Na Slovensku sa chlapci cítili bezpečne

Situácia v ľvovskej oblasti je aj po roku napätá, neistá a ťažká. „Hovorí sa o nebezpečenstve v podobe útoku z Bieloruska, od ktorého Ľvov nie je ďaleko. Podľa niektorých analytikov ide až o 99-percentnú pravdepodobnosť,“ konštatuje zástupca riaditeľa Rodinného domu Pokrova v Ľvove Vasyl Pysarčuk.

Saleziáni tam okrem sirotinca spravujú aj učňovku a chlapčenský internát. Jazykovú bariéru nám pri rozhovore pomáha prekonať salezián don Karol Maník. V ľvovskej gréckokatolíckej saleziánskej komunite pôsobil šesť rokov.

Keď sa pred rokom začalo na Ukrajine bojovať, miestne úrady odporučili detským domovom, aby deti rýchlo premiestnili do iných krajín. Nevedeli, ako dlho budú hranice otvorené a ako sa bude situácia vyvíjať. Saleziáni z Ľvova sa preto obrátili s prosbou o pomoc na slovenských saleziánov práve cez dona Maníka.

DOMOV JE UKRAJINA

Na Slovensko sa tak dostalo 46 chlapcov od šesť do šestnásť rokov. „Keďže išlo o maloletých bez sprievodu, súdnym rozhodnutím boli umiestnení do jedného z centier pre deti a rodinu. Po vzájomnej komunikácii nám toto CDR dovolilo deti dočasne rozmiestniť do viacerých saleziánskych komunít po menších skupinkách. Tak bola možnosť venovať sa im osobnejšie a lepšie sa adaptovali na jazyk aj prostredie,“ pripája sa sociálna pracovníčka Nikola Šprochová.

Chlapci boli v Žiline, Galante, Poprade či Prešove, menší bývali v rodinách. Učili sa hlavne jazyk, aby sa uchytili v školách, zapájali sa do krúžkov a saleziánskych stretiek, „aby vnímali okolitý svet a bežný život“.

Chlapci rozumeli, čo sa deje, prečo museli ísť preč, ale aj to, že sa majú na koho obrátiť, čo je v Rodinnom dome Pokrova základom. Na začiatku bol však problémom nielen jazyk, ale aj celková komunikácia.

„Z našej strany to bola aj opatrnosť, ako a nakoľko sa s nimi môžeme rozprávať o situácii, ktorá sa deje.“ Keďže sme sa nepoznali, nevedeli sme, kto a akým spôsobom prežíva vojnu. „Navyše, mnohí z chlapcov majú staršie zranenia zo svojich biologických rodín a teraz čelili ďalšiemu zraneniu – vojne.“

Cítili neistotu. „Rozprávať sa s nimi o budúcnosti, o tom, čo bude, bolo náročné, pretože ani nevedeli, či zostanú na Slovensku, vrátia sa domov alebo pôjdu ešte niekam ďalej.“

Vojnu veľmi vnímali a doteraz sledujú, čo sa v ich domovine deje. „Na Slovensku sa cítia dobre, majú tu zázemie, sú prijatí, ale pravý domov je pre nich Ukrajina.“

ZDOLÁVALI PREKÁŽKY

V lete sa do Ľvova vrátila väčšina chlapcov. Aj kvôli škole či iným administratívnym záležitostiam. „Prišli pozitívne naladení, spokojní a šťastní, Slovensko brali ako dovolenku, no veľmi rýchlo začali opäť zažívať stresy,“ postrehol Vasyl Pysarčuk. Hneď na druhý deň sa totiž ozývali sirény.

„Dúfali sme, že vojna sa už skončí a budeme môcť normálne fungovať. Chceli sme začať nový školský rok načas, preto sme mladších chlapcov zobrali späť.“ Na Slovensku je teraz dvanásť chlapcov od 15 do 17 rokov.

„Buď končia deviaty ročník základnej školy alebo študujú na stredných školách. Školy na Slovensku by chceli aj dokončiť, potom uvidia, čo ďalej,“ rozpráva sociálna pracovníčka Centra pre deti a rodiny Dominika v Rožňave, v ktorom sú chlapci umiestnení.

Nikola Šprochová ďalej vysvetľuje, že vyučovací systém na Ukrajine je oproti slovenskému veľmi odlišný. „Niektoré učivo v školách preberali už dávnejšie, preto im niektoré predmety slovenské školy uznali, iné iba absolvujú a nie sú známkovaní, na ďalších sa normálne učia so všetkým, čo k tomu patrí.“

Chlapci si tak museli zvyknúť na nový jazyk, vychovávateľov, pravidlá, ale aj vzdelávací systém. „Počas minulého roka mali zväčša online vyučovanie z ukrajinských škôl, od nového školského roka už ale chodia reálne do školy. “

Od začiatku bolo pre obe strany dôležité budovanie vzťahov, otvorenosť a získavanie dôvery. V tom vidí sociálna pracovníčka posun. „Na začiatku mali veľký strach nám čokoľvek povedať, postupne sa to otváralo.“

Tému vojny sa nesnažia potláčať. „Otvorene sa rozprávame, chlapci sú v kontakte so svojimi príbuznými na Ukrajine, sledujú správy. No snažíme sa udržať rozumnú líniu, pretože pri takýchto situáciách sa všetko môže veľmi rýchlo zvrtnúť.“

SIRÉNY, TMA A ZIMA

Obyvateľov Ľvova momentálne trápia okrem sirén aj časté výpadky elektriky. „Zvyčajne je to na osem až dvanásť hodín každý deň. Keď nie je elektrika, nie je teplo, svetlo, školy nemôžu plnohodnotne fungovať,“ vymenúva Vasyl Pysarčuk.

