Na narodeninovú oslavu prídu aj svätí

„Kto chce byť Ján Havlík, chalani?“ Takéto a podobné veselé otázky detských hlasov znejú na nácviku jasličkovej pobožnosti v obci Turie pri Žiline. Vrava je možno o pár decibelov vyššia než bežne. Hlavný gitarista Andrej Václav si však svojich zverencov rýchlo uprace. Nemusí ani zvýšiť hlas, stačí rázny tón prvého akordu piesne a miestnosť sa utíši.

PRÍBEH V NOTOVEJ OSNOVE

Z veselého mraveniska živých detí sa na chvíľu stane zbor anjelikov. Znejú tóny latinských i slovenských piesní. Niektoré vianočné evergreeny ihneď poslucháča vtiahnu do sviatočnej atmosféry, iné zase zaujmú nevšednosťou. „Hudbu vyberáme tak, aby mala súvis s príbehom. Časť z piesní sme už hrali, niektoré sú však úplne nové,“ vysvetľuje nám Andrej.

Huslista Filip a hlavný gitarista Andrej pri nácviku piesne Vianoce, Vianoce. Snímka: autorka

Aj on sa kedysi zúčastňoval na jasličkových pobožnostiach. „Bol som jeden z troch kráľov,“ spomína s úsmevom. Teraz sa jeho úloha zmenila. Z pozície vedúceho dohliada, aby slávnosť dala veľa divákom, ale aj účinkujúcim.

„Decká, toto je veľmi pekná pieseň,“ hovorí počas nácviku piesne Nech ťa žehná Pán a chráni. „Je to zo starého žalmu, kde sa spieva, že Pán Boh požehnáva toho, komu túto pieseň spievame, preto by sme ju mali spievať s citom. Nie len tak, že no nech ťa teda žehná... Pekne s citom.“

Pri inej pesničke zase veselo zvolá: „Toto je pieseň nášho ‚mládí‘, dvadsať, možno aj tridsať rokov stará!“ Malým spevákom vysvetľuje, ako silno môže pieseň zapôsobiť, keď sa do toho oprú. „Bol som v Medžugorí, kde ju spievali, bolo to niečo nádherné! Všetko sa vlnilo, tlieskalo a spievalo, tak sa nedajme zahanbiť.“

RADOSŤ NA DRUHÚ

„Niekedy je náročné ich upokojiť,“ hodnotí prácu s deťmi Andrej Václav. „Teraz boli celkom v pohode. Niekedy sú ale v stave, že stále niečo vystrájajú alebo vymýšľajú.“ Dodáva však, že je to zároveň veľké požehnanie, a i keď je to občas vyčerpávajúce, paradoxne mu to dodáva energiu. „Tú ich detskú radosť, ktorú v sebe majú, s nimi môže človek prežívať.“

Spokojne však hodnotí, že deti sú šikovné a spievať vedia. Už sa mu síce stalo, že niekoho musel poprosiť, aby spieval tichšie, no len vtedy, keď kričal alebo sa predvádzal. V kolektíve však majú veľa talentov. „Tento rok chceme zapojiť minimálne husličky, akordeón, gitary a ja možno niečo dám aj na basovej gitare.“

Deti a mládež tiež učí užitočné hudobné triky. Aj počas dobrovoľníckych akcií tak môžu rozvíjať svoj talent a vybudovať si základy pre ďalší osobnostný rast.

SVÄTCI V JASLIČKÁCH

Do ruky dostávame scenár, ktorý otvoríme na náhodnej strane. Netreba ho predsa čítať od začiatku, veď ho každý pozná, pomyslíme si. Pred replikami sú iniciálky ako J. H. alebo K. L., preto listujeme na začiatok a tam zisťujeme, že sme usudzovali unáhlene.

