Nech do každého srdca vstúpi Pán

Na fare nás víta dekan Ľuboš Sabol (60). Hoci pochádza z  Košickej arcidiecézy, je veľmi rád, že môže pôsobiť práve v Detve. A keďže toto malé stredoslovenské mestečko je jeho domovom už rovných 22 rokov, farníci mu naozaj prirástli k srdcu. Spolu s nimi si obľúbil aj ich zvyky a tradície, ktoré sa tu dlhé roky dedia z generácie na generáciu.

VIERA A ZBOŽNOSŤ

„Podpoľanie je známe svojou zbožnosťou a Detva je jeho centrom,“ začína rozprávať, keď sa usadíme. „V rokoch 1988 – 1990 som v Detve začínal ako mladý kaplán a bol som veľmi povzbudený úprimnou zbožnosťou veriacich. Vedeli si svoju vieru udržať aj v čase totality, čo si na nich cením.“ Už vtedy naňho zapôsobilo, ako dokážu prežívať Vianoce.

„Na polnočnej bol kostol preplnený, a keď zaznela koleda Ej, Martin, či čuješ, všetci za sprievodu cirkevnej dychovky tak oduševnene spievali, že išiel takmer kostol padnúť,“ spomína s úsmevom na tvári na svoje prvé detvianske Vianoce. Keď sa v roku 2002 vrátil do Detvy už ako farár, videl, že nič z toho nevymizlo.

„Práve teraz uplynie sto rokov od vydania detvianskeho vianočného spevníka, ktorý zostavil vtedajší dekan Ján Štrbáň a znotoval organista Martin Valent.“

Toto neoceniteľné dedičstvo sa snažia kňazi vo farnosti zachovať. Mnohí veriaci tieto koledy spievajú naspamäť a z plného hrdla.

Oproti piesňam z JKS majú kratšie texty, jednoduchšie melódie a harmónie, malý rozsah, takže ich zvládne každý. Originálne dedičstvo je v ľuďoch silno zakorenené a na svätej omši spievajú všetky generácie.

PESTRÝ ADVENT

Detvania sa snažia pripraviť na narodenie Pána čo najlepšie. Deti majú stretká, kde s animátormi vyrábajú adventné vence a ozdoby alebo nacvičujú koledovanie Dobrej noviny, ktorá vo farnosti funguje už takmer 30 rokov.

Časť detvianskeho betlehema. Postavy sú v detvianskych krojoch.

Nezaháľa ani mládežnícky spevácky zbor, nácviky majú častejšie, pretože na sviatok sv. Štefana každoročne organizujú benefičný koncert. Výťažok ide na pomoc tým, ktorí to potrebujú. Minulý rok to bol malý Peťko zo susednej farnosti, ktorému zaplatili kúpeľnú liečbu.

Do debaty sa zapája Jozef Žubrietovský (60), ktorý pomáha s rôznymi opravami v kostole či na fare. „Toto predvianočné obdobie mám mimoriadne rád. Ako malý som chodieval miništrovať na rorátne sväté omše,“ spomína. „A, samozrejme, nikdy si nedám ujsť vianočné zdobenie kostola a stavanie betlehema.

Prednedávnom som ho zrekonštruoval.“ Ochota pred Vianocami s čímkoľvek pomôcť je tiež istá duchovná príprava. „Je to čas hlbšieho stíšenia, prípravy na Ježišovo narodenie. Mám rada túto atmosféru,“ prezrádza Katarína Budáčová (44), ktorá sa vo farnosti venuje mladým birmovancom a sprevádza ich na ceste duchovného dozrievania. Vianoce sú pre ňu výnimočný čas, keď si hlbšie uvedomuje Božiu lásku, ktorá sa zjavila v Ježišovi.

KARMELITÁNSKE JEZULIATKO

Dozvedáme sa, že vo farnosti je kontemplatívny kláštor bosých karmelitánok. Príprava na slávenie Vianoc je u rehoľníčok vskutku originálna. Podľa vzoru reformátorov – sv. Terézie z Avily a sv. Jána z Kríža – majú hlbokú úctu k vteleniu a dôverný vzťah k Jezuliatku, ktorý vyjadrujú navonok prípravou jasličiek.

„Na začiatku Adventu žrebujeme dátum dňa, na ktorý si každá sestra robí osobnú adventnú duchovnú obnovu,“ prezrádza sestra Mária Jozefa, OCD.

„V predvečer potom v procesii a so spevom adventných piesní kráčame k izbe sestry, ktorá čaká na príchod malého Ježiša – čo je symbolicky vyjadrené figúrkou spiaceho Ježiška v košíku. Počas obnovy sa modlíme nielen za seba, ale aj za otvorenie každého ľudského srdca prichádzajúcemu Pánovi.“

Vinšovanie betlehemcov patrí vo farnosti k neprerušenej tradícii.

„Zaujímavosťou v našich konštitúciách je, že noc Božieho narodenia je oslobodená od mlčania, ktoré inak počas bežných dní zachovávame. Cez sviatky teda trávime spolu viac času ako komunita, rozprávame sa spolu,“ dozvedáme sa od sestry Márie Jozefy.