Vďaka zahraničnej pomoci majú v dome generátor, takže nie sú úplne bez tepla a svetla. „Ľudia, ktorí ho nemajú, prichádzajú k nám. Aj po meste sú centrá, do ktorých sa hocikto môže prísť zohriať, nabiť si telefón, uvariť polievku a vrátiť sa domov,“ vysvetľuje súčasné fungovanie.

„Sme pripraví všetko vydržať, pretrpieť, aby sme boli slobodní,“ hovorí odhodlane. Posledný mesiac mali vojaci v Bielorusku výcvik. „Vždy, keď prelietavali lietadlá, spustili sa sirény, takže život v školách aj na pracoviskách sa musel zastaviť a ľudia utekali do úkrytov.“

Škola, kam chodia chlapci, ochranný kryt nemá, všetci preto bežia do veľkej telocvične vedľa ich domu, v ktorej upravili suterénny priestor. Tam čakajú, kým sa poplach skončí.

Väčšinou trvá hodinu, hodinou a pol. Učitelia a vychovávatelia sa vtedy snažia deti povzbudiť, hrať sa s nimi, spievať a niečím zaujať, aby odpútali pozornosť od strachu.

OTVORILI NÁRUČ

Do Ľvova prišlo počas vojny mnoho ľudí z najviac zasiahnutých oblastí. Mesto preto vytvorilo viaceré utečenecké mestečká. Aj saleziáni, ktorí v oblasti pôsobia, poskytli pozemok, na ktorom v lete jedno vytvorili. Keď totiž na začiatku vojny chlapci zo sirotinca odišli, dom sa rýchlo zaplnil.

„Keďže sme vedeli, že sú naši chlapci na Slovensku v poriadku a je o nich postarané, prijímali sme chlapcov z východu.“ Brali hlavne tých, ktorí nemali nikoho.

„Jeden 17-ročný chlapec z Mariupola, čo je vyše tisíc kilometrov, prešiel sám všetky ruské aj ukrajinské kontrolné stanovištia.“ Keď prišiel k saleziánom, niekoľko dní len sedel, nič nehovoril, s nikým sa nerozprával.

„Po troch-štyroch dňoch povedal, že na vlastné oči videl, ako zbombardovali jeho rodný dom. Nič z neho nezostalo.“ Do sirotinca prišlo z východnej Ukrajiny asi 20 chlapcov.

„Prišli v ťažkej situácii, viacerí videli smrť svojich rodičov či blízkych. Je tam veľká potreba psychológov, aby vrátili deti do normálneho života a prekonali stres, ktorý zažili. Toto je momentálne naša najväčšia výzva.“ Aj preto slovenskí saleziáni pokračujú v podpore aktivít svojich ukrajinských spolubratov a vítajú akúkoľvek pomoc.

ZMENILI PRÍSTUP

Od detí, ktorých sa vojna nedotkla až tak živo, sa líšia aj správaním. Zástupca riaditeľa Rodinného doma Pokrova v Ľvove pozoruje, že sú agresívnejší a „čudnejší,“ no keďže prežili veľký stres, chápu ich.

„Raz sme cestovali v električke a ozvali sa sirény. Chlapci, traja bratia, ktorí prišli z východu, sa so strachom schovali pod sedadlá. Zažili naozajstné bombardovanie a ten stres bol taký silný, že sa v panike hodili na zem.“

V Ľvove to vraj bolo pokojnejšie. „Rakety síce prelietavali ponad mesto a padali v jeho blízkosti, najmä tam, kde boli zdroje energie, ale situácia nebola až taká zlá.“ No psychicky to poznačilo všetkých.

„Štyria naši odchovanci bojujú priamo na fronte, máme s nimi pravidelný kontakt, voláme si a povzbudzujeme ich. Dvaja z nich boli teraz zranení, takže to všetko prežívame s nimi.“

Za rok stres, napätie ani strach neopadli, no v Rodinnom dome Pokrova museli zmeniť svoj prístup. „Takmer každý deň prichádzajú správy, že brat či príbuzný niektorého z chlapcov, zomrel. Nehovoríme, že sme si zvykli, ale berieme to ako našu súčasť.“

BLÍZKOSŤ A RODINA

Chlapcom v domove najviac pomáha to, že ich nenechávajú samých. „Vidia, že sme ako rodina, sme spolu, vytvárame vzťahy. Sú to možno také banálne veci, ale má to pre nich veľký význam. Cítia, že niekto je pri nich, stará sa o nich.“

Situácia nie je ľahká ani pre vychovávateľov. Pomáha im láska ku chlapcom, všetko to, čo im môžu odovzdať. „Sám som otec, ale pre mňa sú to deti, ktoré sú mi blízke a ony to cítia,“ úprimne vyznáva Vasyl Pysarčuk.

Dávajú kus zo seba pre dobro detí. „Nie sme síce na fronte a nebojujeme, ale sme tam, kde nás treba, šírime dobro tam, kde sme. A vychovávame mládež, našu budúcnosť, pretože vojna sa neskončí len tým, že sa prestane strieľať.“

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.