Stredoškoláčky a vysokoškoláčky, na snímke v úlohe karmelitánok, pomáhajú ťahať mladšie deti.Snímka: archív –JŠ–

„Už aspoň pätnásť rokov sme nemali čisto klasickú jasličkovú pobožnosť. Vždy tam máme nejakého svätca,“ predstavuje sa nám scenáristka a režisérka Jana Šusteková. Vysvetľuje, ako vznikol koncept nevšedných jasličkových pobožností. „Prvý svätý bol Ján Pavol II. Pamätám si, že náš dekan vtedy nosil roráty z Poľska a okrem toho mal Ján Pavol výročie. Povedali sme si, že by bolo dobré zakomponovať ho do jasličkovej pobožnosti, a odvtedy to tak ťaháme.“

Tento rok majú svätcov hneď niekoľko. Odkazujú na to aj slová jednej z vybraných piesní, keď si všetci svätí ústami detí a mládeže spoločne zanôtia: V nebi je parádna klíma, tam je fajn. Tam nie je teplo ani zima, tam je fajn.

„Opýtala som sa dievčat, akého svätca si vybrali,“ približuje režisérka vznik tohtoročnej témy. „Miška povedala, že Katarínu Labouré. Terezka však chcela niekoho novodobého a vybrala si Jána Havlíka. Ja som zase videla plagát, že tento rok sú roráty o Vincentovi de Paul. Uvedomili sme si, že všetci sú z vincentínskej rodiny, a keďže má Pán Ježiš narodeniny, tak sme to spojili do narodeninovej oslavy.“

NAPRIEK NESTÍHAČKÁM

Členmi réžie sú po väčšine učiteľky a vysokoškolské študentky. Zhodli sa na tom, že najnáročnejšie je obdobie písania scenára. „My mávame v škole besiedky a dievčatá zase skúškové obdobie, takže je toho veľmi veľa,“ hovorí Jana Šusteková. „Už na Dušičky vieme, že to je čas, keď treba začínať vymýšľať tému a písať. A keď je to napísané, vtedy sa začína to pekné.“

Napriek náročným výzvam je však aj tento nácvik veselý a príjemný. Všetci zúčastnení súhlasia, že je to prosto preto, lebo im je spolu dobre. Napriek „nestíhačkám“ v robote či tlakom v škole dokážu spomaliť a počas prípravy jasličkovej slávnosti sa aj takýmto spôsobom pripraviť na Vianoce.

„Robím to kvôli spoločenstvu,“ prisvedčuje študentka vysokej školy Terezka. „Všetci sme tu spolu, je tu aj zábava, aj umelecká inšpirácia.“ Tento rok pomáhala s písaním scenára. „Písala som o Havlíkovi. Bolo veľmi ťažké nájsť niečo pozitívne, keď mal taký život, aký mal, a ešte aj s ohľadom na to, že to budú hrať deti. Bola to výzva. Čítala som si o ňom a rozmýšľala som, ako by sme to mohli spracovať pre deti a spojiť s Vianocami.“

Nakoniec to vymysleli tak, že keďže Ján Havlík zomrel 27. decembra, tak sa na Vianoce narodil pre nebo. Tiež poukázali na to, že je mučeník viery, čo je niečo, čo mu nikdy nikto nemohol zobrať. Vieru tak predstavili ako najvzácnejší darček. Tak si našiel svoje miesto na narodeninovej oslave aj Janko Havlík.

MALÍ VEĽKÍ SVÄTÍ

Všetky snahy sa dočkali pozitívnej odozvy aj u hereckých hviezd jasličkových pobožností – u detí. „Minulý rok som hral hlavnú postavu Františka z Assisi,“ hrdo hovorí Matúško. „Predminulý rok som hral brata Terézie z Avily Rodriga. Keď som mal päť rokov, hral som takého malého Indiána, ktorý recitoval báseň. Najviac sa mi páčila rola svätého Františka z Assisi. Trochu dlhšie trvalo naučiť sa všetky texty, ale páčilo sa mi to. Rozprával som sa so zvieratami alebo som staval kláštor...“

Účastníci sa počas nácvikov pripravujú na Vianoce v spoločenstve priateľov. Snímka: archív –JŠ–

Kristínka zase najradšej spomína na to, ako hrala svätú Teréziu z Avily. A prečo sa rada zúčastňuje na jasličkových pobožnostiach? „Páči sa mi, že tu hrá veľa ľudí. Na nácvikoch ma baví, že sme tu všetci spolu ako kamaráti.“ No najobľúbenejšiu časť samotných predstavení si už vybrať nevie – baví ju hrať aj spievať.

