo bolo, je staré.
Preto si aj pútnici zo Skalky so sebou okrem povzbudenia odnášajú aj dôležitú výzvu. Byť tými, ktorí pamätajú, vo svete, ktorý veľmi rýchlo a rád zabúda. Ako ochrancovia vzácnych klenotov budú pamätať na tých, ktorí prichádzali na púť kompou. Na tých, ktorí si pred spaním dávali znamenie kríža na čelo, a keď kúsok chleba spadol na zem, s úctou ho zodvihli a pobozkali.
Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.