„Pred Božím narodením sa modlíme deviatnik k Dieťaťu Ježišovi. Je zložený z rôznych modlitieb, prosieb a piesne,“ vysvetľuje. K  vianočným prípravám patrí aj pečenie dobrôt na vianočný stôl. Medovníky a iné tradičné vianočné pečivo pečú samy, no dostávajú ho aj od dobrodincov.

Pred štedrou večerou si sestry navzájom blahoželajú, pričom si delia oblátku. Samotná večera je typická slovenská – kapustnica, zemiakový šalát s rybou a nakoniec opekance s makom. Počas Štedrého dňa karmelitánky zvlášť ďakujú za všetkých dobrodincov, modlia sa za rodiny, za pokoj vo svete a v ľudských srdciach.

„O polnoci máme slávnostnú svätú omšu. Je to chvíľa, na ktorú čakáme celý rok. Dalo by sa povedať, že život bosej karmelitánky je liturgický. Je liturgiou, oslavou Boha spolu s Cirkvou na zemi i v nebi.“ Všetky vonkajšie symboly – jedlo, výzdoba, stromčeky – ich upriamujú na skutočnosť, že k nim prichádza živý Boh.

Prišiel na zem hľadať lásku človeka, no najmä priniesol tú svoju všetkým bez rozdielu. Ich želaním je, aby ju pod tohtoročným vianočným stromčekom objavil každý.

VIANOCE V MINULOSTI

Zo spomienok miestnych sa dozvedáme, že kedysi sa tu pod Poľanou venovala veľká pozornosť pečeniu chleba či iného vianočného pečiva z kysnutého cesta. Muselo však dobre vykysnúť, pretože to symbolizovalo hojnosť a prosperitu po celý rok. K typickým zvykom patrilo spoločné zasadnutie k štedrovečernému stolu, ktoré ohlásili kostolné zvony presne o šiestej večer.

Ešte predtým než začali jesť, priniesol najmladší člen rodiny vodu z potoka, ak nebol zamrznutý, a všetci si umyli ruky. Večera mala rodinný charakter. Jednotu a súdržnosť jej členov znázorňovala reťaz, ktorú omotali okolo stola. Pred jedlom sa najprv spoločne pomodlili.

Na štedrovečerný stôl zvykli dávať všetko, čo sa v tom roku urodilo, či už v podobe jedál, alebo poľnohospodárskych plodín. Detvania tým vyjadrovali vďaku Bohu, ktorý ich celý rok požehnával. Kapustová polievka s hríbmi či opekance s makom sa jedli z jednej misy a nesmeli chýbať ani oblátky s medom a cesnakom.

ŽIVÉ TRADÍCIE AJ DNES

Spomínané zvyky sa v súčasnosti už tak prísne nedodržiavajú. No ani dnes Detvania nezabúdajú na štedrovečerný stôl prestrieť jeden tanier navyše. Je pre toho z rodiny, kto počas roka umrel. Aj takýmto spôsobom dáva rodina najavo svoju súdržnosť a posilňuje svoje putá.

„Po štedrej večeri sa u nás chodí spievať a vinšovať. Je to taká neprerušená tradícia,“ prezrádza ďalej dekan. V rodinách betlehemcov už netrpezlivo čakajú a vždy ich štedro pohostia a odmenia. Potom sa všetci stretnú na polnočnej svätej omši, kam prichádza mnoho veriacich nielen z Detvy, ale aj zo širokého okolia. Kostol doslova buráca spevom a  ľudia sa tešia z  každej piesne.

Samozrejme, veriaci prichádzajú oblečení v detvianskych zimných krojoch. Svätá omša sa začína hrou na fujare. Po nej bubon a  motív kukučky na organe dvanásťkrát odrátajú odbitie polnoci. Na polnočnú svätú omšu prichádzajú v kroji aj členovia miestneho folklórneho súboru Detvani a po jej skončení idú zavinšovať na faru. Ak túžite po takomto nevšednom zážitku, nech sa páči! Ste srdečne pozvaní.

VIANOCE V SLUŽBE

„Sviatky sú pre mňa predovšetkým o službe iným,“ hovorí detviansky dekan. „Nie je to ľahká služba, ale je spojená s veľkou radosťou, že môžem tým, ku ktorým som bol poslaný, sprostredkovať cez sviatosť zmierenia očistu duše a potom počas slávenia vianočných svätých omší im darovať ten najväčší dar – živého Ježiša v Eucharistii.“

V  duchu služby iným prežíva aj Štedrý deň. Popoludní navštívi starých a opustených v miestnom domove dôchodcov. Slúži tam vigílnu svätú omšu, ktorou sa zároveň začína slávenie vianočných sviatkov v celej farnosti.

Po nej je pre seniorov pripravená v jedálni štedrá večera. Spolu sa pomodlia,  požehná im jedlo. Zavinšujú si aj zaspievajú. Potom už odchádza na faru na štedrú večeru. Pri stole sa stretáva s kňazmi pôsobiacimi vo farnosti.

„Varí nám moja mama, ktorá žije na fare spolu s nami. A keďže pochádzam z východu, tak aj jedlo je tradične ,východňarske‘ – kapustnica s bandurnikmi, bobaľky a ryba,“ hovorí a nahlas sa zasmeje.