Staršie dievčatá si tiež pamätajú na svoju pestrú hereckú históriu. Väčšinou sa chopili úlohy trubadúrov – stredovekých rozprávačov, ktorí sprevádzali publikum počas celého deja. Hrali však aj všeličo iné: susedky, chudobných, dokonca ovcu. Medzi postavami, ktoré hrali, bola aj Panna Mária. „Bol to zvláštny pocit...“ spomína si spätne na výnimočnú skúsenosť mladá herečka.

Malí herci Matúš a Matej nám rozprávajú o veľkom vianočnom turné, ktoré absolvujú každý rok. „Najskôr chodievame do Turia a potom do Višňového. Ďalšie dni do Rudínskej a Fačkovej.“ Chlapci už vedia posúdiť, kde je aké publikum. Páči sa im vraj hrať všade, jedno miesto si však obľúbili viac. „Najlepšie je asi vo Višňovom, pretože tam býva zaplnený celý kostol!“

PRÍPRAVA A OŤUKÁVANIE

Ako však pripraviť deti na to, aby dokázali zahrať roly svätých, pýtame sa režisérky. „Na začiatku sa vždy naučia texty, a keď sme už v kostole na nácviku, vkladáme im do toho vlastnosti svätých a rozprávame im o nich, akí boli a čo robili. Napríklad povieme: Vieš, on bol veselý, tak to musíš povedať veselšie.“

Približuje nám aj proces výberu: „Už máme vytypované deti, ktoré sem chodia dlhšie. Vieme, na čo sa osvedčili, a   toho im pridelíme rolu. Keď je niekto nový a objavíme ho, tak niečo lepšie dostane o rok. My si ich tu tak na začiatku oťukáme.“

Postavy majú tento rok rovnomerne rozdelený text, preto by to bez väčších problémov mal zvládnuť každý. „Nikto toho nemá tento rok tak strašne veľa, ako mal minulý rok František, keď drvil mesiac texty...“ prihovára sa na záver nácviku režisérka účinkujúcim. „Ospravedlnení, keď nebudú na budúci nácvik vedieť texty, budú: Mikuláš, Jánko Havlík a ešte možno Filip Neri.“

NECH SA DEJE, ČO SA DEJE

Deti odchádzajú a miestnosť je zrazu neprirodzene tichá. Ďalší nácvik ich čaká v kostole, naučia sa, kde majú stáť alebo odkiaľ si majú brať mikrofón. Ako sa zberáme na odchod, počúvame ešte zopár zákulisných príhod.

„Raz sme skoro podpálili kostol,“ so smiechom hovorí režisérka Jana. „Mali sme dlhé prskavky a chceli sme na konci vytvoriť veľkú emóciu. Ježiško je v jasličkách, rozdáme deťom prskavky a... Zle sme ich zapálili! Nerozdali sme ich deťom, aby ich postupne odpaľovali, ale chytili sme do rúk naraz všetkých šesťdesiat a zapálili koniec. Čiže v sakristii plameňomet, a ako sme prskavky rozdávali deťom, z každej kvapkal oheň, takže sme prepálili koberec aj kľačadlo, čo sme potom museli odčiniť. No ale keď už mali deti prskavky v ruke, tak už nejako dohoreli. Ľudia si vraj nič nevšimli. Jeden chlapec si dokonca ruku popálil, ale vôbec nepanikáril a odišiel do sakristie, aby ľudia nič nevideli.“

Aj takéto spomienky môžu utkvieť v pamäti režisérov, scenáristov a  hudobníkov jasličkovej slávnosti. Nech sa však deje, čo sa deje, napriek skúškovým obdobiam, predvianočným zhonom či požiaru v sakristii vždy na záver predstavenia 25. decembra všetci spolu uložia malého Ježiška do jasličiek a zaspievajú Tichú noc.